Zákaz používať igelitové tašky, celoštátne upratovanie, dni tolerancie = Rwanda Vás prekvapí

Je 1:03 rano, v izbe mi praska drevo v krbe, priamo z postele vidim cez velke okno na terasu a do pralesa. V rwandskej televizii sa prave konci prehlad futbalovych zapasov z africkeho kontinentu dnesneho dna. Co sme zazili my? Naposledy sme sa hlasili od jazera Kivu. Rwanda je magicka krajina, ktoru vnimame otvorenymi ocami zo vsetkych stran. 90 percent ludi tu zije len z jednoducheho (moderne ekologickeho) polnohospodarstva, na dedinach sa deti hraju s odtrhnutou pneumatikou a udalost dna je moment, ked nou prejde landrover s bielymi turistami. Inak tu auto takmer nevidia. Slovom muzungu Rwandcania oznacuju bielych (skutocne vysvetlenie tohto slova ma vtipny podton: clovek, ktory sa bezcielne a nezmyselne tula krajinou. Pracoviti Rwandcania nechapali, co to ti bieli cestovatelia v ich krajine robia...). Hadajte, kolkokrat sme to slovo poculi pocas jazdy zapadnou Rwandou my? Nikto tu vsak nezobre, vsade je neskutocne cisto. Viete inak preco? Kazdu poslednu sobotu v mesiaci sa v Rwande robi celostatne generalne upratovanie, do ktoreho sa zapaja aj prezident. Kazdy zacina rano na svojom prahu, a ked ma hotovo, posunie sa dalej na spolocne, opravuje cestu, kosi travu, ci kope novy vodovod. Toto som v zivote nevidel... Rwandania svojho prezidenta pocuvaju na slovo. Zakazal im igelitove tasky, prestali ich pouzivat. Vymyslel im pracovnu sobotu, cela krajina upratuje. NESKUTOCNE. Prechadzame krajinou a medzi sebou sa bavime, co to tam ti ludia popri ceste uz dvadsat kilometrov kopu. Hadame vodovod. Ini elektrinu, ci kanalizaciu. Omyl. V jednej z najchudobnejsich krajin sveta sa prezident rozhodol spristupnit ludom internet a celou krajinou sa onedlho bude tahat opticky kabel. S internetom pridu informacie a vzdelanie. A rozhladeni ludia uz nikdy genocidu spred 15 rokov nezopakuju. Logicke nie? Skolska dochadzka je povinna a zadarmo. Deti sa povinne ucia po anglicky a francuzsky. Hovorime o chudobnej africkej krajine, ktora bola pred 15 rokmi na lopatkach... Zastavujeme sa v skole a davame riaditelke skoly stovku pier. Vsade sa snazime pomahat miestnym, ktori su nam neskutocne sympaticki. Ideme dalej. Blizime sa k pralesu Nyungwe. V marci 2010 tu Zimbabwiansky beloch s Juhoafricankou otvorili jeden z najkrajsich hotelov v Afrike. Prechadzame troma vojenskymi kontrolami. V celom hoteli sme jedini turisti, napriek tomu maju vypredane. Byva tu cela rwandska vlada. Sam Kagame rozhodol o tom, ze tu s nim mozeme dve noci zostat. Nebude predsa turistom kazit pocit z Rwandy. Uz dve noci tu s nami byva jeden z najrozumnejsich vladcov Afriky. Kym toto pisem, v susednom bungalove spi ministerka podohospodarstva a o bungalov vedla viceprezidentka. Kagameho sme stretli hned niekolkokrat. Velky sympatak, ktoremu ocividne zeny v politike neprekazaju. V parlamente ich je 56 percent (najviac na svete), vo vlade maju tiez vacsinu. Povedali by ste to o Rwande? Dnes sme sa presli po cajovych plantazach (jeden z top-exportnych produktov Rwandy je prave caj), vstupili do pralesa a potesili sa zo skakajucich opic kolobusov. A poobede vegetili v bazene. Sme zrejme na najbezpecnejsom mieste Afriky. Pred kazdym bungalovom hliadkuju vojaci a ked som si bol dnes rano zabehat na pase s vyhladom priamo do pralesa, kazdych pat minut sa na mna prisiel zazubit vojak, ktory mi dozeral na to, aby som mal dvere do pralesa stale otvorene. Rwanda je carovna. Zajtra pokracujeme dalej do intelektualneho centra krajiny Butare a spat do hlavneho mesta Kigali. Zdravime domov!