Mandarínsky jazyk

Mandarínsky jazyk, nazývaný aj severná čínština, čínština (Pinyin) Guanhua („Jazyk úradníkov“) alebo (romanizácia Wade-Giles) Kuan-hua, najrozšírenejšia forma čínštiny. Mandarínskou čínštinou sa hovorí v celej Číne severne od rieky Jang-c'-ťiang a vo väčšine zvyšku krajiny a je rodným jazykom dvoch tretín obyvateľstva.

Mandarínska čínština sa často delí na štyri podskupiny: severná mandarínčina so zameraním na Peking a používaná v severnej Číne a severovýchodných provinciách (Mandžusko); Severozápadná mandarínčina, siahajúca na sever od mesta Baoji a cez väčšinu severozápadnej Číny; juhozápadná mandarínčina, ktorá sa sústreďuje na oblasť okolo Čchung-čchingu a hovorí sa ňou v Sichuane a priľahlých častiach juhozápadnej Číny; a južný, alebo dolný Jang-c'-ťiang, mandarínsky, v oblasti sústredenej na Nanjing.

Mandarínska čínština vo forme, ktorou sa hovorí v Pekingu a jeho okolí, tvorí základ modernej štandardnej čínštiny – Guoyu, „národného jazyka“, ktorý Číňania zvyčajne nazývajú putonghua „spoločný jazyk“. Na Taiwane sa oficiálne hovorí aj modernou štandardnou čínštinou.

Mandarínčina používa štyri tóny – úroveň, stúpanie, klesanie a vysoké stúpanie – na rozlíšenie slov alebo slabík, ktoré majú rovnaký rad spoluhlások a samohlások, ale rozdielny význam; mandarínčina aj spisovný jazyk majú málo slov končiacich na spoluhlásku. Mandarínčina, rovnako ako všetky ostatné druhy čínštiny, má väčšinou jednoslabičné slová a slovné prvky, a keďže neexistujú značky na skloňovanie, ani značky na označenie častí reči, má pevný slovosled.