Migrácia a pohyby obyvateľstva v Nórsku v rokoch 1830 až 1914

Obdobie medzi rokmi 1830 a 1914 bolo v nórskych dejinách érou bezprecedentnej mobility. Zatiaľ čo v širšom povedomí dominuje najmä masívna vlna emigrácie do Ameriky, krajina v tomto čase prechádzala aj komplexnými procesmi vnútornej migrácie a prijímania prisťahovalcov z okolitých štátov. Tieto pohyby boli primárne poháňané ekonomickými zmenami, industrializáciou a liberalizáciou štátnej politiky.

Najvýraznejším fenoménom bola emigrácia, kedy v priebehu necelého storočia opustilo Nórsko približne 800 000 ľudí, smerujúcich prevažne do Severnej Ameriky. Menej známym faktom však zostáva, že v druhej polovici 19. storočia do Nórska imigrovalo 100 000 až 200 000 osôb. Prevažnú väčšinu tvorili Švédi, ktorí utekali pred nepriaznivou ekonomickou situáciou vo svojej domovine. Okrem nich prichádzali aj Dáni, Fíni (známi ako Kveni), Nemci či Briti. Mnohí z nich prinášali špecifické zručnosti: Nemci a Dáni sa uplatňovali v obchode a remeslách, Briti ako špecializovaní priemyselní robotníci a Švajčiari ako odborníci na chov dobytka či cukrári.

Migráciu výrazne uľahčili politické zmeny. V roku 1854 bola oficiálne zrušená povinnosť služby pre bezzemkov a v roku 1860 zanikla pasová povinnosť, čo umožnilo slobodné cestovanie v rámci krajiny aj do zahraničia bez potreby dokladov (tento stav trval až do prvej svetovej vojny).

Vnútri nórskych hraníc prebiehali dva hlavné prúdy mobility. Prvým bol presun z vidieka do miest, kde vznikajúci priemysel ponúkal nové pracovné príležitosti. Najväčším lákadlom bola Christiania (dnešné Oslo), ale aj nové priemyselné centrá ako Rjukan či Odda. Druhým prúdom bol regionálny pohyb smerom na sever krajiny. Severné Nórsko vtedy ponúkalo voľnú pôdu a bohaté zásoby rýb, čo motivovalo ľudí z preľudnených oblastí vnútrozemia k usadeniu sa v polárnych regiónoch.

Okrem trvalých zmien bydliska bola bežná aj sezónna migrácia. Robotníci na stavbách (tzv. rallare) alebo rybári sa presúvali podľa aktuálnej potreby práce. Zaujímavosťou boli aj sezónne cesty detí z chudobnejších vnútrozemských osád na bohatšie pobrežie, kde počas leta pomáhali pri prácach v poľnohospodárstve. Hoci Nóri zostávali silne pripútaní k svojej lokálnej identite a pôde, do roku 1914 sa stali národom v neustálom pohybe, čo zásadne sformovalo modernú podobu krajiny.

S touto fascinujúcou históriou sťahovania sa stretneme aj počas nášho zájazdu Nórsko – zlatý trojuholník. Pri prejazde nórskym vidiekom a horskými údoliami uvidíme opustené farmy a horské osady, ktoré rozprávajú príbehy rodín, čo odišli za lepším životom.