Lov veľrýb - tradícia alebo krutosť?

Lov veľrýb patrí medzi najkontroverznejšie témy v oblasti ochrany prírody. Väčšina krajín sveta sa zhoduje, že nielen komerčný lov, ale aj lov veľrýb ako taký, je nehumánny a krutý. Napriek tomu existuje niekoľko krajín, kde je komerčný lov veľrýb stále povolený. Patrí medzi ne Nórsko, Japonsko, Island či Faerské ostrovy, ktoré sú súčasťou Dánskeho kráľovstva.

V roku 1986 zaviedla Medzinárodná veľrybárska komisia (IWC) celosvetové moratórium na komerčný lov veľrýb. Tento zákaz vznikol z viacerých dôvodov – etických, biologických, ekologických aj politických. Kritici lovu upozorňujú, že spôsob, akým sú veľryby zabíjané, je mimoriadne nehumánny. Veľryby sú veľké, inteligentné a spoločenské živočíchy, ktoré často trpia dlhé minúty po zásahu harpúnou. Ich vysoká úroveň inteligencie navyše vyvoláva silný emocionálny argument – mnohí ľudia ich považujú za bytosti, ktoré si zaslúžia ochranu podobne ako delfíny či primáty.

V minulosti boli mnohé druhy veľrýb takmer vyhubené v dôsledku nadmerného lovu. Aj keď sa niektoré populácie čiastočne zotavili, ochranári varujú, že obnovenie komerčného lovu by mohlo viesť k ich opätovnému úbytku. Presné odhady počtu veľrýb vo voľnej prírode sú navyše nepresné, čo sťažuje určenie „udržateľných kvót“. Lov veľrýb tak rozdeľuje svet na dva tábory – väčšina štátov ho odmieta, zatiaľ čo krajiny, ktoré v ňom pokračujú, čelia pravidelnej kritike zo strany OSN, Európskej únie a environmentálnych organizácií.

Otázkou však zostáva, prečo je lov veľrýb v Nórsku stále povolený. Nórsko má jednu z najdlhších tradícií veľrybárstva na svete. Už v stredoveku sa v severných oblastiach, ako sú Lofoty, Vesterålen a Tromso, lovili menšie veľryby, delfíny a tulene ako dôležitý zdroj mäsa a tuku. Na prelome 19. a 20. storočia sa Nóri zúčastňovali lovu aj mimo vlastných vôd – v Antarktíde, na Špicbergoch či pri Južnej Georgii. Veľryby vtedy predstavovali cenný zdroj oleja na svietenie, mazív, mydiel, kozmetiky, ale aj mäsa a kostí.

Počas 20. storočia sa začali prejavovať dôsledky nadmerného lovu, čo viedlo k úbytku mnohých druhov – vrátane veľryby grónskej a modrej. Práve preto vznikla už spomínaná IWC, ktorá v roku 1986 zaviedla moratórium. Nórsko však moratórium oficiálne namietlo, čím si právne zachovalo výnimku a mohlo v love pokračovať.

V súčasnosti sa v Nórsku loví najmä veľryba malá, najpočetnejší druh v Atlantickom oceáne. Lov prebieha každoročne od apríla do augusta, najmä v oblastiach Lofoty, Vesterålen, ale aj v Barentsovom a Severnom mori. Nóri používajú harpúny s výbušnými hlavicami, ktoré majú zabezpečiť rýchlu smrť, no v praxi trvá agónia zvierat často niekoľko minút – čo je jeden z hlavných etických problémov lovu.

Veľrybie mäso sa v Nórsku tradične konzumuje najmä na severe. Predáva sa v supermarketoch, reštauráciách a na trhoch ako miestna špecialita („hvalbiff“ – veľrybí steak). Väčšina obyvateľov ho však nekupuje pravidelne a mladí ľudia ho často vôbec nejedia. Časť mäsa sa exportuje do Japonska, no dopyt tam výrazne klesá. Napriek nízkej ziskovosti je lov stále podporovaný štátom – najmä z dôvodu zachovania tradície a zamestnanosti v pobrežných oblastiach.

Nórska spoločnosť je v otázke lovu veľrýb rozdelená. Staršia generácia, najmä na severe, ho vníma ako súčasť národnej identity a tradície. Naopak, mladší obyvatelia, prevažne z miest ako Oslo či Bergen, považujú lov za zastaraný a zbytočný. Podľa prieskumov väčšina Nórov proti lovu ako takému nič nenamieta, no sami veľrybie mäso nekonzumujú.

Aj napriek kontroverzii ohľadom konzumácie veľrybieho mäsa, na našom BUBO zájazde Nórsko - zlatý trojuholník je možnosť ochutnať miestnu špecialitu veľrybí steak - „hvalbiff".