Najmladší štát Ázie cez zážitky spoznáte Východný Timor najlepšie

Morské krokodíly sú obrovské, stiahnu vás pod hladinu a potom točivými pohybmi roztrhajú. Minulý mesiac niekto zmizol z pláže na juhu hlavného ostrova. Videli ho ležať podvečer na pláži a potom ho už nikto nikdy nevidel. Domorodci s tým problém nemajú, hovoria: “Krokodíl zožerie iba zlého človeka.”, a tak za mŕtvym nenariekajú. “Teba sa bude krokodíl báť, ty si veľký. On má radšej menších, nás domorodcov ”Na hlavnom ostrove máte na plážach značky – pozor krokodíl. No aj morský krokodíl potrebuje pre svoj život rieku, sladkú vodu a tu na ostrovčeku Atauro, kde sa nachádzame, rieky nie sú. Ostrov Atauro (Ilha De Ataúro), bývalá väznica, je oddelený od hlavného ostrova morskou úžinou Wetar hlbokou až 5 kilometrov. Od októbra do decembra sa ňou plavia tisícky veľrýb. Ostrovček je extrémne hornatý a my pri trekingu pod najvyšším vrchom Manukoko (999m) hľadáme prapôvodno. Kedysi tu chovali ľudí na mäso. Narodili sa a ich život bol určený jasným smerom, “raz budú zjedení”. Žili v dome ovešanom lebkami a každý boží deň vedeli ako skončia. Na pekáči. National Geografic vyhlásil vody okolo Atauro za najbiodiverzifikovanejší podmorský svet našej planéty. Objavili tu 643 druhov živočíchov, čo je svetový rekord. Keď sa táto informácia rozšíri, tak turisti prídu a tento svet zničia. Teraz však ide o absolútny unikát, o ktorom sa zrejme aj vy dozvedáte po prvý raz. Asfalt na Atauro = 0 m. Mobilný signál = 0. Wifi = 0. Platba kartou = nula. Platí sa bankovkami USD s malými nomináciami. Už po prílete na hlavný ostrov sa s nami chceli fotografovať, sme tu riadna exotika. Domorodci nerozprávajú Bahasa Indonesia, ale austronézskym jazykom Tetum, ktorý je ovplyvnený Portugalčinou, takže počúvame “obrigado” “mas o menos” “bondia“ a pod. Východný Timor sa celkovo k portugalskej koloniálnej minulosti hlási a zaradil sa medzi krajiny CPLP (Comunidade dos Países de Língua Portuguesa;), ktorým sa niekedy hovorí aj Lusofónny Commonwealth. Mnohí domorodci dnes nosia tričko s portrétom Xananu. Vyobrazený je ako Che Guevara, či v Burkina Faso Thomas Sankara. No títo dvaja, Argentínčan aj Burkinabé zomreli dávno. Xanana zomrel iba pred troma rokmi. Bol živou legendou, hrdina, boh. Z rodiny učiteľov s perfektnou portugalčinou sa z neho stal bojovník za slobodu, väzeň v strašnom Jakartskom väzení Cipinang a neskôr prvý Východotimorský prezident. Počas oslobodzovacích bojov zahynulo neuveriteľných 250 000 Timorčanov. To je pri miliónovom národe extrémne veľa. Keď Indonézia koncom 20 storočia odchádzala (musela odísť) zbúrala urazene všetky mosty, zničila telekomunikačné káble, krajinu zanechala v absolútnej chudobe. A z chudoby ťa vytrhnú iba hry. Kohútie zápasy sú tvrdšie než box, tvrdšie než MMA. No je v tom rovnaká vášeň a rovnaký chtíč po krvi. Chlapská záležitosť, ktorú ženy nechápu a odsudzujú. To primitívno v nás lovcoch, čosi, čo je uložené hlboko v každom mužovi aj keď si to dnes mnohí nepriznajú. Západná civilizácia teraz celkovo odsudzuje býčie zápasy, preteky psov a aj kohútie zápasy. Sme vegáni, transsexuáli, sme trošku mimo. Sme tu štyria belosi, nenápadní ako ľadové medvede na Bali. Chvíľami sa mi zdá, že pútame viac pozornosti než kohúty. V prostriedku dvora je presklená aréna rozmerov 10x 10m s dostatočne vysokým sklom, aby kohút nevyletel von. Kohúty majú na jednej nohe, väčšinou na ľavej, uviazanú na mieste ostrohy obrovitánsku čepeľ, ostrú ako britva. Kohúty trénujú tak, že ich púšťajú plávať do mora aby im zosilneli nohy. Kupujú pre nich špeciálnu stravu, oni sami hladujú, no kohúty dostanú viac proteínov. Zala zala zala – biely biely biely kričí chlapík vedľa mňa a druhý mu odpovedá Mila mila mila mila – čierny čierny čierny. Vsádza sa na farbu 10, 20, 100 USD. Do druhej sázky už ideme: malému hrdzavému kohútovi dávame prezývku Connor Mc Gregor a tomu, na ktorého sme vsadili, tomu čiernemu, Mayweather. Stávky sú vybrané a teraz sa to všetko začína. Desaťsekundová show. Všetci kričia jeden cez druhého, je tu úžasná atmosféra. Tréneri priblížili kohúty k sebe a nechajú ich zospodu navzájom klofnúť protivníka pod krk do laloka. To kohúty tak vytočí, že sa celé zježia, pustili ich na zem a začali sa biť. Začal sa zápas na život a na smrť! Šéf turnaja si ma zavolal do malej kabínky: “Táto hra je našou kultúrnou tradíciou, keď sú tieto zápasy, sme šťastní. Pre naše kohúty urobíme všetko! Sú to naši hrdinovia. Vieš, je to ako život, šťastie a smútok zároveň.”  Foto: Ľ: Fellner, preprava na Východnom Timore