Lee Kuan Yew - otec dnešného Singapuru

Ak ste už Singapur navštívili, určite vo vás zanechal pocit čistého, moderného, bohatého a skvelo fungujúceho mesta. No nie je to tak dávno, čo by ste Singapur na svoj zoznam vysnívaných destinácií zrejme nezaradili. Keď sa v roku 1959 dostal Lee Kuan Yew na pozíciu premiéra krajiny - Singapur je totiž mestským štátom - dostal do rúk zdevastované mesto, mesto chudobných nevzdelaných ľudí, často závislých na ópiu, mesto nevestincov a kriminality, mesto bez budúcnosti a bez vízie. Svoju stopu tu zanechali okrem iného aj Japonci, ktorí mesto v časoch druhej svetovej vojny okupovali, drancovali, vyvražďovali obyvateľstvo, alebo ho odvážali na nútené práce na smutne slávnej “železnici smrti”.

Briti, ktorí mesto ovládali pred vojnou a po japonskej kapitulácii ho znovu získali, postupne tiež svoje základne opustili. Keď sa Singapur stal v roku 1963 členom Malajzijskej federácie, mohlo sa zdať, že nádej je blízko. Vláda Malajzie však nenašla spoločnú reč s vládou Singapuru v mnohých otázkach, pretože Singapur mal vyššiu mieru autonómie ako ostatné členské štáty a sultanáty federácie. Malajzia sa teda rozhodla “zbaviť” Singapuru len dva roky po podpísaní dohody a v roku 1965 ho z federácie vylúčila. V tej dobe sa tento krok od Malajzie zdal vcelku logický, krajina, ktorá už vtedy napredovala, by na chudobný Singapur so zdevastovanou infraštruktúrou a nízkou životnou úrovňou, sužovaný chorobami v dôsledku nedostatočnej hygieny a zvýšenou mierou kriminality, iba doplácala. Lee Kuan Yew však chytil opraty vedenia pevne do svojich rúk a rozhodol sa hrať aj so zlými kartami. 

Prvá vec, ktorú si uvedomil, bola otázka bývania. Ak chce mať produktívne obyvateľstvo, musí žiť dôstojne a nie v slumoch bez hygieny. Rozbehol teda projekt výstavby štátnych bytov, s možnosťou odkúpenia za dotovanú cenu po určitých rokoch. Tento projekt, resp. jeho dedičstvo funguje v Singapure dodnes, čo má za následok zvýšenie cien bývania, keďže Singapurčania sa snažia s bytmi v meste „kšeftovať”. Každopádne, projekt mal úspech. Druhý zásadný krok k spokojnému a odhodlanému národu bolo jeho zdravie. Zdravotníctvo bolo v tej dobe doslova v troskách a jeho rozvoj krajina potrebovala ako soľ. 

Lee Kuan Yew si tiež uvedomoval, že krajina, malý mestský štát, nemá v porovnaní napríklad so susednou Malajziou žiadne prírodné, nerastné či poľnohospodárske zdroje, a teda nemá s čím obchodovať a generovať zisk. Uvedomil si, že jediná možnosť je spracovanie dovezených surovín a rozhodol sa pre rafinérie. Singapur sa stal významným producentom palív a popritom sa vrátil k historicky slávnemu prístavu bez daní. Táto kombinácia sa ukázala byť ideálnou a mestu sa začalo dariť.

Kuan Yewova vláda mala aj svoje tienisté stránky, opozície sa zbavoval zrejme nie najčistejším spôsobom a jeho vláda nesie prvky diktátorského režimu; to by bolo na ďalší článok. Keď sa však na Singapur pozrieme dnes, 60 rokov po tom, ako vstal z popola, človeku sa až nechce veriť, že takáto zmena fungovania je vôbec možná. Ale kto vie, možno aj my na Slovensku budeme mať o 60 rokov hotovú diaľnicu z Bratislavy do Košíc a príbeh Singapuru bude hneď uveriteľnejší. Aj keď si nemyslím, že aktuálne vláda hraničiaca s diktatúrou nás k podobnému ekonomickému zázraku privedie.