Žiadna iná biela tvár

Cinskemu Cengdu sme zamavali z lietadla, vzlietli sme nad tento ekonomicky sa rozvijajuci region, hlavne mesto Secuanu. Toto je oblast kde zije 90 percent vsetkych pand na svete. Tieto roztomile tvory nas dostali. Pedomorfia im nic nehovori (ani vam mozno, ale vy si mozete pozriet do slovnika) a mozno prave preto su z tychto mackov ludia taki hotovi. Na palube lietadla sme vo vyske 10 km oslavili Ivanove narodeniny, darcekom mu bolo prerusenie zabavneho vysielania, blahozelanie aj v cinstine (to aby sa zvysok pasazierov mohol obzriet kde sedi) a ovocny salat z bussines class. Tento zajazd stale nieco oslavujeme, same meniny, narodeniny a ine... A ked sa tak ostatni pasazieri otacali, cudne bolo, ze som nevidel ziadnu bielu tvar okrem nasich. Tibetania a Cinania a my. Obvykle na tejto linke stretnem minimalne tucet zapadniarov, tentokrat nikto. Divne. Pred pristatim v Lhase mam zmiesane pocity. Zmenilo sa nieco odkedy Tibet v marci pre turistov uplne uzavreli? V Lhase sme od marca prva skupina! Prva z Europy. Predvcerom sme dorazili, stretli sme dve Svedky, jedneho Anglicana a poculi o styroch Poliakoch. Pri chrame Jokhang sa dozvedame ze o den pred nami dorazila skupina Americanov. Tibetania sa usmievaju rovnako ako kedykolvek predtym, okolie namestia pred Jokhangom zdobia naaranzovane kvetiny, pred palacom Potala stoja olympijski maskoti. Je to neskutocne, ze tu mozeme byt. To, co sa zdalo takmer nemozne sme dokazali. Kancelaria na tomto tvrdo pracovala a ja to viem! Mnozstvo dolezitych emailov od Joza, pocas priprav nasho CTNI v tomto termine. Doslednost sa vyplatila a informacie od nasich partnerov boli pravdivejsie ako media :) Tibet potrebuje podporu teraz a rovnako ako sme sa Thajsku neobratili chrbtom po tsunami, chceme aj tento region ukazat nasim klientom, kym je taky ako si ho vysnivali. Usmievavi ludia, carovny budhizmus, sviezi vzduch a pokoj. A dnes je tu pokoj ako nikdy. Naposledy medzi putnikmi premavajucimi sa po Barkhore nebola takmer sanca spravit fotografiu bez turistu. Palac Potala od "liberalizacie Tibetu" je bez Dalajlamu, a teraz aj bez zahranicnych turistov. Boli sme tam len my, Cinania a kvoli bezpecnosti skoro v kazdej miestnosti vojak. Rovnako v nasom hoteli, kedze byvame priamo na posvatnom okruhu Barkhor, pred najsvatejsim chramom Jokhang, vojaci si na streche spravili pozorovatelnu a dohliadaju na bezpecnost. Striedame sa s nimi na ranajkach a v uliciach je ich akosi viac. Je to cudne. Na jednej strane bezpecnost, na druhej dan za olympiadu a nicim nerusene pripravy a jej priebeh. Kazdy si z tychto riadkov vyberie, co chce. Sme tu! Snad sa vsetko zlepsi. Tibetania su silni, obchodiky su povacsinou pootvarane, tam kde stali poulicne stanky, ktore zhoreli su kvetiny, ak sa zadivam pozorne, obchodiky su pootvarane, ale kazdy stvrty-piaty ma spustenu mrezu. Sortimentu je pomenej, ale rovnako huzevnato vas lakaju predajci prave do ich obchodiku. Restauracie nemaju komu varit, ale su prichystani, ze opat zacnu. Obdivujem ich. Je tu nadherne, toto miesto si zasluzi pozornost cestovatela. Lhasa nema obdobu. Neveril by som, ze toto niekedy napisem, ale zelam si, ked sem pridem nabuduce, aby som sa pri veceri tlacil v restauracii aj s dalsimi zahranicnymi turistami a cakal na jedlo dlhsie ako mi je mile :) Ved servis od Tibetanov, akokolvek zmatocny, ci pomaly je ten najmilsi na svete! Zajtra vyrazame na noc do klastora Drigung a v priebehu troch dni po Dialnici priatelstva prevalime sa do druhej polovice zajazdu. Nepal sa uz na nas tesi. Greetings Marekovi do Bharatu, Kristine do Maroka a Vam vsetkym domov (nech je to kdekolvek).