Fórum

7 príspevkov

30

19:41

apr

2018

Najmladší štát Ázie

Najmladší štát Ázie

Najmladší štát Ázie Morské krokodíly sú obrovské, stiahnu vás pod hladinu a potom točivými pohybmi roztrhajú. Minulý mesiac niekto zmizol z pláže na juhu hlavného ostrova. Videli ho ležať podvečer na pláži a potom ho už nikto nikdy nevidel. Domorodci s tým problém nemajú, hovoria: “Krokodíl zožerie iba zlého človeka.”, a tak za mŕtvym nenariekajú. “Teba sa bude krokodíl báť, ty si veľký. On má radšej menších, nás domorodcov ”Na hlavnom ostrove máte na plážach značky – pozor krokodíl. No aj morský krokodíl potrebuje pre svoj život rieku, sladkú vodu a tu na ostrovčeku Atauro, kde sa nachádzame, rieky nie sú.Ostrov Atauro (Ilha De Ataúro), bývalá väznica, je oddelený od hlavného ostrova morskou úžinou Wetar hlbokou až 5 kilometrov. Od októbra do decembra sa ňou plavia tisícky veľrýb. Ostrovček je extrémne hornatý a my pri trekingu pod najvyšším vrchom Manukoko (999m) hľadáme prapôvodno. Kedysi tu chovali ľudí na mäso. Narodili sa a ich život bol určený jasným smerom, “raz budú zjedení”. Žili v dome ovešanom lebkami a každý boží deň vedeli ako skončia. Na pekáči. National Geografic vyhlásil vody okolo Atauro za najbiodiverzifikovanejší podmorský svet našej planéty. Objavili tu 643 druhov živočíchov, čo je svetový rekord. Keď sa táto informácia rozšíri, tak turisti prídu a tento svet zničia. Teraz však ide o absolútny unikát, o ktorom sa zrejme aj vy dozvedáte po prvý raz. Asfalt na Atauro = 0 m. Mobilný signál = 0. Wifi = 0. Platba kartou = nula. Platí sa bankovkami USD s malými nomináciami.Už po prílete na hlavný ostrov sa s nami chceli fotografovať, sme tu riadna exotika. Domorodci nerozprávajú Bahasa Indonesia, ale austronézskym jazykom Tetum, ktorý je ovplyvnený Portugalčinou, takže počúvame “obrigado” “mas o menos” “bondia“ a pod. Východný Timor sa celkovo k portugalskej koloniálnej minulosti hlási a zaradil sa medzi krajiny CPLP (Comunidade dos Países de Língua Portuguesa;), ktorým sa niekedy hovorí aj Lusofónny Commonwealth.Mnohí domorodci dnes nosia tričko s portrétom Xananu. Vyobrazený je ako Che Guevara, či v Burkina Faso Thomas Sankara. No títo dvaja, Argentínčan aj Burkinabé zomreli dávno. Xanana zomrel iba pred troma rokmi. Bol živou legendou, hrdina, boh. Z rodiny učiteľov s perfektnou portugalčinou sa z neho stal bojovník za slobodu, väzeň v strašnom Jakartskom väzení Cipinang a neskôr prvý Východotimorský prezident. Počas oslobodzovacích bojov zahynulo neuveriteľných 250 000 Timorčanov. To je pri miliónovom národe extrémne veľa. Keď Indonézia koncom 20 storočia odchádzala (musela odísť) zbúrala urazene všetky mosty, zničila telekomunikačné káble, krajinu zanechala v absolútnej chudobe.A z chudoby ťa vytrhnú iba hry. Kohútie zápasy sú tvrdšie než box, tvrdšie než MMA. No je v tom rovnaká vášeň a rovnaký chtíč po krvi. Chlapská záležitosť, ktorú ženy nechápu a odsudzujú. To primitívno v nás lovcoch, čosi, čo je uložené hlboko v každom mužovi aj keď si to dnes mnohí nepriznajú. Západná civilizácia teraz celkovo odsudzuje býčie zápasy, preteky psov a aj kohútie zápasy. Sme vegáni, transsexuáli, sme trošku mimo. Sme tu štyria belosi, nenápadní ako ľadové medvede na Bali. Chvíľami sa mi zdá, že pútame viac pozornosti než kohúty. V prostriedku dvora je presklená aréna rozmerov 10x 10m s dostatočne vysokým sklom, aby kohút nevyletel von. Kohúty majú na jednej nohe, väčšinou na ľavej, uviazanú na mieste ostrohy obrovitánsku čepeľ, ostrú ako britva. Kohúty trénujú tak, že ich púšťajú plávať do mora aby im zosilneli nohy. Kupujú pre nich špeciálnu stravu, oni sami hladujú, no kohúty dostanú viac proteínov. Zala zala zala – biely biely biely kričí chlapík vedľa mňa a druhý mu odpovedá Mila mila mila mila – čierny čierny čierny. Vsádza sa na farbu 10, 20, 100 USD. Do druhej sázky už ideme: malému hrdzavému kohútovi dávame prezývku Connor Mc Gregor a tomu, na ktorého sme vsadili, tomu čiernemu, Mayweather. Stávky sú vybrané a teraz sa to všetko začína. Desaťsekundová show. Všetci kričia jeden cez druhého, je tu úžasná atmosféra. Tréneri priblížili kohúty k sebe a nechajú ich zospodu navzájom klofnúť protivníka pod krk do laloka. To kohúty tak vytočí, že sa celé zježia, pustili ich na zem a začali sa biť. Začal sa zápas na život a na smrť! Šéf turnaja si ma zavolal do malej kabínky: “Táto hra je našou kultúrnou tradíciou, keď sú tieto zápasy, sme šťastní. Pre naše kohúty urobíme všetko! Sú to naši hrdinovia. Vieš, je to ako život, šťastie a smútok zároveň.” 

Ľuboš Fellner, BUBO

04

06:47

aug

2017

Kohútie zápasy

Kohútie zápasy

Kohútie zápasy Je to tvrdšie než box, tvrdšie než MMA. No je v tom rovnaká vášeň a rovnaký chtíč po krvi. Chlapská záležitosť, ktorú ženy nechápu a odsudzujú. To primitívno v nás lovcoch, čosi čo je uložené hlboko v každom mužovi aj keď si to dnes mnohí nepriznajú. Západná civilizácia teraz celkovo odsudzuje býčie zápasy, preteky psov a aj kohútie zápasy. Sme vegáni, transsexuáli, sme trošku mimo. Mnohí aktivisti pritom jedia hnusné vyprážané kuracie krídelká z kuriat kŕmených penicilínom, ktoré nikdy nevideli slnko. Toto je vraj v poriadku. Pritom kohút -bojovník- má super život, je to doslova milované zviera. Keď je po všetkom, pýtam sa môjho Danda, tak ako? “Dobre, že sme to videli, ale bol som aj smutný.” No áno, áno. Musím sa vám po tých prvých hustých vetách priznať, že ja som nezabil ani kapra a keď máme osu v byte tak ju opatrne odchytím do utierky a vyhodím von. Toto mám z hinduizmu, mám rád ahinsu = nenásilie. Snažím sa proste nezabíjať živé tvory, ani mravce nie. No na druhej strane, mám rád tradičné veci a podľa mňa majú Kastílci právo na býčie zápasy a Indonézania či Filipínci na kohútie. Život býka šampióna, či kohúta šampióna sa nedá porovnať so životom kráv či kuriat, ktorých mäso jeme. Keby som si ja mal vybrať určite si vyberiem život zvieracieho gladiátora, aj keď koniec je jasný. No koniec každého z nás je jasný. Pýtal som sa na kohútie zápasy každého belocha, ktorého som v Timor Leste stretol od Vincenta cez Narcisa, cez pilota nášho lietadla, každého. No nikto to ešte nevidel. Tí ľudia tu žijú roky, no na kohútie zápasy nenašli silu. Najprv treba nájsť miesto a to, že je to poblíž Timor plaza nestačí; ak neviete presné miesto, nemáte šancu. To, čo hľadám sú legálne kohútie zápasy, v nelegálnych často Číňania stavujú desaťtisíce dolárov. Ako to teda vyzeralo? Bol som na tomto schovanom dvore 4x a ani nohy, potom začali asi o 16.00 opekať na grile kukurice, ale nikde nič, po dvore behali 4 kačice. “Čo toto len bude?”, pýtal som sa sám seba. No teraz po 18.00 je plný dom, neuveriteľná atmosféra. My štyria belosi sme nenápadní ako ľadové medvede na Bali. Chvíľami sa mi zdá, že pútame viac pozornosti než kohúty. Fotím, toto je naozaj bomba, raj pre každého fotografa. Snažím sa zachytiť tento príbeh _kohútie zápasy_ vo fotografiách. Dostávam lakťom pod rebrá. Niekto si neželá, aby som tu bol. Som zvyknutý. Otáčam sa, prihovorím sa tomu chlapíkovi. Je o hlavu a pol nižší než ja a tvári sa akoby som mu zabil matku. Keď nefunguje angličtina, ani portugalské slovíčka prechádzam klasicky na Slovenčinu a dám do toho energiu. Všetci naokolo sa začnú smiať, chlapík drží formu a zvraštené obočie, no atmosféra už nie je úplne nepriateľská, už nedopadneme ako porazení kohúti. Predsa len ide tu o slušné peniaze a ide o drsnú zábavu, ktorá priťahuje drsných chlapov. Tých tu je tak 500, možno viac. V ruke niektorí držia svojich fešákov, kohúty, ja mám toho nášho, bieleho, ktorý je napoly Timorského pôvodu, napoly filipínskeho. Tí sú menší, štíhlejší, ale o to bojovnejší. Na fotografii práve bojovo kikiríkame. V prostriedku dvora je presklená aréna rozmerov 10x 10m s dostatočne vysokým sklom, aby kohút nevyletel von z arény. Na jednej strane arény bol múrik, akési 10m široké schody, na ktorých tí čo vsádzali stáli, aby mali dobrý výhľad ako v opere. Začalo to tak, že tréneri so svojimi zverencami vstúpia do arény a priblížia jedného k druhému a kohúty sa naježia, sú strašne agresívne. Potom chodia dokola arény a predvádzajú ich publiku. Ukazujú divákom svojich bojovníkov a tí uzatvárajú stávky. Kohúty majú na jednej nohe, väčšinou na ľavej uviazanú na mieste ostrohy obrovitánsku čepeľ, ostrú ako britva. Čepele nosia majitelia v takom “peračníku”, na každej strane majú jeden pár ostroh, je ich veľa veľkostí , tvarov a druhov, no na týchto zápasoch sa používali nože iba s jednou naostrenou stranou, trošku zakrivené. Stojím na juhozápadnej strane bojiska a zrazu začne môj sused kričať Zala zala zala – biely biely biely a druhý vedľa neho Mila mila mila mila – čierny čierny čierny. Keď si počul suseda kričať inú farbu kohúta, tak si vsadil, dal si mu do ruky 10, 20, 100 USD. Práve do arény nastúpil červený a čierny kohút. Dando vsadil na čierneho. „Inak bieli dnes väčšinou prehrávali“, hovorí Dando. Dando je ochotný vsadiť 5 dolárov, má ich v ruke a jeho sused mu tých 5 dolárov dal do ruky, takže výšku stávky akceptoval, Dando teraz v ruke drží 10 USD. Malému hrdzavému kohútovi dávame prezývku Connor Mc Gregor a tomu, na ktorého sme vsadili, tomu čiernemu - Mayweather. Náš biely je Malý Kličko (skutočný Kličko práve dnes oznámil, že ide do boxerského dôchodku). Teraz je na dvore- na štadióne ohromný hluk, všetci kričia jeden cez druhého, je tu úžasná atmosféra. Stávky sú vybrané a teraz sa to všetko začína naozaj. Desaťsekundová show. Tréneri opäť priblížili kohútov k sebe a nechali ich zospodu klofnúť protivníka do toho červeného, čo má kohút pod krkom. 3 razy ho klofol. A potom kohútov vymenili a to isté urobil druhému. To kohúty tak nasralo, že sa celé zježili, pustili ich na zem a začali sa biť. Začal sa zápas na život a na smrť! Kohúti mali taktiku. Vyskočili naraz... nohu kde mali čepeľ, mali vpredu a tou kopali. Čepeľ mali priviazanú špeciálnymi uzlami vzadu na ostrohe, ale kopali ňou s extrémnou úspešnosťou. Najlepšie kohúty nevyskočili naraz s protivníkom, ale nechali ho v lufte preskočiť a keď protivník dopadol, tak ho zoťali. Videli sme, že jeden bol zranený a už ležal a protivník vyskočil meter vysoko a potom mu zabodol čepeľ do tela ako nindža. No nestačí jeden sek, víťazný kohút musí protivníka ešte 3 razy klofnúť, doraziť ho. Takto ukázať svoju agresivitu, svoju prevahu. Toto je stelesnením mužnosti. Žiadne zľutovanie. Niekedy sa kohúty bili a čepeľ mu presekla vnútornosti a tie padali na hlinu, všade v ringu je krv. To bolo strašné a domorodci sa na to pozerali, ako keby nič. Kamarát nášho Filipínca Džaia ostal ukrutne smutný. Jeho kohút prehral a bol to práve jeho kohút, čo bol tak ťažko zranený. A teraz stojí na dvore sám, iba s nohou kohúta na ktorej je čepeľ. Po prehre kohútovi odseknú nohu lebo čepeľ je drahá. A teraz ten kýpeť drží v ruke a pozerá “do blba”. Ľudia naokolo sú šťastní, ale on je extrémne smutný. Timorčan, straší seriózny pán, ktorý študoval v USA sa zastavil: “Chcete niečo vedieť? Táto hra reprezentuje šťastie a smútok zároveň. Je to naša kultúrna tradícia, je to náš život. Táto hra je ako život. Šťastie a smútok zároveň”, opakuje niekoľkokrát akoby nás chcel presvedčiť, že oni nie sú barbari. Kohúty trénujú tak, že ich púšťajú do mora aby im zosilneli nohy. Na bitku, ktorá trvá 10 sekúnd ich trénujú 5x do týždňa. 3x do týždňa sa kohúty medzi sebou bijú- ale bez smrtonosných čepelí. Kŕmia ich “multi grain conditioning”, čo je špeciálna strava, obdoba toho, čo jedia u nás kulturisti. Kupujú to v špecializovaných obchodoch v Dili. Je to drahé, ale čo by majiteľ neurobil pre svojho miláčika. V mnohých krajinách sú kohútie zápasy oficiálne zakázané. Zažil som ich zopár razy od Nikaragui, cez Sumatru, Indiu a Filipíny až po Guam. Na Bali sú zápasy oficiálne zakázané, ale rituálne, náboženské kohútie boje sú povolené. Náš biely kohút vyhráva a Džai získava 100 USD prémiu. No náš Malý Kličko je zranený a Džai ho teraz bude ošetrovať. O svoje deti sa toľko nestará, ako o svoje “čiken”. No niektorí majitelia odchádzajú domov na skútroch a z bojovníka doma manželka pripraví polievku. Keď sú veľmi zranení, tak im odseknú nohu s ostrým nožom a na severnej strane ringu je služba “mäsiara” ktorý kohúta dorazí. Každopádne z tohoto kohúta bude 100% bio polievka s tým najlepším mäsom. Takýto coq au vin musí byť lepší než ten v La Jacobine na Rue Saint Andre des Art. Šéf turnaja ma zoberie k sebe do “kabíny”. Skloním sa a podleziem drevenú latku a som priamo v ohni. Toto je jasný signál všetkým, že som tu vítaný. Robím neuveriteľné fotografie lebo teraz som vo vnútri bez skla tak meter od bojujúcich kohútov a šéf turnaja mi vysvetľuje detaily. “Keď sú tieto zápasy, sme šťastní. Pre naše kohúty urobíme všetko! Sú to naši hrdinovia.” 

03

05:34

aug

2017

Hlinená odletová dráha

Hlinená odletová dráha

Hlinená odletová dráha Celú noc náš stan stráži nádherný psík. Ten pes sa volá “Ten” a má 4 mesiace. Celú noc leží pred našim stanom na mojich smradľavých topánkach a ani sa nepohne. Teraz ráno mu hodím opečenú slaninku z našich raňajok a je šťastný. Máme čerstvo napečený chleba. Ak by ho nenapiekli naši domáci, tak by sme nič nemali. Je jasné, že na tomto ostrove chleba nedostanete, neexistuje. Na raňajky sa je iba ryža. Pijeme domorodú kávu a do toho si lejem mlieko, pozerám sa na dátum spotreby. Na Marshallových ostrovoch som videl mlieko 6 mesiacov po záruke a tu očakávam čosi podobné, ale nie je to až tak zlé. Káva je organická a 100% “pesticide free.” V prípade Timoru ide o prírodný hybrid, ktorý vytvorila džungľa a chuťou je to čosi medzi jemnou Arabikou a silnou Robustou. Ide o single origin kávu z vysokých vrchov. Timorská káva je špecialitou asi ako káva z Vanuatu. Nikto o nich nevie a sú vysokej kvality. Stará sa o nás Džai, je z Cebu z Filipín. Domorodca nemôžete zamestnať, domorodci nechápu, čo je to starosť o turistu. No však, tak ako Slováci. Džai vstáva ešte za tmy, a beží nám požičať šnorchle, bohvie kam. No ráno máme ten napečený chleba, šnorchle, všetko je čistučké, pozametané. A Džai sa teší, že dnes pôjde do Dilí hrať kohútie zápasy. O svojich kohútoch- zabijakoch, ktorí jedným šmahom ostrohy zabijú protivníka, hovorí ako o “my chicken”, o kuriatkach. Slovo kohút v angličtine nepozná a zamieňa ho za slovo kuriatko, čo je vskutku milé. Lovíme zážitky a zrazu niekoho napadlo, že musíme na tie kohútie zápasy s našim Džaiom ísť. Ráno sa ešte ideme šnorchlovať a následne odletíme. Takto všetko stíhame. Lietadielko priletí iba pre nás. Je to lietadlo misionárov, ktorí si takto privyrábajú. Najprv nás všetkých vážia, aby sme nepresiahli 350 kg. Letíme iba my a hovorili nám, že lietadlo je pre 6 osôb, ale nakoniec sme radi, že sa váhou zmestíme do toho štyria. Je to jeden z tých geniálnych zážitkových letov. Odletová dráha je hlinená, sem tam trs trávy, piesok. Pre pilota je najdôležitejšie, aby nezrazil kravu či dieťa, veď sa tu bežne hráva futbal. Nie je tu žiadna odletová hala, žiadna búda, ani drevená, ani jediná lavička, nie je tu nič. Lietadlo pristálo po našom telefonáte, my sme prišli na korbe motorkového nákladiačika priamo po odletovej dráhe a teraz sedíme dnu a ideme na to. Nasadíme si slúchadlá, aby nás nekváril ten hluk a mne (sedím vpredu) pilot zakáže pri vzlietnutí dotýkať sa kormidla lebo je funkčné. Minulý týždeň videli veľrybu, ale toto šťastie teraz nemáme. Vzlietneme a pristaneme ako nič, všetko bez najmenších problémov a 20 minútový let je tým najpríjemnejším na svete. A teraz už len stihnúť kohútie zápasy. Foto: už po pristaní v Dilí, hlavnom meste krajiny Východný Timor 

02

17:09

aug

2017

Hľadanie pôvodnosti

Hľadanie pôvodnosti

Hľadanie pôvodnosti Náročnosť terénu na ostrove Atauro zistíte ak sa rozhodnete vybrať do dedinky Makili na juhu ostrova. Nad ňou sa vypína najvyšší vrch ostrova vrch Manukoko s nádhernou výškou 999m. Ten vrch je svätý. Z Beloi, kde bývame, vyrážame na juh popri mori. Do hlavného mesta je to asi 7 dlhočizných kilometrov po ceste bez asfaltu. Na celom ostrove dnes nie je ani meter, čo je super. Nasadneme na motorku, ktorá má vzadu pripojenú akúsi sajdku, či vozík, na ktorý sa zmestí 12 domorodcov a ledva ledva my štyria belosi. Za 3 USD/osobu nás odvezie do hlavného mesta, ktoré sa volá Mesto – Vila. Touto cestou sme prešli 4 razy a poznáme každý výmoľ – a tých tu teda je – a každý pozná nás. Hádajte, koľko turistov sme stretli za tie 4 jazdy? Nula. To isté v jedinej reštaurácii vo Vila, nula turistov. Včera sme si v reštaurácii pomenovanej po najvyššom vrchu Restaurant Manukoko objednali ryby na dnešnú večeru. No predtým “zbehneme” na juh. Makili vyzerá na mape kúštiček. No sem už cesta nevedie. Ak je najväčší odliv, môžete ísť po “kozej” cestičke popri mori, ale normálne je to cez vrchy a to chceme aj my. Z Vila sa preto stáčame vpravo do vnútrozemia a s naším domorodým melanézskym sprievodcom Mauríciom, ktorého prezývam “Yes” začíname stúpať do hôr. “Ako vysoko budeme stúpať Mauricio?”, pýtam sa ho, lebo Dando sa bol doobeda potápať a nemal by stúpať nad 300 metrov. “Yes” odpovedá s úsmevom. Takáto pozitívna odpoveď zaznela na každú našu otázku. Vystúpali sme tak 500m ale Dando je OK. Super bol katolícky kostolík v svätej žraločej jaskyni. Väčšina domorodcov sú rybári. Na Atauro je nedostatok vody a tak poľnohospodárstvo príliš nefunguje, more je všetkým. No a rybári sa chodia stáročia modliť na toto miesto, ktoré neskôr Portugalci vzali za svoje. K oltáru Panenky Márie vystúpite po schodíkoch okolo obetného stola do obrovitánskej žraločej papule s metrovými zubiskami. Ten oltárny stôl z mušlí je minimalistický a zdá sa nám, že toto miesto pamätá ľudské obete. “Teraz už nie, teraz už nie” dušuje sa Kalifornčan Vincent, “no kedysi, to áno- toto je ostrov ľudožrútov”. Potom sa cesta stočí dole, ideme skratkou, opúšťame “Krížovú cestu” preskakujeme zopár razy drevené plôtiky a okolo obrovitánskych stromov vstupujeme do dedinky. “Yes” v šľapkách a s klinčekovou cigaretkou sa ani nespotil. Sú 4 poobede a zo mňa tečie, Boris ten sa vlečie 200m za nami a je totálne hotový. Na ostrove je dengue a Boris si zobral dlhé nohavice a v tom sa ide ťažko. Je Pravda, že cez tú hrubú látku ho žiadny komár nepoštípe, ale v tejto suchej sezóne ani žiadne nie sú a teraz pofukuje a to komáre nemajú rady. „Teraz dengue nie je“, dušuje sa Vincent, ktorý je zdrojom väčšiny naších informácii. Dedinka sa ťahá od mora až sem hore do strmých hôr a my sme do nej vstúpili ako Hanibal zo zadu. Domy sú z dreva a prútia, hore na stromoch sú nádherné, prútené domčeky, ktoré by chcel mať na strome každý chalan. Sú chránené proti myšiam a slúžia ako špajza. Vstupuje hneď do prvého domčeka, čím ďalej od mora, tým sú domčeky krajšie, autentickejšie. Sme tu riadnymi exotmi. Potom sa zastavíme doma u Maurícia, má 4 deti, všetky veľmi čisté, všetko chlapci. Je umelcom, vyrezáva sošky, väčšinou už nie to, čo hľadám ja - šamanské, ale s podobizňou Ježiša. No kupujeme čosi, je to slušnosť a je to prakticky zadarmo. Manželke nechávam topánky, sú nové, drží ich ako poklad. Potom zbehneme dole do krčmy. Majú jedno pivo, indonézsky Bintang. Ženy pletú košíky, noše a žujú betel. Dávajú aj mne a keď to nešlape, tak mi pridajú zásady. A strašne sa pri tom smejú. “Kepala, kepala”, ukazujú na mňa a smejú sa ďalej. Kepala znamená náčelník. Podobné veci, ktoré vyrábajú tu som videl kedysi robiť v horách Barmy. Potom zbiehame dole do dediny a ideme skratkou. Míňajú nás chlapci s prútenými nošami na ryby, ohromnými, cez celú ulicu. Vchádzame dole do prístavu a chceme si prenajať od rybárov loďku, nechce sa nám šliapať späť. Plus chceme ten zážitok. No nikomu sa nechce, respektíve, hovoria o vysokých vlnách. No my sa nedáme a zháňame a zháňame a nakoniec dvaja rybári súhlasia, hodia nás do Vily za 30 USD. Ide o drevenú pirogu, ktorá však má na oboch stranách klasické polynézske vyrovnávacie bambusové tyče –vahadlá. Ide o jednotrupové plavidlo, ktoré by sa bez tejto pomoci prevrátilo. No zároveň je rýchle. Prinášajú motor, za 10 sekúnd ho nasadia ako pri F 1 a vyrážame. Sedíme za sebou, jeden rybár čln vytláča, druhý skočí do vody, pláva ako delfín a vyšvihne sa dopredu. Hneď nás zaleje vlna a sme všetci totálne mokrí, potom ďalšia a ďalšia. Starší rybár, ktorý je vzadu mi čosi ukazuje a ja chytám veslo a veslujem, ale nie je to ono, on chce aby som robil čosi iné – mám vyberať vodu z člna. A tak to robím a to počas celej cesty a teda je to riadne ďaleko. Keby som nemal fotoaparát a mobil tak mi je jedno, že sa prevrátime, no teraz je to dobrodružná cesta. Slnko už zapadlo, ale stále je svetlo a plavba je úžasná. Vľavo nad nami vysoké strmé vrchy, pod nami tyrkysové koralové záhrady. Rybári presne vedia ako majú navigovať, idú proti vlnám, proste jeden bohovský lokálny zážitok. Celý tento trekking bol super a dodal Atauru a celému Východnému Timoru ďalšie plusové body. Postrehy: Atauro má dĺžku 25 km, chrbticu ostrova tvoria strmé vrchy obyvateľstvo je malajsko – melanézskeho pôvodu nie sú tu krokodíly ale dengue – “čo je Vác?” máte doláre. No máte 100 USD bankovku? Je vám úplne nanič. chcete ísť do reštaurácie v hlavnom meste? Musíte si jedlo zajednať deň vopred v najlepšej reštaurácii ostrova, v Manukoko restaurant majú aj colu. Jednu plechovku. Ďalšia príde v sobotu. V reštaurácii sme boli 3 razy a nikdy sme nestretli žiadneho turistu ubytovanie? Spíme v stane: 70 USD/noc/osoba –s raňajkami. Večera + 13 USD. 7 km transfer rikšou do hlavného mesta stojí 3 USD/os =12 USD jedna cesta. základ je mať vodu.  

02

04:58

aug

2017

Najväčšia biodiverzita vôd na svete- svetový rekord!

Najväčšia biodiverzita vôd na svete- svetový rekord!

Najväčšia biodiverzita vôd na svete- svetový rekord! Ďalším mojim zdrojom informácii je Narcis, ktorý sa vôbec nespráva narcisticky. Je to malý Katalánec vo vyšúchanom tričku, ktorý tu žije 2 roky. “Moja mama sa narodila v Santa Isabel Fernando Pó”, hovorí. “A odvtedy má naša rodina neposedné gény.” Ja som bol v Santa Isabel Fernando Po v máji. Teraz sa to mesto volá Malabo, ostrov sa volá Bioko a krajina je Ekvatoriálna Guinea- pozrite si zápisky na tomto Fóre, ide o podobnú exotiku ako je Atauro (Ilha De Ataúro). A táto exotika nás s Narcisom ihneď spojí a zrazu sa poznáme ako keby roky, ja viem ako bol vychovaný a on vie, že ja viem, a tak sa otvorí. “Žil som 2 roky v Kolumbii, och Ľubo tie baby, to bola paráda. Tu to je o ničom. Domorodci sú tak chudobní, že nemajú čo jesť, baby sú kosť a koža.” Kecáme a kecáme a ja sa dozvedám reálie dnešného Dilí – korupciu - ako sa dajú/nedajú kúpiť pozemky, a hlavne kde je naj super potápanie. Na Atauro chodí jeden starý nemecký trajekt, ale ten chodí tak-tak a v nedeľu kedy sme prileteli bolo v katolíckej krajine všetko zatvorené. Nikto nás nechcel zobrať, “prenajať loď stojí 1400 USD” dozvedám sa v prístave blízko úradu vlády. Práve na tejto pláži v centre mesta často vyliezajú podvečer krokodíly. Nikto nič nevie, nič sa nehýbe, no správny cestovateľ ide za svojím ako buldog a tak vybehneme zadným východom a pýtam sa výrastkov na loď na Atauro. Ani sa nehnú a Boris chce odísť, veď to evidentne nemá význam. No ja viem, že ich mozog pracuje naplno, iba im to dlhšie trvá, teraz sme tú partiu chalanov vyviedli z konceptu. Po 15 minútach začnú kričať smerom na more k lodičkám, pískať, po pol hodine niekoho napadne vytiahnuť mobil, no nemá ho aj tak nabitý a nemá na simke už ani cent, takže kričíme ďalej a zrazu je na lodi pohyb, zobudili sme maličkého námorníka. Ten pripláva na člnku, ten mu potom utečie, evidentne je rozospatý a robí ohromný chaos, inak, ako všetci domorodci. Každopádne po dvoch hodinách sa dozvoníme Robertovi, starému austrálskemu vypelichanému psovi, ktorý hltá anglické slovíčka a koniec slov ako dingo korisť. “Má problém, hmm, čakal ráno, ale vy nedoleteli a tak som poslal ešťe raz, ešte raz a potom nevedel kedy doletí..te. Mám plno, stany sú OK? Hmmm.” Nasadneme na jeho opancierovanú loď a z hodinky cesty je to vyše dvoch hodín na búrlivom mori. Každý sa tu bojí vĺn a poobedného vetra, ale peniaze sú peniaze všade na svete, no tu ešte viac a tak ideme. Striekajúce vlny vytvárajú v nádhernom nedeľnom počasí dúhu, pozerám von či neuvidím veľrybu, aj mne sa cesta hlbočizným morom veľmi páči. Na mieste zisťujeme, že okrem stanov nič iné nemá, ale stany sú luxusné s posteľami a nádhernou reštauráciou. Sme tu sami. Atauro oddeľuje od hlavného ostrova Timoru morská úžina Wetar hlboká až 5 kilometrov. “Od októbra do decembra sa ňou plavia tisícky veľrýb. “V roku 2005 som videla 12 naraz. Aj od tohoto stola, kde sedávaš a píšeš, som ich videla”, hovorí mi Austrálčanka Mary, ktorá ma prišla pozrieť. Chodí sem na Atauro pomáhať domorodcom. “Nechali sme ich po vpáde Indonézanov v štichu a to bola naša chyba. Je našou povinnosťou pomôcť. Znie to dôveryhodne?”, pýta sa ma lebo pozná môj názor ma situáciu, keď hovorím, že keby nemali ropu, nikto ani prstom nepohne. Polovicu ropy berie inak Austrália… Sedávam v našej chatke a more mám asi najbližšie ako som kedy mal, tak na 4 metre od môjho lap topu. Je tam malý múrik asi meter vysoký a ten zabraňuje, aby mi more omočilo nohy. Kvalitný stôl z tvrdého tropického dreva je paralelne k moru a ja keď teraz píšem, nevidím nič iné len more a more a more. Dnes je pokojné aj keď sezóna hovorí, že pokojné more má byť na opačnej –západnej- strane ostrova. Pláž má tmavý štrk s veľkými kamienkami, no keď sa hodíte do vody tak po asi 100 metroch narazíte na najkrajšie koraly sveta. Vskutku som nič obdobné nevidel. Ani na Maldivách, ani na Marshallových ostrovoch ani na Palau. Čo sa týka nádhery koralov, tak Atauro je mojou svetovou jednotkou. Okolo hlavného ostrova je šnorchlovanie nanič, musíte ísť sem na Atauro. No keď chcete na Atauro to “best”, musíte ísť s Narcisom. Vyzerá to takto. Ráno na šnorchlovanie ideme autom asi 5 minút do prístavu, hmm, ťažko toto nazvať prístavom. Je tu trh, no ten frčí iba v sobotu, raz za týždeň. Potom tu skapal pes. Stánky sú pozakrývané umelohmotnou fóliou a previazané, evidentne budú o týždeň predávať to isté, čínsky tovar. Dnes predávajú Timorskú kávu, ktorú nemá kto kupovať. Keď chcem zrnkovú, nechápu načo mi je. Na ostrove však nemá kávovar nikto a podáva sa tu pomletá na zalievanú káva, nikto tu nepotrebuje zrnká. Hovorím o predávaní, no všetci ležia v tých svojich stánkoch s červenými očami a nikto sa ani nepohne. Je pondelok a sobota je tu o chvíľku, čakajú. Na tmavej pláži nasadneme na dingi, ktorá je akási opancierovaná, podobne ako bola Róbertova loď. Toto je evidentne miestna móda. Teda nenasadneme my, ale necháme nasadnúť Amíkov, ktorí tu robia pre NGO v Dili a prišli na jednodňový výlet. Po 50m sa motor dingy pokazí a člnok sa ďalších 15 minút hojdá smerom k brehu. Včera sme s tým istým člnkom išli a ledva sme prišli, teraz je definitívny koniec. Nasadáme na inú loďku, domorodú pyrogu, ktorá je však totálne vratká. Asi 5x máme totálne na mále, je to ako keby ste jazdili na bicykli s jedným kolesom, máme obrovský problém s rovnováhou, mobily, foťáky so sebou, inak by to v teplom mori bola sranda. No keď zrýchlime, je to lepšie, potom nasadneme na slušnú potápačskú loď a všetko ide ako po masle. “Ľubo vedel si, že vedci práve tu na mieste kam sa idete ponoriť našli na jedinom mieste 253 druhov rybičiek? To je svetový rekord!”, vysvetľuje Narcis. Najkrajšie sú staroružové koraly- fľaštičky –okolo ktorých sa motká stovka pastelovo modrých rybičiek. Neznášam ružovú farbu, no tu je celé morské dno ružové a neskutočne nádherné. Keby ste spojili všetkých umelcov od čias Leonarda da Vinciho cez Pabla Picassa po Salvatora Dalího, tak nevytvoria takúto krásu. Koraly sú tak pol metra pod nami. Niekedy, ak máte odvahu sa dostanete do oblastí, kde sú 2 cm pod vašim bruchom, blízučko a tá nádherná viditeľnosť celoročne robí nielen z potápania, ale aj zo šnorchelingu obrovský zážitok. Keby dávali za koraly Michelinovské hviezdičky ako za reštaurácie, Atrauroi dostane 3 hviezdy, teda maximum. Východný Timor určite nie je sústo pre každého. Je to kaviár pre Top cestovateľov, ktorí sa vedia pohybovať po svete sami. Inak z neho nebudete mať nič a odídete s tým, že “nič tu nie je” ako väčšina. My sme doleteli z nádherného Bali z oblasti Nusa Dua z 5 hviezdičkového rezortu a nič nemôže byť inakšie. No toto je vrchol našej cesty. “Najkrajšie pláže ostrova máme na severe okolo Acrema. No bacha na prúdy, tu sú strašne silné”, upozorňuje Narcis. Oponujem, že tak teplé more som zažil iba na pár miestach sveta a že by som to vydržal “No OK more má 28 stupňov a na 3 hodinky je to fajn, no tu keď ťa chytí prúd tak v ňom ostaneš aj 2 či 3 dni. Hrozí dehydratácia a áno aj hypothermia, však náš organizmus má 36.5 stupňa.”Čo vtedy robiť? Modliť sa!”, smeje sa Narcis a spomína, že pred troma dňami sa na vedľajšom ostrove stratila singapurská potápačka a dnes je to už tretí deň a teda hotovo. Apropos, práve tieto prúdy plné planktónu v tzv. Koralovom trojuholníku sú príčinou tej ohromnej biodiverzity, ktorú Atauro má. Gerry Allen s kolegom sa potopili z tomto trojuholníku vyše 10 000 razy. No Atauro bolo tým najlepším aj pre nich. Objavili tu 643 druhov živočíchov, čo je opäť svetovým rekordom. Negatívom Ataura je, že často nevidíte veľké ryby ako Napoleón či žraloky a to je dôkaz prílišného rybárčenia. No pre lokálnu komunitu je to prakticky jediný spôsob obživy. Ak chce Atauro postaviť svoju ekonomiku na ekoturizme, tak toto bude musieť vyriešiť. Dando sa bol s Vincentom potápať (viď fotografia) a vrátil sa nadšený z ohromnej viditeľnosti a pestrosti koralov. No my šnorchlisti sme boli nadšení rovnako. Bola to najväčšia bomba akú som kedy v šnorchlovaní zažil. OK na Bora Bora som plával s rajami a žralokmi, v Džibuti sa kúpal so žralokom obrovským, na Antarktíde hladkal veľryby. No Top koraly môjho života som videl najprv v Červenom mori, potom na Maldivách, ktoré boli lepšie než Tonga a Fidži, potom bolo super na jednom z ostrovov Vanuatu a top top bolo Palau (ale aj to si musíte prenajať rýchloloď a ísť preč z Kororu), Marshallove ostrovy sú topom, nikto o nich nehovorí, ale bolo to super, teším sa o 2 týždne do PNG. No aj tak víťazí neznáme Atauro!Postrehy: 643 druhov živočíchov je svetovým rekordom. Týmto sa iba verifikoval môj pôvodný pocit t.j. to, čo videli moje oči teplé vody robia šnorchlovanie veľmi príjemným neprítomnosť veľkých rýb je pre väčšinu šnorchlistov príjemná – niet sa čoho báť koralové záhrady tu majú najväčšiu rozlohu akú som kedy videl koralové útesy sú 200 metrov široké a padajú do hĺby 4 kilometrov december –február je dažďová sezóna, no vtedy máte šancu vidieť priamo od stola veľryby možno najčistejšie more na svete. Úžasné!  

02

00:47

aug

2017

Keď ľudí chovajú, aby ich zabili

Keď ľudí chovajú, aby ich zabili

Keď ľudí chovajú, aby ich zabili Tento malý ostrov – Atauro - bol odjakživa väznicou. Za Portugalcov, neskôr za Japoncov, potom aj za Indonézanov. Indonézia, ktorá Timor okupovala, do Timoru nepúšťala nikoho, dlho sa sem nedalo dostať, novinár víza nedostal na 100%, ale aj bežní turisti mali ťažkosti. Pritom my v BUBO sme vyše 20 rokov najväčším predajcom Indonézie na Slovensku a každoročne nám veľvyslanci dávali diplomy, chodili sme na blízky ostrov Flores, no sem sme sa ešte nedostali. Teraz po občianskej vojne je na Timore sloboda. Aspoň takto to vyzerá z balkónika hotela Esplanade. Je skoro ráno, ja popíjam skvelú kávu (na túto oblasť sveta nebývalé), slnko vychádza a o chvíľu bude na nevydržanie, no teraz je ešte slnko hebké, more je ako zrkadlo, domorodci behajú, väčšinou po asfalte v tom smogu lebo na pláži by mohol byť krokouš (croc), ktorého si nevšimnete a… Sedím na statnej drevenej stoličke, má tak 20 kg a najjednoduchší tvar na svete, je nezničiteľná a neviem si predstaviť keď tu na terase vznikne bitka. Obsadené sú iba 3 stoly a sú to samí vojaci, teraz v hnusných modrých tielkach, no na obed tu posedávajú vyšnorení v maskáčoch. Turista tu dnes nie je. Väčšina belochov, čo som v Timor Leste stretol sú dobrovoľníci, pracovníci NGO (neziskovky), misionári, vojaci, pracovníci ambasád a iných inštitúcii. Vincent je jeden z nich, je z Kalifornie, zo Sillicon Valley, žije tu dva roky, je veľmi milý. Hneď ako prišiel sa musel naučiť Tetum - domorodý jazyk, ktorý sa absolútne líši od Bahasa Indonesia. Je to austronézsky jazyk ovplyvnený Portugalčinou takže počúvame “obrigado” “mas o menos” “bondia“ a pod. Vincent prakticky ihneď dostal dengue a tá ho skolila na 2 mesiace. Dengue je tu dosť veľa a musíte vedieť ako ju nedostať, čo Vincent nevedel lebo nie je lekár a nemá cestovateľské skúsenosti. No ja som tu aj so svojim synom a viem, že dengue nedostaneme, tak ako ju nikdy nedostal žiaden klient BUBO (rady nájdete v mojich Blogoch či v pokynoch k adekvátnemu zájazdu). Dohováram sa s Vincentom, aby nám vybavil prístup do ozajstnej dedinky, šamanskej, kam nevedie žiadna cesta, kde ľudia ešte vyrezávajú masky z dreva pre náboženské rituály, kde ešte domy nie sú z tehál a nemajú plechovú strechu, ale sú z prútia. “To je len na Atauro. Keď bude odliv, pôjdeme po ceste. Ak príliv, musíte to obísť cez hory, asi 2 hodinky jednou cestou.” Odpovedá Vincent a tak máme hneď program na ďalší deň. Je super, že tu mám Vincenta. Po toľkých rokoch cestovania už cítim čo a ako. A teraz cítim ľudožrútov. Holanďania si rozdelili ostrov na polovicu a východná časť pripadla Portugalcom. Atauro je výnimka. Napriek portugalskému katolíckemu vymývaniu mozgov cítim, že to prapôvodno tu ešte je. Kedysi tu chovali ľudí na mäso. Narodili ste sa a váš život bol určený jasným smerom, “raz budete zjedení”. Žili ste v dome ovešanom lebkami a každý boží deň ste vedeli ako skončíte. Na pekáči. Potom prišiel kňaz v čelenke s perami od vzácnych vtákov. Dedinčania zabili svine a kozy, ktorými je tento ostrov známy, to aby sa najedli všetci. Ľudské mäso je sladké a nie každému šmakuje a dôležitá hostina musí byť kompletná, veď ani my nemáme radi na poriadnej hostine monotónnosť. Dedinčania sú pomaľovaní, na hlavách majú uviazané šatky do tvaru kohúta. Na krku talizmany v tvare lode a muži aj slnká a aj akési čelenky z bronzu a zlata – belak. A potom tých ľudí čo chovali, naraz všetkých na jednej grandióznej oslave zabili – obetovali. Týmto si naklonili dobrých, ale nakŕmili aj zlých duchov. Mnohí domorodci dnes nosia tričko s portrétom Xananu. Vyobrazený je ako býva portrétovaný Cheguevara či v Burkina Faso Thomas Sankara. No títo dvaja, Argentínčan a Burkinabé zomreli dávno. Xanana zomrel pred dvoma rokmi. Bola to živá legenda, hrdina, boh. Z rodiny učiteľov s perfektnou portugalčinou sa z neho stal bojovník za slobodu, väzeň v strašnom Jakartskom väzení Cipinang a neskôr prvý Východotimorský prezident. Počas oslobodzovacích bojov zahynulo neuveriteľných 250 000 Timorčanov. To je pri miliónovom národe extrémne veľa. Keď Indonézia koncom 20 storočia odchádzala (musela odísť) zbúrala urazene všetky mosty, zničila telekomunikačné káble, krajinu zanechala v absolútnej chudobe. No Organizácia Spojených Národov dáva do rozvojových projektov veľmi veľa. Novo nájdená ropa je pre tak malý štátik značným zdrojom peňazí. Mnohí mladí ľudia kritizujú to, že sa štátnici rozhodli pre Portugalčinu. Kritizuje to aj najväčší partner Austrália. No pre Timor je to jasný rozlišovací znak, základný znak identity. Východný Timor sa takto prihlásil medzi krajiny CPLP (Comunidade dos Países de Língua Portuguesa;) ktorým sa niekedy hovorí aj Lusofónny Commonwealth. Timor Leste znamená v preklade Východný Východ. Táto krajinka na východe Ázie sa postupne dostane na turistickú mapu sveta. No najbližšie roky ešte nie. Slnku na východe už vyšlo, u nás doma je po polnoci. Zdravím všetkých s neposednou dušou cestovateľa. Postrehy: obed v hoteli Esplanade v Dilí stojí viac než na Slovensku noc v hoteli, ktorému dáte tak 2 hviezdy stojí 95 USD, stan 70 USD južne od letiska skoro každý deň vidíte plávať dugonga, ktorého volajú Douglas vo štvrti Delta I a II žije množstvo Filipíncov. Zarobia tu viac než doma vo vojenskej základni v Metinaro, východne od Dilí vojaci chovajú dvoch krokodílov: samička sa volá María a 7 metrový samec Jose taxikári majú vo svojích žltých šrotoch najviac plyšákov na svete. Cez predné okno vidíte horšie než v Pakistane, toto je svetová jednotka čo sa týka palubnej dosky taxikárov! pohľadnicu Vám predajú, ale poslať ju dnes môžete iba DHL. Pošta ešte nefunguje. káva (v Letefoho) z Timoru je špičková  

01

16:35

aug

2017

Najmladší štát Ázie

Najmladší štát Ázie

Najmladší štát Ázie Krokodíly tu nie sú. Morské krokodíly sú obrovské a stiahnu vás pod hladinu a potom točivými pohybmi roztrhajú. Človek nemá šancu. Minulý mesiac zmizol jeden z pláže na juhu hlavného ostrova. Videli ho ležať podvečer na pláži a potom ho už nikto nikdy nevidel. Domorodci s tým problém nemajú, hovoria: “Krokodíl zožerie iba zlého človeka.”, a tak za mŕtvym nenariekajú. Na svete je to ročne vyše 1000 ľudí. Keď sa na nás pozrú hovoria “Teba sa bude krokodíl báť, ty si veľký. On má radšej menších, nás domorodcov..” No tomu ja neverím. Krokodíl morský ( Crocodylus porosus) je dnes najväčším plazom na našej planéte a veľké jedince vážiace tonu sú značne nebezpečné. Na hlavnom ostrove máte na plážach značky – pozor krokodíl. No aj morský krokodíl potrebuje pre svoj život rieku, sladkú vodu a tu na tomto ostrovčeku kde sa nachádzame, rieky nie sú. Všetka voda sa dováža z hlavného ostrova. Tu sú iba jazierka vysoko v horách a tam žijú tie pôvodné kmene, ktoré už nie sú malajského pôvodu, ale sú to Melanézania. Šamani, náčelníci, domorodé liečiteľstvo, zaklínanie, ručne vyrábané výrobky, to je tu všetko veľmi silne prítomné aj dnes. Dlho sem neviedla cesta, teraz sa sem dá dostať terénnym autom, čo trvá asi 2 hodiny, ale dnes nikto na ostrove týmto smerom nejde. O Východnom Timore som získal informácie od Juraja Ondrejčíka a Jura Haruštiaka, no až Braňo Strýček mi spomenul Atauro. A tak som si veci naštudoval a teraz sa snažím posunúť veci ďalej a uloviť tie TOP zážitky, ktoré sa iným nepodarili. No ešte raz, títo cestovatelia nám vydláždili cestu a týmto im ďakujem. O krokodíloch mi hovoril Juro a predstavte si, že o tom neviete... Pri cestovaní je fajn veci vedieť. Atauro je rozdelené na 5 dištriktov a má iba čosi vyše 100km2. No je to extrémne hornatý ostrov a tým pádom rôznorodý. Žije tu okolo 10 000 obyvateľov malajského ale aj melanézskeho pôvodu, ktorí rozprávajú 4 značne rozličnými nárečiami. Už po prílete na hlavný ostrov sa s nami chceli fotografovať, sme tu riadna exotika. No tu na Atauro ostávajú stáť s otvorenými ústami. Všetci sú veľmi milí, násilných krádeží sa báť nemusíte. Je zaujímavé, že mnohí sú protestanti a nie katolíci, ako by sa na bývalú Portugalskú kolóniu patrilo. To preto lebo Holanďania boli na ostrove ako v celej Indonézii prví a Portugalcov sem pustili až po Lisabonskej dohode z roku 1859. National Geografic vyhlásil vody okolo Atauro za nabiodiverzifikovanejší podmorský svet našej planéty. Keď sa táto informácia rozšíri, tak turisti prídu a tento svet zničia. Teraz však ide o absolútny unikát, o ktorom sa zrejme aj vy dozvedáte po prvý raz. Pozývam Vás s nami na Atauro a Východný Timor a objaviť ich cez intenzívne zážitky! Teraz napríklad stojíme na korbe nákladiaku a život na ostrove sa zastavil. Toto ešte nevideli. Turistov je tu za rok veľmi málo. Väčšina ostane v Dilí a na hlavnom ostrove, zopár sem príde na jednodenný potápací či šnorchlovací výlet. No bývať tu a takto sa po večeroch vyvážať na “tatrovke” to teda nie. Je paráda byť na ostrove, ktorý turizmus nespľundroval. Posielam prvý príspevok z najmladšieho štátu Ázie. Postrehy:Asfalt na Atauro = 0 kmMobilný signál = 0Wifi = 0Platba kartou = nulaPlatba Euro = nulaPodmorský svet = najdiverzifikovanejší na svete 

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu