Exotická turistika vo Východnom Timore Ekologická outdoorová dovolenka

Vyrážame do šamanskej dedinky, kam nevedie žiadna cesta, kde ľudia ešte vyrezávajú masky z dreva pre náboženské rituály, kde ešte domy nie sú z tehál a nemajú plechovú strechu, ale sú z prútia. Takýchto miest je na svete už veľmi málo, ale tu jedno také poznáme. Keď bude odliv, pôjdeme po ceste. Ak príliv, musíte to obísť cez hory, alebo ísť domorodou lodičkou s vyoseným dreveným krákorcom, lodičkou, ktorú poznáte z Polynézie, ale je doma aj tu na Východnom Timore. Túto túru sme vylepšili na našich dvoch cestách s klientami na ostrove Atauro, ale vyzerá asi takto. V dedinke, kam mierime, vraj ešte vcelku nedávno chovali ľudí na to, aby ich zjedli. Viete si to predstaviť?  „Keď ľudí chovajú, aby ich zabili“ znie mi v ušiach, keď vyrážame. Holanďania kedysi rozdelili Timor na polovicu a východná časť pripadla Portugalcom. Atauro je výnimka. Napriek portugalskému katolicizmu, tu to ludožrútske prapôvodno ešte cítiť. A my ho chceme ohmatať – s BUBO je to bezpečná záležitosť, máme aj tento zážitok pod kontrolou – a je za tým zopár bezpečnostných úkonov, ktoré robíme. No poďme späť k úžasnému treku. Áno, kedysi tu v dedinke, kam mierime, chovali ľudí na mäso. Narodili ste sa a váš život bol určený jasným smerom, “raz budete zjedení”. Žili ste v dome ovešanom lebkami a každý boží deň ste vedeli, ako skončíte. Na pekáči. Potom prišiel domorodý kňaz v čelenke s perami od vzácnych vtákov. Dedinčania zabili svine a kozy, ktorými je tento ostrov známy, to aby sa najedli všetci. Ľudské mäso je sladké a nie každému šmakuje, a dôležitá hostina musí byť kompletná, veď ani my nemáme radi na poriadnej hostine monotónnosť. Dedinčania sú pomaľovaní, na hlavách majú uviazané šatky do tvaru kohúta. Na krku talizmany v tvare lode a muži aj slnká a aj akési čelenky z bronzu a zlata – belak. A potom tých ľudí, čo chovali, naraz všetkých na jednej grandióznej oslave zabili – obetovali. Týmto si naklonili dobrých, ale nakŕmili aj zlých duchov.  Dedinka Makili vyzerá na mape kúštiček, ale v tom teple je to slušná turistika.  Sem už (ani prašná) cesta nevedie a dá sa ísť teda iba peši a preto je dedinka exotickejšia. „Ak je najväčší odliv, môžete ísť po kozej cestičke popri mori“ hovorili nám, keď sme sem išli po prvý raz, no my vyrazíme cez vrchy, aby sme mali výhľad na ostrov a je to omnoho zaujímavejšia trasa.. Z „Vila“ sa preto stáčame vpravo do vnútrozemia a s naším domorodým melanézskym sprievodcom Mauríciom, ktorého prezývame “Yes” začíname stúpať do hôr. “Ako vysoko budeme stúpať, Mauricio?” pýtam sa ho. “Yes” odpovedá s úsmevom. Takáto pozitívna odpoveď zaznela na každú našu otázku. Vystúpali sme tak 500m a príroda sa mení a výhľady sú úžasné. Celá túra trvá 3 hodinky a zvládne ju každý víkendový športovec. Pre maratóncov máme ťažší variant. Naším prvým cieľom bude každopádne katolícky kostolík v svätej žraločej jaskyni. Väčšina domorodcov sú rybári a do žraločej jaskyne sa poriadajú procesie. Na Atauro je nedostatok vody a tak poľnohospodárstvo príliš nefunguje, more je všetkým. No a rybári sa chodia stáročia modliť na toto miesto, ktoré neskôr Portugalci vzali za svoje. K oltáru Panenky Márie vystúpate po schodíkoch okolo obetného stola do obrovitánskej žraločej papule s metrovými zubiskami. Ten oltárny stôl z mušlí je minimalistický a zdá sa nám, že toto miesto pamätá ľudské obete. “Teraz už nie, teraz už nie” dušuje sa Kalifornčan Vincent, ktorý na Atauro dlho žije “no kedysi, to áno- toto je ostrov ľudožrútov”. Potom sa cesta stočí dole, ideme skratkou, opúšťame “Krížovú cestu”, preskakujeme zopár razy drevené plôtiky a okolo obrovitánskych stromov s bielou kôrou vstupujeme do dedinky. “Yes” v šľapkách a s klinčekovou cigaretkou sa ani nespotil. Sú 4 poobede a zo mňa tečie. Dedinka sa ťahá od mora až sem hore do strmých hôr a my sme do nej vstúpili ako Hanibal zo zadu. Domy sú z dreva a prútia, hore na stromoch sú nádherné, prútené domčeky, ktoré by chcel mať na strome každý chalan. Sú chránené proti myšiam a slúžia ako špajza. Vstupuje hneď do prvého domčeka, čím ďalej od mora, tým sú domčeky krajšie, autentickejšie. Sme tu riadnymi exotmi. Potom sa zastavíme doma u Maurícia, má 4 deti, všetky veľmi čisté, všetko chlapci. Je umelcom, vyrezáva sošky, väčšinou už nie to, čo hľadám ja - šamanské, ale s podobizňou Ježiša. No kupujeme čosi, je to slušnosť a takto umelca a jeho snahu aspoň trochu podporíme. Manželke nechávam topánky, sú nové, drží ich ako poklad. Ženy tu pletú košíky, noše a žujú betel. Ochutnám a strašne sa pri tom smejú. “Kepala, kepala”, ukazujú na mňa a smejú sa ďalej. Kepala znamená náčelník. Podobné veci, ktoré vyrábajú tu, som videl kedysi robiť v horách Barmy. Potom zbiehame dole do dediny a ideme skratkou. Míňajú nás chlapci s prútenými nošami na ryby, ohromnými 4x2m, ktoré zaberú  celú dedinskú uličku. Vychutnávame si unikátnosť, domorodý život tak ďaleko od ďalšej civilizácie. Späť ideme, ako sme plánovali, drevenou pirogou, ktorá však má na oboch stranách klasické polynézske vyrovnávacie bambusové tyče –vahadlá. Ide o jednotrupové plavidlo, ktoré by sa bez tejto pomoci prevrátilo. No zároveň je rýchle. Sedíme za sebou, jeden rybár čln vytláča, druhý skočí do vody, pláva ako delfín a vyšvihne sa dopredu. Hneď nás zaleje vlna a sme všetci totálne mokrí, potom ďalšia a ďalšia. Starší rybár, ktorý je vzadu, mi čosi ukazuje a ja chytám veslo a veslujem, ale nie je to ono, on chce, aby som robil čosi iné – mám vyberať vodu z člna. A tak to robím a to počas celej cesty a teda je to riadne ďaleko. Keby som nemal fotoaparát a mobil, tak mi je to jedno, že sa prevrátime, no teraz je to dobrodružná cesta. Slnko už zapadlo, ale stále je svetlo, a plavba je úžasná. Vľavo nad nami vysoké strmé vrchy, ktoré sme dnes prešli, pod nami tyrkysové koralové záhrady, ktoré vidieť aj takto po „tme“. Bol som v každej krajine sveta; jedna vec, ktorú hľadám, je najkrajšie potápanie, ale takúto podmorskú krásu som nikde nevidel. Rybári, ktorí nás vezú, presne vedia, ako majú navigovať, idú proti vlnám, proste jeden bohovský lokálny zážitok. Celý tento trekking bol super a dodal Atauru a celému Východnému Timoru ďalšie plusové body.  Hádajte, koľko turistov sme stretli na treku? Nula. Počas prvých dvoch ciest sme si urobili kontakty a ďalší trekking opäť trošku vylepšíme a chceme ísť ešte ďalej. Budete to práve Vy, kto s nami odkryje ľudožrútske tradície ešte viac? Poďte sa s nami pozrieť, ako vyzerá dedinka, kde je všetko z prútia a udržateľnosť a ekológia tu funguje akosi automaticky.   Foto: pomedzi vysoké stromy s bielou kôrou vchádzame zvrchu do prútenej domorodej dedinky, Ľ. Fellner