Praveké kamenné lomy v Alte

Prvé osídlenie Alty sa spája s ústupom ľadovcov pred 11 500 rokmi, po skončení poslednej doby ľadovej. V tom čase sa prví obyvatelia začali usádzať v oblasti Altafjordu. Živili sa lovom, zberom a rybolovom, no zároveň potrebovali získavať materiál na výrobu nástrojov, akými boli hroty šípov, nože či škrabadlá na kožu. Práve na území Alty našli viacero hornín vhodných na tieto účely. Altafjord, bohatý na prírodné zdroje, navyše predstavoval prirodzenú cestu medzi pobrežím a vnútrozemím.

Tunajšie lomy lákali ľudí zo širokého okolia a Alta sa tak na tisíce rokov stala miestom ich stretávania. Naznačujú to archeologické nálezy altského rohovca na pravekých sídliskách vo veľkej časti severného Nórska. Už viac ako 3 000 rokov predtým, ako tu vznikali známe skalné rytiny, sem ľudia prichádzali získavať materiál na výrobu svojich nástrojov – ťažili rohovec a vzácnu červeno-zelenú bridlicu.

Pravdepodobne najstarší lom v severnom Nórsku sa nachádza v západnej časti Altafjordu, na lokalite Melsvik. Najintenzívnejšia činnosť tu prebiehala v ranom období, približne pred 10 000 rokmi. Zaujímavosťou je, že vtedajší lovci a zberači používali na štiepenie horniny oheň. Lom sa nachádzal priamo pri mori, takže naštiepanú horninu bolo možné rovno odvážať loďami.

Prvým materiálom, ktorý sa v severnom Nórsku získaval priamo z pevnej horniny, bol rohovec. Ide o jemnozrnnú a tvrdú horninu, ktorá sa vyskytuje vo svetlých, sivých a čiernych variantoch. Jej kusy sa štiepali na úštepy, ktoré sa následne opracovávali na ostré hroty oštepov a šípov, nože či škrabadlá na kožu. Okrem Melsviku v západnej časti fjordu sa nachádzalo aj niekoľko menších rohovcových lomov v jeho vnútorných častiach.

Ďalším materiálom ťaženým v oblasti Altafjordu bola červeno-zelená bridlica. Skladá sa z drobných častíc, ktoré nie sú viditeľné voľným okom. Pred niekoľkými stovkami miliónov rokov rieky tieto častice vyplavovali z pôdy a ukladali ich v tenkých vrstvách na dne oceánu. Vzniknuté usadeniny obsahujú červené aj zelené vrstvy. Bridlica, v ktorej prevláda jedna z farieb, má preto škvrny a pruhy tej druhej.

Červeno-zelená bridlica je vzácna a poznáme len málo lomov, v ktorých sa ťažila. Vďaka množstvu zvislých a vodorovných puklín bola často prirodzene uvoľnená a ľahko dostupná, takže ju bolo možné získavať bez špeciálnych nástrojov či použitia ohňa. V roku 2017 bol neďaleko Kviby v Alte objavený povrchový lom s veľkým množstvom červeno-zelenej bridlice.

Na rozdiel od rohovca sa táto bridlica začala ťažiť neskôr, v mladšej dobe kamennej, približne pred 7 000 rokmi. Vtedajší ľudia zistili, že určité druhy ílovitej bridlice sú ideálne na výrobu pekných, praktických a hladkých nástrojov. Bridlica sa síce vyskytuje v mnohých farbách, no lovci a zberači žijúci pozdĺž pobrežia severnej a strednej Škandinávie uprednostňovali práve červeno-zelený typ.

Tento materiál sa dal ľahko tvarovať a opracovávať. Najskôr sa z neho vyrezali polotovary, ktoré sa následne vyhladili a naostrili. Úzke hroty šípov sa vyrábali tak, že sa do tenkej platne bridlice vyrezali línie a tá sa potom rozlámala na jednotlivé kusy, podobne ako tabuľka čokolády. Takéto nástroje boli niekedy aj zdobené. Niektoré mali tvar pripomínajúci veľrybu alebo rybu, iné mali na konci násady hlavu losa alebo vtáka.

Bridlicové nože boli užitočné pri sťahovaní kože a porciovaní veľrýb a tuleňov. Ich čepele ľahko oddeľovali jednotlivé vrstvy tiel zvierat. Koža morských cicavcov sa používala na výrobu oblečenia aj člnov. Keď sa bridlicové čepele otupili, dali sa jednoducho znovu naostriť.

Prečo však červená farba?

Hoci je zelená bridlica v Nórsku a Švédsku bežnejšia než červená, ľudia pri výrobe nástrojov uprednostňovali červenú bridlicu. Aj prvé skalné rytiny v Alte boli vytvorené na červených povrchoch – v Kåfjorde na červeno-zelenej bridlici a v Hjemmelufte na pieskovci pokrytom tenkou vrstvou červenohnedého oxidovaného železa.