Prečo Nóri nezbierajú huby?

Ak ste niekedy boli v Nórsku alebo vo Fínsku počas augusta či septembra, určite ste si všimli, že všade, kam sa pozriete, rastú krásne, nedotknuté hríby. Pre stredoeurópskeho hubára je to hotový raj, ale zároveň aj záhada. Prečo ich nikto nezbiera?

Na rozdiel od Slovenska, Česka či Poľska, v Nórsku sa hubárčenie nikdy nerozvinulo ako súčasť kultúry. Tradičná nórska kuchyňa stála na rybách, jahňacine a lesných plodoch ako sú čučoriedky, brusnice či vzácne morušky. Huby však ostali bokom.

Mnohí Nóri poznajú len líšku obyčajnú, ktorú voláme kantarell alebo ľudovo „kuriatko“. Tú si radi nazbierajú, pretože ju spoznajú na prvý pohľad. Väčšina ostatných druhov, aj keď sú chutné a úplne jedlé, pôsobí v ich očiach ako potenciálne nebezpečné. A keďže jedovatých húb je v škandinávskych lesoch naozaj dosť, radšej sa ich ani nedotknú.

Na severe nebola nikdy taká tradícia dopĺňania stravy z lesa, akú poznáme z našich krajín. V minulosti mali Nóri dostatok jedla vďaka rybolovu a chovu zvierat. Nemali teda potrebu riskovať s neznámymi hubami, ktoré sa dajú ľahko zameniť. Výsledok je úžasný. Lesy sú plné veľkých dubákov, kozákov či masliakov, ktoré tam len tak stoja a čakajú. Pre nás, ktorí vyrastali s košíkom v ruke, je to až neuveriteľné.

Na našom BUBO zájazde Lofoty – Laponsko – Nordkapp prechádzame územiami, kde ich je neúrekom. Často sa pristihnete, že namiesto výhľadu na fjordy obdivujete bohatú „hubovú záhradu“ pod svojimi nohami.