Prechod cez Rub al Kchali -najťažšia púšť sveta, expedícia z Jemenu do Ománu ako prví - expedícia ktorá má za cieľ opäť posunúť slovenské cestovateľstvo

„Do Mekky mi to trvá mesiac a 5 dní" uvážlivo prednesie staršina beduínskeho kmeňa. „Autá sú pre mladých, ja mám stále radšej ťavy. Mám ich 300...“  Keď hovorí všetci ostatní sú ticho. „Za Britov si našu rodinu žiadali do vojenských jednotiek. Aj Vám ponúkam beduínsky doprovod. Rub al Kchali je najnebezpečnejšia pusť sveta a Vy potrebujete niekoho kto pôjde s Vami.“  Pijeme beduínsku aromatickú ľahkú kávu farby špinavej vody a jeme k nej sladučké ďatle. Sme kdesi pri Saudskej Arábii. Na mape naša cesta nie je. GPS máme koordináty zaznamenané. Naši šoféri sa k beduínom báli ísť, nechceli ísť ani za svet, že určite budú strieľať... Ich život ľahký rozhodne nie je. Beduíni sú inteligentní a bohatí, veľká väčšina ich rodiny je v bohatej Saudskej Arábii. Pusť, pusť a pusť - je úžasná, romantická, fascinujúca, nebezpečná, nevyspytateľná, obrovská a ešte rozsiahlejšia. Ťažko to popísať. Každá pusť je iná.. ako keby na nej pracoval iný umelec a vytesával neuveriteľné útvary decentných farieb. Útvary ktoré sa menia v priebehu dňa pri inom svetle. Ideme cez púť nevieme či prejdeme, nikde nikto, iba naše džípy jeden za druhým. Za údolím Hadramawt sú sem -tam ešte mestečká, vojdeme do reštaurácie. Posedenie je už domácke, to jesť žiadna stolička ani stôl a jedlo sa servírovalo na zem. Pozametali ju od piesku, ale my sme akosi nemali chuť. Veď aj keby tu mali chladničku, nie je tu elektrina... "Páčia sa nám Vaše ženy" bola prvá veta  miestnych mužov. Ich ženy sú  niekde v stane, doma a nepretŕčajú sa takto na verejnosti.  "Ukážeme Vám studňu" bola veta druhá. Chceli nám ukázať svoje najväčšie bohatstvo. V cene obedného jedla nebola voda, ťa je zvlášť, je vzácna. Teraz sme ešte ďalej, dlho žiadna osada nebola, žiadne mesto, iba nedozerné piesky a až teraz tieto stany beduínov. Je jedno že šoféri nechceli zastaviť, ja chcem! Pri vstupe do beduínskeho stanú sme sa pohodlne usadili do vankúšov a prvú vec čo nám ponúkli bol veľký lavór plný studenej vody. Hmm, nikto sa nemal k činu a tak som si uhol aby som neurazil. Trošku piesku a zvláštna chuť. "Je dažďová, uskladňujeme ju v tamtej jaskyni" usmievali sa hrdo domáci v čisto -bielych galabiach. Naši šoféri sa pomaly osmeľujú a fotia sa s čiernym ťaviakom vonku. V ťavách sa v Jemene každý vyzná a tento ťaviak je čosi ako krásne Ferrari u nás. Náčelník beduínov si za svoju službu vypýtal státisíce a tak som slušne odmietol a nezastrelili nás. Po dlhej ceste púšťou sme sa opäť dostali k moru a zjavili sa opäť mestečká kde bol hlavným úlovkom žralok, desiatky ulovených žralokov a ja som vedel že sme prežili a že sme to dali. Dokázali sme to!!!! Spíme ešte na Jemenskej strane už pri Indickom oceáne v Taj Palace hoteli plnom mramoru a šliapacích záchodov. Sme trošku vedľa od konca sveta. O 30 minút name rozlúčkovú jemenskú večeru. Verím, že premietanie o prvom slovenskom prechode z Jemenu do Ománe sa Vám bude na BUBO BÁLE páčiť. Myslíme na Vás. Dnes oslavujem 10 výročie svadby. Čau. Uff.  Foto: obrovský čierny ťaviak u beduínov, Ľ. Fellner