Fórum

94 príspevkov

01

17:11

aug

2019

Sila prírody s nádychom Angeliny Jolie Viac o krajine

Sila prírody s nádychom Angeliny Jolie

“One more! One more! One more!” kričal po nás Boray, náš lokálny BUBO sprievodca, keď sme v chráme Ta Prohm pózovali pre skupinovú foto. Niet sa čo čudovať, nachádzame sa v kambodžskom Angkore, hlavnom meste Khmérskej ríše. Angkor Wat, jeden z najväčších hinduisticko - budhistických chrámových komplexov na svete je vcelku známy a mnohým sa počas jeho prehliadky plní detský sen z povystrihovaných fotiek cestovateľských časopisov. BUBO však v rámci návštevy samotného Angkor Watu spoznáva aj ďalšie, historicky významné chrámy, a to Bayon a už spomínaný Ta Prohm. Jayavarman VII., jeden z najvýznamnejších khmérskych kráľov, dal v 12. storočí postaviť tento chrám svojej matke. V tomto období zrejme nik netušil, že chrám sa stane jednou z najnavštevovanejších pamiatok na svete práve vďaka sile prírody. Už vchod hlavnej brány nám prezrádza konkrétny dôvod jeho popularity - prerastené kmene kapokových stromov si našli za posledných 9 storočí svoju vlastnú cestu cez mohutné vápencovo-pieskovcové kvádre, z ktorých je Ta Prohm postavený. Zastavujeme sa každých 5 minút, fotíme sa, máme šťastie (alebo BUBO organizáciu?) - nachádzame sa tu totiž v čase, kedy väčšina turistov obeduje, a my tak máme priestor fotiť sa v pohodlí a bez turistických rád zvečňovať dokonalé momenty. Navštevujeme vysokú echo vežu - podľa legendy sa postavíme chrbtom k stene, pobúchame si pár krát po hrudi a počas výnimočnej, architektonicky takmer nevysvetliteľnej ozveny, ktorá sa buchotom nesie celým interiérom, ohromení zvukom zabúdame, že si treba niečo popriať. Pokračujeme ďalej a vidíme, ako korene a kmene stromov kontinuálne narúšajú statiku stavby a každým rokom pretvárajú jej celkový vzhľad. Kedysi sa v rámci chrámu dalo prechádzať aj na “poschodí”, za niekoľko desiatok rokov z Ta Prohmu pravdepodobne ostanú mohutné, džungľou obrastené ruiny. Tento chrám je momentálne rekonštruovaný s pomocou indickej finančnej podpory a my na vlastné oči vidíme precíznu prácu, ktorú reštaurácia takto dôležitej stavby vyžaduje. Vedeli ste, že Ta Prohm je miesto, kde sa natáčal filmový snímok Tomb Rider? Na fotografii za nami ikonické miesto, kde Angelina Jolie vo filme odtrhla jazmínový kvet a prepadla sa do hlbín zeme.

Sila prírody s nádychom Angeliny Jolie

Diana Vozárová

20

15:50

apr

2019

Skryté srdce Angkoru Viac o krajine

Skryté srdce Angkoru

Keď sa povie Angkor, každému hneď napadne Angkor Wat. Angkor je ale obrovský areál, ktorý v sebe skrýva množstvo chrámov, nielen slávny Angkor Wat. Mnoho ľudí sem prichádza a hľadá mystiku, ktorou je toto staroveké miesto opradené, a nájde len turizmus spojený so slávnymi chrámami. Angkor Wat je krásny a úžasný skvost svetovej histórie, ale ak chcete atmosféru a nebodaj mystiku, tak odporúčame hľadať inde. V rámci nášho lovu najkrajších pamiatok sveta preto chodíme aj na jeden z menej navštevovaných chrámov 40 kilometrov vzdušnou čiarou od najslávnejšieho chrámu celého Angkoru. Jeho meno je Beng Mealea a práve tu nájdete to srdce khmérskeho mysticizmu, ktoré mnohí hľadajú. Keď prichádzame k hlavnej budove chrámu, tak na prvý pohľad vyzerá ako ruina, alebo kopa kameňov. Je to totiž jeden z mála chrámov, ktoré reálne nie sú rekonštruované, a práve tu môžeme vidieť, ako chrámy Angkoru vyzerali predtým, ako ich za posledných 30 rokov poopravovali. Prečo navštevovať nejakú rozpadnutú ruinu? Pre atmosféru. Po počiatočnom dojme kopy kameňov vediem skupinu okolo vonkajšieho múru a prichádzame k bočnému vchodu. Tu vyliezame na vyvýšené lávky, ktoré sa tiahnu romantickými ruinami obrastenými stáročnými stromami. Kopy kameňov nám dávajú tušiť, ako mohol kedysi vyzerať tento majestátny chrám, súčasník slávneho Angkor Watu. Prechádzame krížom cez jeho krížový pôdorys a obdivujeme zvyšky architektúry, ktorá ohromí každého. Skvelým bonusom je, že okrem nás je tu len pár turistov. Celý areál, len o niečo menší ako najslávnejšie chrámy Angkoru, máme len pre seba na fotenie a motanie sa po fotogenických ruinách. Keď prechádzame cez rozbité skalné steny a míňame fikusy rastúce priamo zo striech bývalých kláštorných budov, máme ešte aj dnes pocit ako prví objavitelia, ktorí mapovali toto čarovné miesto. Aj napriek tomu, že infraštruktúra narástla a už je tu viac ľudí ako pred niekoľkými rokmi, stále dýcha Beng Mealea osobitou atmosférou a prechádzka týmto chrámom je súkromnou sondou do histórie mocnej khmérskej ríše, ktorú na mnohých chrámoch dnes už nezažijete. Chcete fotografiu, kde budete len Vy a koreňmi obrastený zdobený pieskovec? Tu je to jednoduché! Alebo dávate prednosť záberom chrámových budov bez prebytočných turistov s tunelmi, ktoré ani nenaznačujú kam vedú, a zákutiami, ktoré dráždia fantáziu? Ste na správnom mieste! Beng Mealea je v rámci gigantického a slávneho Angkoru osobitým zážitkom. Dnes už takýchto miest nájdete len minimum a ja pevne dúfam, že aspoň pár rokov sa takto zachová, kým sa nevyhnutne stane cieľom miliónov turistov, ktorí navštevujú najslávnejší chrámový komplex na svete, Angkor.  

S

Samuel Kĺč z BUBO

14

14:39

apr

2019

Kvík, kvík, kroch, nový rok! Viac o krajine

Kvík, kvík, kroch, nový rok!

V budhistickom kalendári sa dnes začína rok 2563. Ku krajinám, kde je budhizmus náboženstvom väčšiny populácie patrí aj Kambodža, kde práve khméri odštartovali tri dni novoročných osláv. Ich začiatok pripadá na 14. apríla – najhorúcejší čas roka a zároveň koniec žatvy, kedy si farmári vychutnávajú plody svojej práce pred začiatkom obdobia dažďov. Presne o 15:12 prichádza rok prasaťa. Prvý deň osláv nesie názov Maha Sangkran - koniec jedného roka a začiatok nového. Khméri žijúci v zahraničí sa na sviatky vracajú naspäť za rodinou, a tí doma zas cestujú po krajine a zapĺňajú chrámy, kde zapaľujú vonné tyčinky na oltárikoch, prinášajú obetiny, klaňajú sa a kľakajú si pred Budhovou podobizňou. Phnom Penh dnes pôsobí ako mesto duchov. Všetci, ktorí sem bežne prichádzajú za prácou sa vracajú do zvyšných provincií za svojimi blízkymi. Menšina, ktorá má peniaze aj na cestovanie za hranice, práve vyráža na cesty najmä do blízkych krajín juhovýchodnej Ázie. Minulý rok sa na cesty po krajine či mimo nej vybralo vyše 5 miliónov obyvateľov. Či tak alebo onak, dnes ráno si všetci pre šťastie svätenou vodou umyli tvár, na obed hruď a večer pred spaním chodidlá. Zajtra prinesú finančné dary ako pomoc chudobným, bezdomovcom či rodinám v núdzi, a zúčastnia sa obradov za svojich predkov. Na tretí deň poumývajú sochy Budhu a starších členov rodiny parfumovanou vodou. Ide o symbolický akt, pri ktorom má voda očistiť od hriechov a zároveň sa chápe ako dobrý skutok, ktorý má zabezpečiť dlhovekosť, šťastie a prosperitu. Oslavy sú cudzincami nazývané aj „Water festival“. Tí si totiž všímajú, že sa domáci navzájom polievajú vodou. Tradícia udáva, že na očistný rituál jej stačí len menšie množstvo, no keďže teploty sa tu v tieni šplhajú cez štyridsať stupňov, oblievajú sa rovno celými vedrami. Oddnes sa nám ani neoplatí prezliekať. Na každom desiatom metri „číha“ rozjarený domáci, ktorý vás zleje bez ohľadu na to, či ste lokálny, alebo turista :) Súčasťou osláv sú aj rôzne hry či tance, z ktorých je najpopulárnejší „Trod Dance“. Tancoval sa pri požehnávaní kráľa, ako aj počas dažďových rituálov. Trod zo Sanskritu znamená „odstrihnúť, oddeliť“ a vyjadruje tak prechod od starého roka k novému. Zmáčaní si sadáme k domácim, ktorí nás hostia kralanom - koláčom z dusenej ryže s fazuľou alebo hráškom, strúhaným kokosom a kokosovým mliekom. V BUBO milujeme cestovanie, vďaka ktorému dokážeme počas roka zažiť príchod toho nového hneď niekoľko krát :) 'Sok Sabay, Ch'nam Tmey' (Šťastný Nový rok)!  

Kvík, kvík, kroch, nový rok!

Zuzka Hábeková a Julka Čaplová, BUBO

25

08:41

jan

2019

Hmyzie hody Viac o krajine

Hmyzie hody

Ľudia sa po celej Ázii pýtajú na hmyz. „Hmyz sa jedáva hlavne v Číne!“, to je hlavná predstava s ktorou prichádzajú cestovatelia do Ázie. V Číne je to ale v dnešnej dobe skôr okrajová záležitosť. Jedna krajina kde hmyz dodnes figuruje ako bežná súčasť jedálnička je Kambodža. Práve o hmyze sa hovorí ako o jedle budúcnosti, ktoré má vysokú výživnú hodnotu a môže pomôcť nakŕmiť stále rastúcu svetovú populáciu. V Kambodži to ale nie je len jedlo budúcnosti, ale aj súčasnosti a minulosti. Táto chudobná krajina juhovýchodnej Ázie si zažila jeden z najhorších režimov histórie v podobe Červených Kmérov a zároveň 20 rokov šialenej chudoby a hladomorov po ich páde. Ľudia sa museli obracať aby prežili a hmyz bol jednou z možností. Preto tu dodnes nájdeme šesť a osemnohé špeciality popri cestách a vodiča sa zastavujú po malé proteínové občerstvenie. Len hodinu a pol autom od Phnom Pehnu v takzvanej „Pavúčej dedine“ si môže hmyz vyskúšať doslova každý. Ponuka je široká – dáte si niečo konzervatívnejšie ako cvrčka alebo húsenicu priadky morušovej? Alebo ste odvážnejší a pochutnáte si na cikáde, prípadne na tarantuly s cesnakom? Jano si dal oboje „Cvrčka som mal aj v Mexiku, ale tarantulu ešte nie“ hovorí „Je to zaujímavé, ale nie je to nijako nechutné, celkom v pohode“. Čo poviete Vy? Ochutnali by ste?  

Hmyzie hody

Samuel Kĺč

13

11:51

jan

2019

Život na jazere Tonle Sap Viac o krajine

Život na jazere Tonle Sap

Náš zájazd po Vietname a Kambodži sa blíži ku koncu, no my máme ešte jedno eso v rukáve pred tým, ako opustíme túto rozmanitú krajinu. Niektorí sa po náročnom dni v Angkor Wate pred cestou radšej vyspali, no pre zarytých nadšencov lovenia zážitkov sme pripravili tzv. čerešničku na záver. Ráno o 8 hodine sa z nášho hotela Treasure Oasis v Siem Reape, na severe Kambodži, vydávame k jazeru Tonle Sap, ktoré je domovom mnohých "jednoducho" žijúcich ľudí. Asi po hodine cesty sa ocitáme v dedine Kompong Phluk, kde zažijeme unikátny miestny trh bez turistov. Prašné uličky plné rozhádzaných odpadkov, no stále tu je relatívny poriadok. Náš miestny sprievodca Borey nás vzal do pravého nefalšovaného každodenného života miestnych ľudí, kde každý má nejakú aktivitu. Jeden v stánku predáva ovocie, ďalší má na plachte na zemi naskladané oblečenie a topánky, vedľa je cítiť obrovský pach z rýb, ktoré sa práve čistia. Stolíky s poukladanými prasacími hlavami, vedľa ktorých ležia ošklbané kurence bez hláv a trepotajúce sa sumčeky, z ktorých bude poobede už zrejme Prahok. Ten vidíme v iných stánkoch "nadžganý" v kýbľoch od hocičoho. Práve toto je tradičné kambodžské jedlo. Je to rozdrtená, nasolená a kvasená rybia pasta, respektíve niečo ako paštéta, väčšinou robená zo sumčekov žijúcich v bahne. Je úžasné sledovať život miestnych ľudí, kde ženy sa najviac motajú a predávajú na trhu a chlapi vedľa trhu sedia v krčme na čaji alebo káve. Atmosféra nasatá, pokračujeme smerom k rieke, kde zakúpime lístky na loďku a po krátkej pauze na zakúpenie suvenírov, ktoré tu majú rôznorodé, ideme do riečneho prístavu. Tu nám v búdke "Ticket control booth" skontrolujú lístky a kráčame k našej privátnej BUBO loďke, na ktorej sa doplavíme až k jazeru Tonle Sap. Náš kapitán nás hneď upozorňuje, aby sme na striešku lode nešli naraz viac ako piati, pretože by sa mohla prepadnúť :). Vyrážame do "ulíc" rybárskej dediny, kde sú všetky domy postavené popri rieke na 2-6 metrových pilieroch vyrobených z bambusu alebo iného, vode odolného, dreva. Dedinka Kompong Phluk patrí medzi najväčšie dedinky takéhoto charakteru na svete, o čom sa presvedčili BUBO klienti na vlastné oči. Je to neuveriteľné, v akých podmienkach dokážu títo ľudia žiť, pretože ich domy sú absolútne jednoduché s nezakrytým otvorom v podlahe na záchod. Bambusové piliere pripútané o seba ich chránia pred každoročnými povodňami a tým, aby neodplavilo ich domovy preč. Jazero Tonle Sap je unikátom kambodžskej prírody a zároveň je najväčšou zásobárňou jedla pre ľudí žijúcich na ňom a v jeho okolí. V khmérskom jazyku znamená "Tonlé" veľká rieka a "Sap" sladká, nie slaná. Je sezónne zaplavované a rieka Tonle Sap, ktorá z neho vyteká, je až 160 km dlhá a vteká do majestátnej rieky Mekong v hlavnom meste Phnom Penh. Je iba jedna z mála riek na svete, ak nie jediná, ktorá každoročne mení tok práve kvôli rieke Mekong, ktorá je vždy koncom mája zásobovaná z roztápajúcich sa ľadov v Himalájach a početnými monzúnmi, ktoré sú pre túto oblasť sveta typické. Samotná rozloha jazera má počas obdobia sucha "iba" 2700 km2, no počas obdobia dažďov sa rozvodní až na územie 16000 km2, čo je takmer 1/3 Slovenska. Do pôvodného stavu sa rieka a jazero vracia koncom októbra, resp. začiatkom novembra. Celá cesta po rieke je lemovaná týmito rybárskymi domčekmi, ktorých obyvatelia žijú predovšetkým z rybolovu. Rybolov je najväčší biznis na rieke aj jazere Tonle Sap a vláda udelila obrovské daňové úľavy pre bohatých obchodníkov na úkor miestnych rybárov, ktorí ak chcú ryby predávať, tak musia nelegálne alebo si musia prenajať podiel licencie na predaj. Vychutnávame si plavbu po tejto červeno-hnedej rieke, ktorej dno tvorí úrodné železo-ílovité bahno. Po zhruba pol hodine sa doplavíme k plávajúcej reštaurácii, kde sa občerstvíme s vychladeným pivečkom Angkor. Pre záujemcov je možnosť plavby na malých "kanojkách" pomedzi porastom obrastených brehov jazera, kde vidíme ako majú domáci ľudia na každom kroku nasadené lovné siete. Po 20-tich minútach plavby sa vraciame späť na stanicu a odtiaľ presadáme do našej privátnej loďky. Vidieť každodenný nefalšovaný život miestnych Kambodžanov je pre mnohých jeden z najväčších zážitkov na svete. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že sú extrémne chudobní, že nemajú žiadne životné štandardy, tak opak je pravdou. Títo ľudia sú častokrát oveľa šťastnejší a pokornejší ako my, pretože, aj keď žijú jednoduchý život, majú všetko čo potrebujú a tešia sa z každého dňa, kedy sa zobudia v suchu a naplnia žalúdok sebe a svojej rodine.  

M

Marek Melúch z BUBO

13

11:49

jan

2019

Chrám hodný bohov Viac o krajine

Chrám hodný bohov

Dnešný deň začína veľmi skoro ráno, ešte za tmy, a považujeme ho za vyvrcholenie nášho programu. O 5 hodine rannej odchádzame z hotela a smerujeme k bránam dávno strateného mesta v džungli, Angkoru. Po zhruba 20-tich minútach sme na hlavnej bráne, kde musíme vystúpiť z autobusa a ešte, ako také mátohy, sa musíme nechať odfotiť predajcami lístkov do areálu. Je to kvôli tomu, aby sa lístky nefalšovali a neposúvali z osoby na osobu. Každý si dávame na krk lístok v nepremokavom puzdre, ktorý dnes budeme potrebovať do každej sekcie chrámového mesta. Pre silvestrovskú BUBO skupinu bol toto jeden z najočakávanejších dní zájazdu, pretože veľkoleposť samotného chrámu sa ani nedá vysloviť, treba ho len zažiť. Angkor bola Khmérska ríša, ktorá sa na kambodžskej planine objavila v 9. storočí. Rozkvitala najmä za vlády kráľa Suryavarmana II. a Jayavarmana VII. a práve ten druhý je považovaný za "boha-kráľa" krajiny Kampuchea, teda bývalá Kambodža. Po páde ríše v 15. storočí sa hlavné mesto krajiny presťahovalo do terajšieho hlavného mesta Phnom Pénh a Angkor stratil svoju dôležitosť až tak, že dlhé roky o ňom vonkajší svet absolútne netušil. My však pokračujeme za brány mesta a svietime si pod nohy, aby sme sa nepotkli na niektorom z kameňov. Východ slnka máme v BUBO oveľa radšej ako západ, a to z viacerých dôvodov. Po prvé - vyhliadka na chrám Angkor Wat nie je enormne preplnená čínskymi turistami, cez ktorých sa mnohokrát ani nedá nič odfotiť. Po druhé, ráno je teplotne oveľa príjemnejšie a človek si dokáže vychutnať pohľady bez toho, aby sa piekol na slnku a potil. Po tretie, vychádzajúce slnko po pravej strane chrámu vytvára neskutočné pohľady na chrám odrážajúci sa v jazierkach pred ním a keď sú ešte aj ranné oblaky, tak vytvárajú krásne farebné pozadie. Takmer hodinu sme si tu dali rozchod a 20 minút po východe slnka sme sa stretli na moste pred chrámom. Do chrámu vchádzame cez Gopuru, bohato ornamentové vchodové dvere s vežami. Gopury sú jednou z hlavných charakteristických čŕt Khmérskej kultúry a architektúry. Samotný Angkor Wat je obklopený obdĺžnikovým múrom vysokým 4,5 metra a s plochou 1000 x 800 metrov. Hneď za ním je pás otvorenej zeme a celú plochu obklopuje 190m široká priekopa symbolizujúca more. Do chrámu sa dá dostať iba východnou alebo západnou bránou, my sme si na vstup zvolili tú západnú. Chrám má 3 úrovne a je vybudovaný na terase nad mestom, aby pripomínal vrch a mal symbolizovať hinduistickú posvätnú horu Meru. Centrálna časť má 5 veží usporiadaných tak, že 4 veže sú v rohoch a 1 v strede (tvar zvaný Quincunx). V strednej časti sa s BUBO skupinou postavíme do radu na hlavnú vežu, ktorá má od zeme po terasu 37 metrov. Hinduizmus má 37 nebies a 32 pekiel, takže metráž na tejto stavbe nie je žiadna náhoda. Nie je náhoda ani to, že kráľ Suryavarman II. chrám staval presne 37 rokov. Práce na stavbe trvali od roku 1113 do roku 1150. On sám nechal chrám zasvätiť bohu Vishnu, ktorý je po bohu Shiva najvyšším v hinduistickom náboženstve. Veril, že ak by chrám nebol majestátny, veľkolepý, luxusný a všetky superlatívy, ktoré si viete predstaviť, tak Vishnu by sa na neho mohol uraziť. Ostatní však tvrdia, že kráľ si pre seba staval hrobku, v ktorej bude a aj je pochovaný. To by možno aj vysvetľovalo, prečo je chrám orientovaný na západ a niektoré basreliéfy sú usporiadané v protismere hodinových ručičiek. Všetko je však len otázkou diskusie súčasných vedcov a archeológov. My sme už vyšľapali po strmých schodoch hore na vežu a fotoaparáty sa nám žhavia, nakoľko nevieme čo skôr fotiť. Krásne basreliéfy zobrazujúce božstvo, tanečníčky Apsara a hinduistickí bohovia nás nútia zamýšľať sa nad geniálnosťou stavbárov tej doby, ktorí, pomocou tak primitívnych nástrojov, vysekali najkrajší hinduistický chrám na svete. Nehovoriac o tom, že pieskovec, ktorý použili na stavbu, museli prepravovať na pltiach po rieke Siem Reap z pohoria Kulen, čo im trvalo 40 rokov, čiže relatívne krátky čas, ak prihliadneme na vtedajšiu techniku. Celá stavba si vyžiadala viac ako 5 miliónov ton pieskovca, čo je takmer rovnaké množstvo, aké má Chefrénova pyramída v Egypte. Úžasné !!! Dĺžka času, ktorý môžu turisti stráviť hore na veži je 15 minút, takto to je úradmi limitované, aby sa ľudia stihli striedať, no naša skupinka bola tak fascinovaná, že sme limit prekročili o viac ako 10 minút. Vysvetlili sme si príbeh "Čerenia oceána mlieka", ktorý je celý zobrazený na basreliéfoch vonkajšej steny hradieb Angkor Watu. Príbeh zobrazuje scénu 92 dobrých bohov (Divas) a 88 démonov (Asuras), ktorí ťahajú hada Naga, aby získali elixír večnosti. Pre nás je momentálne elixír večnosti nadšenosť z prítomnosti v najväčšom chráme Khmérov, v najväčšom chrámovom meste na svete. Po historických výkladoch nechávam voľný priestor na osobné užitie si nádhery tohto chrámu a trvalé zvečnenie spomienok, ktoré každému účastníkovi BUBO zájazdu zostanú v pamäti až do smrti. Máme to! Máme splnený sen, po ktorom sme túžili už vyše 30 rokov, prezradili mi Majka s Renátou. Angkor Wat patrí medzi najkrajšie hinduistické chrámy a stavby na svete, aké s nami môžete vidieť. Neváhajte teda a poďte aj Vy spoznať tajomnú kultúru a históriu Khmérskej ríše na zájazde Vietnam, Kambodža.  

M

Marek Melúch z BUBO

22

09:39

júl

2018

Najkrajšie pamiatky sveta – zhodnotenie Viac o krajine

Najkrajšie pamiatky sveta – zhodnotenie

Mojím najväčším problémom je na ktorej strane stola mám mať kávu. Bývame v jednom z najluxusnejších hotelov Kambodže, v 5 hviezdičkovom Sofiteli, ktorý sa hrdí najväčším bazénom a človek aj keď je vo vnútrozemí sa tu cíti ako pri mori. Surya mi na raňajky priniesol paratu s mangovým čatni a jogurtom. Pripravil ju na panvici tava, nie ako alo paratha, ktorá je známa skôr z Pandžábu a je omnoho kalorickejšia, hrubšia, často plnená. Ako správny Marathi pripravil tenučkú methi paratha zo zelenej methi (Trigonella foenum-graecum). “Keď som v Bombay, tak ju vždy kupujem z Radžastánu” hovorí mi a dostávam vizitku, nech ho prídem navštíviť, keď bude doma. Nechápe, že toľko toho o Indii viem. “My v Maharaštre športujeme, robíme biznis, stále sme v pohybe. Musíme mať ľahšie raňajky” Palovi včera pripravil jahňacie a on mi práve hovorí, že “také niečo dobré zrejme nikdy v živote nejedol” Keď to Suryovi poviem, je nadšený a je ochotný parathu, ktorá nie je oficiálne v ponuke pripraviť hocikomu. Dávam si ďalšie kapučínko. K tomu poauched egg, tak stredne urobené -voláme to stratené vajce? – každopádne toto na TOP hoteloch milujem. A potom vajíčko Benedict. Toto lepšie robia v Marina Bay Sands v Singapure. K tomu jahňaciemu však tancovali apsary, ktoré v Singapore nemajú. Náš hotel je jedným z najbližších k Angkor Watu a steny najväčšej religióznej stavby sveta sú posiate týmito nádhernými tancujúcimi nymfami. Cesta po Najkrajších pamiatkách sveta práve skončila. Stovky problémov, ktoré som mal v hlave každý deň, dnes hodím za hlavu. Síce ešte vybavujem zabudnutý dron v autobuse a sochu môjho budhu, ktorého mi zabavili colníci v Laose, odlet mojej dcéri Sári do Phnom Pennu, kde bude dobrovolničiť v nemocnici pre deti postihnuté AIDS…ale to sú už drobnosti. Teraz mám najväčší problém, na ktorej strane stola mám mať kávičku, aby som sa mohol v kresle čo najviac vyvaliť. Náš zájazd sa išiel po prvý raz a volal sa Najkrajšie pamiatky sveta. Za tie sú v dnešnej dobe považované Taj Mahal, Machu Picchu, pyramídy v Gize, Petra, no mnoho razy sa na prvé miesto dostáva Angkor Wat, ktorý bol súčasťou našej cesty. Presadí sa aj v našom hodnotení? Bude mať veľkú konkurenciu! Ja som z profesionálneho pohľadu s cestou spokojný a naše zážitky som rozdelil do niektorých kategórií:Výnimočné zážitky: Sú to tie, ktoré sa stali počas našej cesty, tesne pred alebo po ceste. To, o čom sa práve hovorí. To, čo ak neviete prejdete okolo bez povšimnutia, respektíve ktoré iní, ak neboli v tomto čase v danej lokalite, nemohli zažiť. Finále majstrovstiev vo futbale Francúzsko - Chorvátsko sme sledovali spoločne v loby nášho hotela popíjajúc Myanmar beer na jazere Inle – exotické prostredie si budeme pamätať. Korunovácia Thajského kráľa (mala by byť tento mesiac a ďalšia bude zrejme o viac než 10 rokov). Otec tohoto kráľa Bhumibol Adulyadej vládol 70 rokov. Videli sme horu, pod ktorou boli uväznení malí thajskí futbalisti, o ktorých hovorí celý svet- my sme boli skutočne blízko – pritom ide o značne vzdialenú oblasť. Chlapci sú aj dnes ešte v nemocnici, okolo ktorej sme išli. Odľahlá hranica Myanmarsko- Thajsko kde sa v strede mosta menili smery premávky – značná exotika. Voľby v Kambodži (prebehnú 29.7. no teraz je viditeľná kampaň) Utekali sme monzúnu (všade veľa vody, zelene a menej turistov) –tiež riadna exotika Chrámy v Beng Mealea ako v Indiana Jones a chrám Bakong (prvé zobrazenie hory Mt. Meru v štýle Borobudur) – tieto chrámy navštívilo do dnešných dní minimum Slovákov  Lokálne zážitky: Dostať sa bližšie k domácim, dotknúť sa exotického sveta a neochorieť. Mnohé nám vysvetlili lokálni sprievodcovia, hlavne You Zaw. Jedli sme vo veľmi lokálnych reštauráciach v Kambodži aj Laose, no ja som rád, že ste zažili toto: Pivo v lokálnej krčme Yangonu počas cyklónu Domorodý trh v Nyaung U - Bagan (betel, tanaka) • Sadenie ryže v Laose (dá sa to iba počas jedného týždňa v roku), kedy sme pomohli budovať socialistické hospodárstvo krajiny zaborení nohami hlboko v bahne Exotický kmeň Pa- O a drobná charita, ktorú sme doniesli a týmto sa kmeňu priblížili. Celkovo jazero Inle – stále je to svetový TOP (najexotickejšie jazero sveta)  Gurmánske zážitky: Nie vždy chutili ako steak či pečená rybka v Luang Prabang, či rebrá a jahňacie v Hard rock café resp. Sofitel v Siam Reap, ale išlo o jedlá, ktoré treba jednoducho ochutnať a často v najlepších reštauráciach mesta či dokonca štátu. Mohinga -národné jedlo Barmy. V najlepšej reštaurácii Barmy na lokálne jedlá v Rangon Tea House + naan s hráškom + čierny čaj s kondenzovaným mliekom. Preslávená Šanska slížová polievka- na raňajky v hoteli na jazere Inle Pad Thai/ Som Tam/ Tom Yum: národné jedlá Thajska (štipľavé, ale každý ochutnal aspoň jedno) • Národné jedlo Laosu: polievka s čerstvou zeleninou a koreňmi o laap s mäsom z vodného byvola s čiernou lepkavou ryžou, riasami z Mekongu a papayovým štipľavým šalátom tam mak houng – v Coconut garden, najlepšia reštaurácia na domorodé jedlo v Luang Prabang. Laosské jedlá sme ochutnali každý aj na nočnom trhu a pripravili nám ich aj na lodi na Mekongu. Pálenka z todi (palmovica) z Barmy, ryžová 50% pálenka z Laosu (ryžovica) "Antimalarické" (malária tu nie je problém) pivo v každom štáte: Beer Myanmar, Singha beer, Beer- Lao, Angkor beer. Čerstvé ovocie – verím, že mnohí ste ochutnali čosi pre vás nové. Duriam? Mangostín? Rambutan. Custard apple. Tony čerstvého ovocia. ..a mnoho iných individuálnych gurmánskych zážitkov. Nespomenul som napríklad šalát z čaju. Inde sa čaj pije, tu sa je.  Príroda: Ísť na treking zaberie minimálne tri dni a toľko prázdnin a dovolenky nemáme. Vybehli sme na vrchol kopca Mt. Popa a na vrchol Phousi. Toto pokladám za prírodný top: Vodopád Kuang Sí s neuveriteľným množstvom vody –teraz to bol svetový TOP. Aj pre mňa osobne to bol v tejto dobe výnimočný zážitok! Monzún – cyklón v Yangone a Luang Prabang nám dal jasný obraz, ako to tu môže vyzerať. Všade voda, zeleň, omnoho príjemnejšie (chladnejšie) počasie. Mohutná Iravady, ku ktorej sme mali možnosť byť veľmi blízko Džungľa počas plavby Mekongom  Luxusné zážitky: Najväčším luxusom sú zážitky. Snažil som sa, aby sme zažili lokálne jedlo v najlepšej reštaurácii štátu, či aspoň mesta. Nie všetci zažili let biznis classom (6 klientov v mojej skupine). No mali sme zopár skutočných luxusov všetci: drink Bagan breeze či kávička v novozreštaurovanom ikonickom hoteli Strand (otvorený 1901 pri rieke Yangon) –najluxusnejší hotel štátu, kde sme “rozbili” bar. Raňajky v hoteli Sofitel, Siem Reap. Hotel s najväčším bazénom v štáte a excelentným Spa. 100% zájazdu tu býva 2 noci - dvaja si predlžujú Každý jeden hotel na ceste mal veľmi slušnú kvalitu! Každý zo 6 hotelov mal napríklad bazén a zopár z nich TOP polohu= najlepšiu!  Detské zážitky: Čo sa páčilo našim deťom na BUBO Family zájazde najviac? Biliard v hoteli Strand Stovky opíc na Mt. Popa Naučenie sa baliť cigary na jazere Inle Slony v krajine miliónov slonov - Laos Bazén v každom hoteli Chytanie rýb (20 kusov) v Siem Reap Hľadanie pokladu v Angkore- diplom Byť s rodičmi na ťažkej ceste v neznámom svete  Dobrodružstvo: Nie každý si to uvedomil. Keď sa nič nestane, tak je fajn. A BUBO robí cesty tak, aby sa naozaj nič nestalo a aby sme sa vrátili zdraví. Toto považujem za dobrodružstvo: Cesta na úzkych loďkách proti prúdu rieky do dedinky Indein. “Zapadnutie” v lotosovom a hyancyntovom poraste Let Heho – Tachilek v lietadle ATR – vskutku exotické letiská, prelet nad nepriechodným územím Splav Mekongu, kde sme boli jedinou loďou široko ďaleko – obrovské množstvo vody v dažďovej sezóne – nevyzeralo to tak, ale splaviť 307km tejto rieky je slušné dobrodružstvo  Kultúrne zážitky: Často je to povinná jazda, no my sme stihli všetko potrebné aj pri našom super náročnom programe. Ide o to, že sme vedeli, že to máme zažiť a našli sme si energiu: Babkové divadlo v Bagane ( + vystúpenie našich detí na konci) Novootvorené múzeum Luan Prabang – hovorilo o vysokej kultúrnej úrovni laosskej kráľovskej rodiny + etnografické múzeum Tance apsár v Siem Reap  Lokálna ručná výroba: Nebolo to žiadne naháňanie kšeftíkov, ale super zážitok. Barma je v tomto svetovým topom, domorodí umelci ešte svoje remeslo ovládajú. Zatiaľ. Fabrika na lacquerware – veľmi dobrá skúsenosť s človekom (fúzač), ktorý výrobu predvádzal aj bývalému prezidentovi Obamovi • Výroba papiera z kôry stromu. Fabrika na šúlanie cigár – super • Fabrika na tkanie látok (lotos, hodváb) -super Výroba cukru a alkoholu, lezenie hore na palmu todi - super  Zážitky navyše: Neboli v pôvodnom programe. Pri väčšine to chcelo opäť nájsť energiu. Pri mnohých som musel energiu nájsť ja –zmeniť veci, dotiahnuť ich. Nay Pyi Taw – exotické hlavné mesto Plavba po obrovskej rieke Iravady pri západe slnka (s pivkom a občerstvením) Mt. Popa –výstup na vrchol –všetci boli nadšení • Východy a západy slnka v Bagane, Luang Prabang, Angkor Wat (toto dá málokto) Zlepšený hotel Bagan – na brehoch rieky Iravady (geniálna poloha hotela, kúsok od 800 rokov starých pagod, s nádherným bazénom s výhľadom na obrovskú rieku) Zlepšený hotel na jazere Inle – na brehoch jazera (omnoho luxusnejší hotel než sme mali mať pôvodne. Bol tento 5star tým najlepším?) Zlatý trojuholník – magický bod na sútoku riek Ruak a Mekong, spojnica troch štátov (Thajsko, Laos, Myanmar) Chrám Bakong – najstarší chrám, vyše 1100 rokov starý, na mieste, kde bolo prvé hlavné mesto Kmérskej ríše (Rolei group) –toto v programe tiež nebolo.  Mystické zážitky: Švedagonská pagoda v Yangone – každý si nalepil zlato na budhu a pomodlil sa u svojho dňa narodenia. Obrad darovania malým mníchom v Luang Prabanbg – každý daroval mníchom jedlo a vylepšil si karmu Modlitby na vrchole Phu Sí (mount Phousi) v Luang Prabang (magické bubnovanie) a návšteva v izbe mníchov Vysvetlenie hinduizmu a budhizmu – opäť máte viac vedomostí. Nielen teória, ale aj zážitky z praxe.  Vzdelanostné zážitky: Rohyngia problém – vysvetlenie Aung San Suu Kyi, ktorej hrozia odobratím Nóbelovej ceny – vysvetlenie Pol Pot – vysvetlenie Informácie, ktoré nie sú v žiadnom bedekri. Každý deň viac poznania než má ktokoľvek. Skúsenosti sú v otázkach poznania nenahraditeľné. Najkrajšie pamiatky Švedagonská pagoda – viac zlata a drahokamov ako vo všetkých britských bankách Bagan – východ slnka, kde sme boli sami a jazda drožkami pri nádhernom poobednom svetle (tmavá oblaha a krásne svetlo) Prastaré pagody v Indein – 1500 uzučkých šánskych pagod bolo fascinujúcich. Luang Prabang – kultivovaná Florencia Juhovýchodnej Ázie – UNESCO ako celok (pamiatky, lokalita, ľudia) Angkor (1000km² – najväčšie predindustriálne mesto sveta)– a nielen Angkor Wat, ale aj chrámy, ktoré videlo zlomok návštevníkov  Bola to veľmi náročná cesta. Keď si prečítate vyššie tie zážitky, a to som nespomenul ani portréty s dlhokrkými ženami a mnoho mnoho ďalšieho (napríklad mletie burských orieškov buvolom), tak je jasné, že to bola neuveriteľná cesta. Luxus cesty by nemala vyšší ani kráľovská rodina. Hotely sme mali vždy najlepšie v oblasti. Dopravu v rámci oblasti taktiež najlepšiu. Loď na Mekongu najkvalitnejšiu. Lode na jazere Inle najkvalitnejšie s dáždnikmi, pršiplášťami. Vždy sme mali vodu. Proste mnoho drobností. Naše kufre nám prenášali, ani sme sa ich nedotkli. Nakladali do autobusu, na lode, do lietadla, vynášali až na izbu – nie raz, ale desiatky krát. Táto cesta bola logisticky veľmi náročná. Prešli sme ju ako prvá skupina v BUBO. BUBO je pritom už 20 rokov najväčším predajcom na Slovensku – Thajska, Laosu a Kambodže – na toto máme diplomy z ambasád. A v Barme sme boli nielen prví, ale zrejme sme najväčší taktiež. Mnohí ste sa ma pýtali, či to vždy vznikne taká partia na našich zájazdoch. Áno, často. Je to obraz toho, že s BUBO cestujú vzdelaní a inteligentní ľudia. 

Ľuboš Fellner, BUBO

21

15:02

mar

2018

V smutnej krajine plnej života Viac o krajine

V smutnej krajine plnej života

Naša obľúbená „Veľká ázijská cesta“ je v plnom prúde a hoci sme ju začali v thajskom Bangkoku, bola to práve Kambodža, ktorá si nás získala ešte o čosi viac. V Bangkoku sme sa povozili na loďke, odviezli na tuktukoch, prešli sa Kráľovským palácom, chrámom Wat Arun aj Wat Pho a ochutnávali miestnu kuchyňu. Z kráľovskej stavby krematória, ktorú sme ešte so skupinkami obdivovali v novembri či decembri dnes nezostalo už nič. Kambodža nás privítala viac, než chutne. Prvá večera neďaleko promenády na sútoku Tonle Sap aj Mekongu stojí za to. Viete ako chutí Amok či Lok Lak? K tomu miestne pivko Angkor, zvuk tuktukov a vône juhovýchodnej Ázie. Večerný Phnom Penh má svoje čaro. Pamiatok nemá veľa, ale v tomto meste to vlastne ani nevadí, pretože atmosféra je tým ťahákom. Francúzske koloniálne stopy nahlodáva vlhkosť typická pre tieto končiny a aj vďaka tomu dostávajú fasády neskutočné priťažlivý vzhľad. Úpadok koloniálnej ríše, tak človek vidí priamo pred vlastnými očami. Vychutnali sme si areál Kráľovského paláca a rozpovedali si hrôzy režimu, ktorý zdevastoval vlastnú krajinu. Červení Kméri vstúpili do dejín nezameniteľným, krvavým písmom, ktoré rástlo a rástlo až sa premenilo takmer na nekončené more. Autogenocída. Obyčajné, chladné slovo sa tu premenilo na skutočnosť a skupina ľudí opantaná vlastnou dokonalosťou sa rozhodola vyvraždiť každého kto bol čo i len trochu iný. Čokoľvek čo sa vymklo z priemeru sa stratilo v toku dejín. Muži, ženy, deti, celé rodiny, či klany. Mestá zostali prázdne a dediny plné zdecimovaných chudákov sa ešte topili v smrteľnom kŕči. Nedá sa to pochopiť, dá sa to len vidieť a snažiť sa tomu porozumieť. Aj preto kráčame chladnými a opustenými celami väznice S-21, aby sme si pripomenuli, že stačí málo, stačí dať moc ľuďom, ktorí s ňou nevedia robiť a život sa zmení na smrť. Niekedy je to jeden výstrel, niekdy dva až sa to napokon prestane počítať. Kambodža si nesie so sebou túto stigmu smrti a hoci miluje život, nevie sa s ňou vysporiadať. Pol Potov prach už dávno vietor rozfúkal po krajine, no spomienka na neho ešte stále ťaží. V S 21 cítiť prázdnotu a aby sme otočili o 180 stupňov, vybrali sme sa na najživšie miesto hlavného mesta, teda na miestne trhovisko. Je to raj streetfoodu. Grilované ryby, dary mora, kúsky kuraťa, kari, slížové polievky, sladkosti aj rôzne bizarnosti. Mnohí turisti sa len pozrú a odídu, pretože nevedia čo zjesť. My streetfood milujeme a tak si sadneme medzi domácim a najeme sa vynikajúcej polievky s dokonalou kulisou. Strih. O sedem hodín na to sa ocitneme v Siem Reap, bráne k Angkoru. Strávime tu deň a pol pomalým objavovaním známych aj tých menej známych chrámov. Toto mesto fascinuje svojou atmosférou tak ako to dokáže jordánska Petra, Perzepolis, Buchara, Váranási alebo Bagan. Desiatky chrámov pohltila džungľa, aby sa na ne človek opäť po stáročiach pozrel. Zatúlali sme sa k Bayonu, posedeli si na kokosových orechoch v ruinách Kráľovského paláca, sledovali hru prírodu v chráme Ta Phrom a napokon preliezli snáď každú miestnosť fascinujúceho Angkor Watu. Na druhý deň sme kráčali prachom staručkého chrámu Kravan, ale aj Bantey Khei, ktorý len sem tam objavia turisti a tak sme si mohli vychutnať jeho ticho. Angkor nedokáže omrzieť ani človeka, ktorý tu bol niekoľko krát. Nádherná Kambodža je tak pomaličky za nami a my sa pohneme ďalej smer juh, aby sme objavili exotické Borneo.

V smutnej krajine plnej života

Tomáš Kubuš z BUBO

31

00:03

jan

2018

Polmaratón v Kambodži Viac o krajine

Polmaratón v Kambodži

Na jeseň roku 2017 som si všimol na sebe nejaké to kilečko navyše. Po chvíľke googlenia som narazil na podujatie polmaratón v Kambodži. A vtedy sa mi v hlave zrodila myšlienka. Čo by sa stalo, ak by som sa tohto behu zúčastnil? Naozaj som natoľko prepnutý, aby som popri celodennom sprevádzaní a minútových itinerároch nenašiel ešte hodinku (denne) času pre tréning na takúto udalosť? Vypracoval som si tréningový plán. Nebyť posilňovní v našich hoteloch, tak jeho plnenie by bolo nereálne. A ako to celé dopadlo? Na tomto polmaratóne som sa umiestnil na krásnom 201. mieste vo svojej kategórii v konkurencii vyše 4000 zúčastnených. Ale aj tu platí olympijské heslo, „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Už sa teším na ďalšiu výzvu :) 

M

Martin Lipinský (BUBO)

30

23:05

jan

2018

Nie sme predsa z cukru Viac o krajine

Nie sme predsa z cukru

Tajfún, celodenný dážď, záplavy. Telefóny klientov na zájazde Vietnamom neprestávajú vyzváňať. Rodinní príslušníci z domova sú zhrození. Tieto prírodné živly sa dostali aj do našich médií a boli tradične jemne zdramatizované. My sme boli v suchu a v bezpečí. Ale potom sme si spoločne položili otázku, „Naozaj som letel tisícky kilometrov, aby som napriek troške dažďa sedel na hotelovej izbe?“ Naozaj neexistuje spôsob, ako absolvovať prehliadku zatopených miest Hue a Hoi An? Vonku bolo teplo a mokro, najvhodnejšou obuvou sa teda stali šľapky - žabky. Spoločne sme nakúpili pršiplášte a podľa hesla - nie sme predsa z cukru - sme vyrazili. Boli sme nadšení. Pred bránou do Zakázaného mesta (časť Hue) sme sa brodili vo vode po kolená. V Zakázanom meste sme boli jediná skupina široko ďaleko (to sa ešte žiadnemu kolegovi nestalo). Centrum Hoi An sme absolvovali na loďkách pripomínajúcich Benátske gondoly. Zhodli sme sa, že to skutočne stálo za to. Teraz sa môžeme hrdo pýšiť; zažili sme tajfún a aj záplavy. Počasie ovplyvniť nedokážeme, ale keď sa nám nepriaznivé počasie pokúsi pokaziť zájazd, my mu to nedovolíme... 

M

Martin Lipinský (BUBO)

30

22:58

jan

2018

Potvora Viac o krajine

Potvora

Kedysi boli časy, keď by som pri pohľade na takúto háveď behajúcu po mojom byte zvažoval podpálenie celého domu. Postupom času som začal akceptovať, že pre niektorých ľudí je to domáce zvieratko, niečo ako rybičky. Ale až v Kambodži som sa stretol s tým hmyzom na jedálnom lístku. Môj odpor sa postupne znižoval s každým ďalším odsprevádzaným turnusom. Okrem tarantúl tu narazíte na kačacie zárodky, larvy, šváby, škorpióny či cvrčky. Všetko je to pripravené na rôzne spôsoby najčastejšie orestované na panvici s chilli a cesnakom. Prekvapujúco to chutí veľmi dobre. Dokonca je to aj zdravé a nie nadarmo sa hmyz práve preto považuje za jedlo budúcnosti. Môj vzťah k hmyzu sa postupne mení, reálne sa pohrávam s myšlienkou zaobstarať si takúto potvoru aj domov :) 

M

Martin Lipinský (BUBO)

17

09:50

máj

2017

Motorkami okolo Nha Trangu Viac o krajine

Motorkami okolo Nha Trangu

Keď sme sa chystali do Vietnamu, vedeli sme, že tam bude veľa motoriek. Ale že ich bude toľko, bolo veselé prekvapenie . Po krátkom kurze sme sa naučili prechádzať pomedzi ne cez cestu. Ale aké by to bolo stať sa na chvíľu priamym účastníkom toho nekonečného prúdu? Požičali sme si motorku, mimochodom prekvapivo lacno, za 100 000 dongov na celý deň, benzínu sme spálili na sto km za 40 000 dongov. Vedomí si toho, že ideme na vlastné riziko, a že dokonca ani náš vodičák vo Vietname neplatí, vpluli sme do nekonečnej rieky motoriek. Čoskoro sme pochopili miestne pravidlá. Jazdí sa vpravo, autá v ľavom pruhu, motorky v pravom, autá sa predbiehajú sprava, motorky zľava. Alebo sprava, kde je viac miesta. Celkom vpravo jazdia motorky v protismere. To bolo najväčšie prekvapenie. Odbočiť doprava nie je problém, doľava celkom vzrušujúce. Kto vie upliesť vianočku, má vyhraté. Semafor trochu pomôže, ale spoľahnúť sa naňho nedá. A na kruhovom objazde, ktorý by mal všetko vyriešiť, je ten zmätok najväčší. No napriek tomu, ako chaoticky doprava vo Vietname vyzerá, je príkladom tolerancie a ohľaduplnosti. Ináč by to ani nešlo.  Navštívili sme všetky plánované pamiatky v Nha Trangu. Parkovanie bez problémov, všade sa objavil chlapík, ktorý nám ukázal kde zaparkovať, pripadne poposúval motorky, ak bolo treba. Napodiv, nič za to nechcel. Po prehliadke sme sa tešili opäť na motorku, na ochladenie počas jazdy. Po pár hodinách sme zistili, že máme od slnka spálené všetko nezakryté. Skončili sme naobliekaní rovnako, ako Vietnamky, nad ktorých výbavou sme sa ešte ráno pozastavovali  A to sme im ešte závideli rukavičky. Bol to len jeden deň uprostred nášho zájazdu, plného "hustých" a zaujímavých zážitkov. Je fajn, že program bubovských zájazdov umožňuje aj malé úlety, ktoré pomáhajú navštívené krajiny ešte dôkladnejšie spoznávať.  Víťazka slohovej súťaže o Bubo tričko, klientka, Eva Kazarová :) Keď sme sa chystali do Vietnamu, vedeli sme, že tam bude veľa motoriek. Ale že ich bude toľko, bolo veselé prekvapenie . Po krátkom kurze sme sa naučili prechádzať pomedzi ne cez cestu. Ale aké by to bolo stať sa na chvíľu priamym účastníkom toho nekonečného prúdu? Požičali sme si motorku, mimochodom prekvapivo lacno, za 100 000 dongov na celý deň, benzínu sme spálili na sto km za 40 000 dongov. Vedomí si toho, že ideme na vlastné riziko, a že dokonca ani náš vodičák vo Vietname neplatí, vpluli sme do nekonečnej rieky motoriek. Čoskoro sme pochopili miestne pravidlá. Jazdí sa vpravo, autá v ľavom pruhu, motorky v pravom, autá sa predbiehajú sprava, motorky zľava. Alebo sprava, kde je viac miesta. Celkom vpravo jazdia motorky v protismere. To bolo najväčšie prekvapenie. Odbočiť doprava nie je problém, doľava celkom vzrušujúce. Kto vie upliesť vianočku, má vyhraté. Semafor trochu pomôže, ale spoľahnúť sa naňho nedá. A na kruhovom objazde, ktorý by mal všetko vyriešiť, je ten zmätok najväčší. No napriek tomu, ako chaoticky doprava vo Vietname vyzerá, je príkladom tolerancie a ohľaduplnosti. Ináč by to ani nešlo.  Navštívili sme všetky plánované pamiatky v Nha Trangu. Parkovanie bez problémov, všade sa objavil chlapík, ktorý nám ukázal kde zaparkovať, pripadne poposúval motorky, ak bolo treba. Napodiv, nič za to nechcel. Po prehliadke sme sa tešili opäť na motorku, na ochladenie počas jazdy. Po pár hodinách sme zistili, že máme od slnka spálené všetko nezakryté. Skončili sme naobliekaní rovnako, ako Vietnamky, nad ktorých výbavou sme sa ešte ráno pozastavovali  A to sme im ešte závideli rukavičky. Bol to len jeden deň uprostred nášho zájazdu, plného "hustých" a zaujímavých zážitkov. Je fajn, že program bubovských zájazdov umožňuje aj malé úlety, ktoré pomáhajú navštívené krajiny ešte dôkladnejšie spoznávať.  Víťazka slohovej súťaže o Bubo tričko, klientka, Eva Kazarová :) 

M

Martin Lipinský z Bubo

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva