Kde sú a kde nie dobré baby

Ďalším mojim zdrojom informácii je Narcis, ktorý sa vôbec nespráva narcisticky. Je to malý Katalánec vo vyšúchanom tričku, ktorý tu žije 2 roky. “Moja mama sa narodila v Santa Isabel Fernando Pó”, hovorí. “A odvtedy má naša rodina neposedné gény.” Ja som bol v Santa Isabel Fernando Po v máji. Teraz sa to mesto volá Malabo, ostrov sa volá Bioko a krajina je Ekvatoriálna Guinea- pozrite si zápisky na tomto Fóre, ide o podobnú exotiku ako je Atauro (Ilha De Ataúro). A táto exotika nás s Narcisom ihneď spojí a zrazu sa poznáme ako keby roky, ja viem ako bol vychovaný a on vie, že ja viem, a tak sa otvorí. “Žil som 2 roky v Kolumbii, och Ľubo tie baby, to bola paráda. Tu to je o ničom. Domorodci sú tak chudobní, že nemajú čo jesť, baby sú kosť a koža.” Kecáme a kecáme a ja sa dozvedám reálie dnešného Dilí – korupciu - ako sa dajú/nedajú kúpiť pozemky, a hlavne kde je naj super potápanie. Na Atauro chodí jeden starý nemecký trajekt, ale ten chodí tak-tak a v nedeľu kedy sme prileteli bolo v katolíckej krajine všetko zatvorené. Nikto nás nechcel zobrať, “prenajať loď stojí 1400 USD” dozvedám sa v prístave blízko úradu vlády. Práve na tejto pláži v centre mesta často vyliezajú podvečer krokodíly. Nikto nič nevie, nič sa nehýbe, no správny cestovateľ ide za svojím ako buldog a tak vybehneme zadným východom a pýtam sa výrastkov na loď na Atauro. Ani sa nehnú a Boris chce odísť, veď to evidentne nemá význam. No ja viem, že ich mozog pracuje naplno, iba im to dlhšie trvá, teraz sme tú partiu chalanov vyviedli z konceptu. Po 15 minútach začnú kričať smerom na more k lodičkám, pískať, po pol hodine niekoho napadne vytiahnuť mobil, no nemá ho aj tak nabitý a nemá na simke už ani cent, takže kričíme ďalej a zrazu je na lodi pohyb, zobudili sme maličkého námorníka. Ten pripláva na člnku, ten mu potom utečie, evidentne je rozospatý a robí ohromný chaos, inak, ako všetci domorodci. Každopádne po dvoch hodinách sa dozvoníme Robertovi, starému austrálskemu vypelichanému „psovi“, ktorý hltá anglické slovíčka a koniec slov ako dingo korisť. “Má problém, hmm, čakal ráno, ale vy nedoleteli a tak som poslal ešťe raz, ešte raz a potom nevedel kedy doletí..te. Mám plno, stany sú OK? Hmmm.” Nasadneme na jeho opancierovanú loď a z hodinky cesty je to vyše dvoch hodín na búrlivom mori. Každý sa tu bojí vĺn a poobedného vetra, ale peniaze sú peniaze všade na svete, no tu ešte viac a tak ideme. Striekajúce vlny vytvárajú v nádhernom nedeľnom počasí dúhu, pozerám von či neuvidím veľrybu, aj mne sa cesta hlbočizným morom veľmi páči. V prístave na Atauro je trh, no ten frčí iba v sobotu, raz za týždeň. Potom tu skapal pes. Stánky sú pozakrývané umelohmotnou fóliou a previazané, evidentne budú o týždeň predávať to isté, čínsky tovar. Dnes predávajú Timorskú kávu, ktorú nemá kto kupovať. Keď chcem zrnkovú, nechápu načo mi je. Na ostrove však nemá kávovar nikto a podáva sa tu pomletá na zalievanú káva, nikto tu nepotrebuje zrnká. Hovorím o predávaní, no všetci ležia v tých svojich stánkoch s červenými očami a nikto sa ani nepohne. Je nedeľa a sobota je tu „o chvíľku“, čakajú. Prídeme do „hotela“ a na mieste zisťujeme, že okrem stanov nič iné nemá, ale stany sú luxusné s posteľami a nádhernou reštauráciou. Sme tu sami. Foto: Ľ: Fellner, Východný Timor