Kohútie zápasy cestopisná reportáž zo zápasov kohútov

Je to tvrdšie než box, tvrdšie než MMA. No je v tom rovnaká vášeň a rovnaký chtíč po krvi. Chlapská záležitosť, ktorú ženy nechápu a odsudzujú. To primitívno v nás lovcoch, čosi čo je uložené hlboko v každom mužovi aj keď si to dnes mnohí nepriznajú. Západná civilizácia teraz celkovo odsudzuje býčie zápasy, preteky psov a aj kohútie zápasy. Sme vegáni, transsexuáli, sme trošku mimo. Mnohí aktivisti pritom jedia hnusné vyprážané kuracie krídelká z kuriat kŕmených penicilínom, ktoré nikdy nevideli slnko. Toto je vraj v poriadku. Pritom kohút -bojovník- má super život, je to doslova milované zviera. Keď je po všetkom, pýtam sa môjho Danda, tak ako? “Dobre, že sme to videli, ale bol som aj smutný.” No áno, áno. Musím sa vám po tých prvých hustých vetách priznať, že ja som nezabil ani kapra a keď máme osu v byte tak ju opatrne odchytím do utierky a vyhodím von. Toto mám z hinduizmu, mám rád ahinsu = nenásilie. Snažím sa proste nezabíjať živé tvory, ani mravce nie. No na druhej strane, mám rád tradičné veci a podľa mňa majú Kastílci právo na býčie zápasy a Indonézania či Filipínci na kohútie. Život býka šampióna, či kohúta šampióna sa nedá porovnať so životom kráv či kuriat, ktorých mäso jeme. Keby som si ja mal vybrať určite si vyberiem život zvieracieho gladiátora, aj keď koniec je jasný. No koniec každého z nás je jasný. Pýtal som sa na kohútie zápasy každého belocha, ktorého som v Timor Leste stretol od Vincenta cez Narcisa, cez pilota nášho lietadla, každého. No nikto to ešte nevidel. Tí ľudia tu žijú roky, no na kohútie zápasy nenašli silu. Najprv treba nájsť miesto a to, že je to poblíž Timor plaza nestačí; ak neviete presné miesto, nemáte šancu. To, čo hľadám sú legálne kohútie zápasy, v nelegálnych často Číňania stavujú desaťtisíce dolárov. Ako to teda vyzeralo? Bol som na tomto schovanom dvore 4x a ani nohy, potom začali asi o 16.00 opekať na grile kukurice, ale nikde nič, po dvore behali 4 kačice. “Čo toto len bude?”, pýtal som sa sám seba. No teraz po 18.00 je plný dom, neuveriteľná atmosféra. My štyria belosi sme nenápadní ako ľadové medvede na Bali. Chvíľami sa mi zdá, že pútame viac pozornosti než kohúty. Fotím, toto je naozaj bomba, raj pre každého fotografa. Snažím sa zachytiť tento príbeh _kohútie zápasy_ vo fotografiách. Dostávam lakťom pod rebrá. Niekto si neželá, aby som tu bol. Som zvyknutý. Otáčam sa, prihovorím sa tomu chlapíkovi. Je o hlavu a pol nižší než ja a tvári sa akoby som mu zabil matku. Keď nefunguje angličtina, ani portugalské slovíčka prechádzam klasicky na Slovenčinu a dám do toho energiu. Všetci naokolo sa začnú smiať, chlapík drží formu a zvraštené obočie, no atmosféra už nie je úplne nepriateľská, už nedopadneme ako porazení kohúti. Predsa len ide tu o slušné peniaze a ide o drsnú zábavu, ktorá priťahuje drsných chlapov. Tých tu je tak 500, možno viac. V ruke niektorí držia svojich fešákov, kohúty, ja mám toho nášho, bieleho, ktorý je napoly Timorského pôvodu, napoly filipínskeho. Tí sú menší, štíhlejší, ale o to bojovnejší. Na fotografii práve bojovo kikiríkame. V prostriedku dvora je presklená aréna rozmerov 10x 10m s dostatočne vysokým sklom, aby kohút nevyletel von z arény. Na jednej strane arény bol múrik, akési 10m široké schody, na ktorých tí čo vsádzali stáli, aby mali dobrý výhľad ako v opere. Začalo to tak, že tréneri so svojimi zverencami vstúpia do arény a priblížia jedného k druhému a kohúty sa naježia, sú strašne agresívne. Potom chodia dokola arény a predvádzajú ich publiku. Ukazujú divákom svojich bojovníkov a tí uzatvárajú stávky. Kohúty majú na jednej nohe, väčšinou na ľavej uviazanú na mieste ostrohy obrovitánsku čepeľ, ostrú ako britva. Čepele nosia majitelia v takom “peračníku”, na každej strane majú jeden pár ostroh, je ich veľa veľkostí , tvarov a druhov, no na týchto zápasoch sa používali nože iba s jednou naostrenou stranou, trošku zakrivené. Stojím na juhozápadnej strane bojiska a zrazu začne môj sused kričať Zala zala zala – biely biely biely a druhý vedľa neho Mila mila mila mila – čierny čierny čierny. Keď si počul suseda kričať inú farbu kohúta, tak si vsadil, dal si mu do ruky 10, 20, 100 USD. Práve do arény nastúpil červený a čierny kohút. Dando vsadil na čierneho. „Inak bieli dnes väčšinou prehrávali“, hovorí Dando. Dando je ochotný vsadiť 5 dolárov, má ich v ruke a jeho sused mu tých 5 dolárov dal do ruky, takže výšku stávky akceptoval, Dando teraz v ruke drží 10 USD. Malému hrdzavému kohútovi dávame prezývku Connor Mc Gregor a tomu, na ktorého sme vsadili, tomu čiernemu - Mayweather. Náš biely je Malý Kličko (skutočný Kličko práve dnes oznámil, že ide do boxerského dôchodku). Teraz je na dvore- na štadióne ohromný hluk, všetci kričia jeden cez druhého, je tu úžasná atmosféra. Stávky sú vybrané a teraz sa to všetko začína naozaj. Desaťsekundová show. Tréneri opäť priblížili kohútov k sebe a nechali ich zospodu klofnúť protivníka do toho červeného, čo má kohút pod krkom. 3 razy ho klofol. A potom kohútov vymenili a to isté urobil druhému. To kohúty tak nasralo, že sa celé zježili, pustili ich na zem a začali sa biť. Začal sa zápas na život a na smrť! Kohúti mali taktiku. Vyskočili naraz... nohu kde mali čepeľ, mali vpredu a tou kopali. Čepeľ mali priviazanú špeciálnymi uzlami vzadu na ostrohe, ale kopali ňou s extrémnou úspešnosťou. Najlepšie kohúty nevyskočili naraz s protivníkom, ale nechali ho v lufte preskočiť a keď protivník dopadol, tak ho zoťali. Videli sme, že jeden bol zranený a už ležal a protivník vyskočil meter vysoko a potom mu zabodol čepeľ do tela ako nindža. No nestačí jeden sek, víťazný kohút musí protivníka ešte 3 razy klofnúť, doraziť ho. Takto ukázať svoju agresivitu, svoju prevahu. Toto je stelesnením mužnosti. Žiadne zľutovanie. Niekedy sa kohúty bili a čepeľ mu presekla vnútornosti a tie padali na hlinu, všade v ringu je krv. To bolo strašné a domorodci sa na to pozerali, ako keby nič. Kamarát nášho Filipínca Džaia ostal ukrutne smutný. Jeho kohút prehral a bol to práve jeho kohút, čo bol tak ťažko zranený. A teraz stojí na dvore sám, iba s nohou kohúta na ktorej je čepeľ. Po prehre kohútovi odseknú nohu lebo čepeľ je drahá. A teraz ten kýpeť drží v ruke a pozerá “do blba”. Ľudia naokolo sú šťastní, ale on je extrémne smutný. Timorčan, straší seriózny pán, ktorý študoval v USA sa zastavil: “Chcete niečo vedieť? Táto hra reprezentuje šťastie a smútok zároveň. Je to naša kultúrna tradícia, je to náš život. Táto hra je ako život. Šťastie a smútok zároveň”, opakuje niekoľkokrát akoby nás chcel presvedčiť, že oni nie sú barbari. Kohúty trénujú tak, že ich púšťajú do mora aby im zosilneli nohy. Na bitku, ktorá trvá 10 sekúnd ich trénujú 5x do týždňa. 3x do týždňa sa kohúty medzi sebou bijú- ale bez smrtonosných čepelí. Kŕmia ich “multi grain conditioning”, čo je špeciálna strava, obdoba toho, čo jedia u nás kulturisti. Kupujú to v špecializovaných obchodoch v Dili. Je to drahé, ale čo by majiteľ neurobil pre svojho miláčika. V mnohých krajinách sú kohútie zápasy oficiálne zakázané. Zažil som ich zopár razy od Nikaragui, cez Sumatru, Indiu a Filipíny až po Guam. Na Bali sú zápasy oficiálne zakázané, ale rituálne, náboženské kohútie boje sú povolené. Náš biely kohút vyhráva a Džai získava 100 USD prémiu. No náš Malý Kličko je zranený a Džai ho teraz bude ošetrovať. O svoje deti sa toľko nestará, ako o svoje “čiken”. No niektorí majitelia odchádzajú domov na skútroch a z bojovníka doma manželka pripraví polievku. Keď sú veľmi zranení, tak im odseknú nohu s ostrým nožom a na severnej strane ringu je služba “mäsiara” ktorý kohúta dorazí. Každopádne z tohoto kohúta bude 100% bio polievka s tým najlepším mäsom. Takýto coq au vin musí byť lepší než ten v La Jacobine na Rue Saint Andre des Art. Šéf turnaja ma zoberie k sebe do “kabíny”. Skloním sa a podleziem drevenú latku a som priamo v ohni. Toto je jasný signál všetkým, že som tu vítaný. Robím neuveriteľné fotografie lebo teraz som vo vnútri bez skla tak meter od bojujúcich kohútov a šéf turnaja mi vysvetľuje detaily. “Keď sú tieto zápasy, sme šťastní. Pre naše kohúty urobíme všetko! Sú to naši hrdinovia.”