Topkapi: Palác Mehmeda II. Dobyvateľa

Miesto, kde zavítajú ročne tisícky turistov, bolo vždy centrom Istanbulu. Už od prvotných usadlíkov, ktorí prišli s princom Byzosom v 7. storočí pred n.l.

Palác Topkapi je výnimočnou stavbou, ktorú mnohí archeológovia nazývajú tellom. Ale náš dnešný súhrn príbehu nezačal s Byzosom, začal až s Konštantínom Veľkým, ktorý z mesta vybudoval metropolu už v 4. storočí n.l. Panovník, ktorý je známy ako prvý kresťanský vládca, mal okrem Byzantia na výber hlavného sídla svojej moci aj Illios alebo miesto, ktoré dnes akademici a bádatelia nazvali Trója (podľa bájneho panovníka v Hómerovej Iliáde Troana).

Illios bolo dostatočne veľké mesto, ktoré si podľa odhadov obľúbilo až 250 000 ľudí počas najväčšieho rozkvetu cca 2 - 3 storočie n.l. Legenda hovorí o tom, že mu sám všemohúci Boh odporučil Byzantion, keďže vedel, že pád mesta vďaka malárií zničí budúcnosť mocnej ríše, ktorá bude oslavovať jeho meno. Tento príbeh vznikol až v 10. storočí, a aj keď veľmi nepravdepodobný je ukážkou analytických schopností alebo zrejme šťastia, ktoré mal pri výbere hlavného mesta jeho novej ríše.

Pod jeho dozorom mesto vyrástlo do krásy, a na mieste, kde sa dnes nachádza Topkapi palác vyrástol „Veľký palác". Pôvodne mal rozlohu 19 000 metrov štvorcových a niekoľko pohanských svätýň, honosné izby, záhrady...

Časom sa celý výbežok na Bospore hemžil obyvateľmi a otrokmi, ktorí pracovali v prospech slávy byzantských cisárov. Tí vďaka krvopotnej a častokrát smrteľne náročnej práci dokázali vybudovať naozaj mesto hodné moci ich vladárov. Celý výbežok je tell, čo značí, že každá civilizácia, ktorá uvítala do mesta, uznala za vhodné využiť rovnaké miesto.

Jedným z primárnych dôvodov bola aj geniálna strategická pozícia s výhľadom na celé mesto, ale druhotným dôvodom bol aj celkom častý symbolizmus recyklácie predchádzajúcej civilizácie.

Konštantín postavil Hagiu Sofiu, ktorá má základy z gréckej svätyne Poseidona, Mohamed II. Dobyvateľ dal v záhradách druhej sekcie paláca vystaviť ozdobné byzantské piliere. Odkaz bol jednoduchý „Mesto bolo vaše, dnes ale patrí nám.“ Totižto dobyť Carihrad bolo snom každého, či už Britov, Osmanov, Seljukov, alebo Rimanov. Osmani tento sen ale získali oveľa skôr ako v 15. storočí. Už predchádzajúci panovníci boli zaťato nadstavení na získanie tzv. Zlatého jablka.

Keď sa Mehmedovi II. Dobyvateľovi podarilo nemožné, prvú v meste navštívil Hagiu Sofiu, ktorú za 3 dni premodeloval na mešitu. Druhotným cieľom ale bol komplex palácov byzantských panovníkov, ktoré obklopovali výbežok až pri Theodociánovom prístave.

Mehmed začas s výstavbou ihneď a do roku 1457 bol palác obývateľný. Prvý postavil palác, potom sa vrhol na hárem a diván, pokračovali kuchyne, a postupom času sa odrážal na Bospore čarovný palác súci pre sultána, ktorý konečne dobyl Konštantínov Nový Rím.

Hradné opevnenie, ktoré je vysoké 8 metrov do výšky a obklopuje dodnes celý palác, malo dvojaký účel. Jedným bola ukážka moci a druhým bola izolácia od občanov mesta. Inak povedané, mesto v meste.

Brána kráľov/Imperiálna brána dnes víta tisícky turistov a podobne ako počas obdobia Mehmeda, tak aj dnes strážia komplex vojaci so strelnými zbraňami, aby zabránili atentátu na ministerstvo turizmu, ktoré má sídlo v starých kasárňach.

Podľa malieb palácu zo 17. storočia sa nad bránou nachádzala dokonca aj drevená nadstavba, ktorú mohli navštevovať ženy z háremu. Drevená „veža“ mala totižto malé obdĺžnikové okno, cez ktoré mohli dámy vidieť, zrejme raz za život, Ulicu víťazstva a bežných občanov mesta.

Ak ste mali počas funkčného využívania paláca od 15. do 18. storočia možnosť prejsť cez Bránu kráľov, patrili ste medzi mizivé percento „šťastlivcov“. Obyčajný obyvateľ mesta vnútro paláca nikdy nevidel, aj preto nedal Mehmed nikdy postaviť Mešitu vo vnútornej časti. Stavba by totižto bola otvorenou pozvánkou pre bežného smrteľníka. Návštevníci boli väčšinou diplomati z okolitých kráľovstiev alebo pašovia, ktorí prišli riešiť oficiálne sťažnosti a problémy z ich priliehajúcich regiónov.

Hneď po vstupe vás ako oficiálneho veľvyslanca privítala zvláštna stavba - kostol Hagia Irene. Tento kostol ako jediný nebol v oblasti okolo paláca konvertovaný na mešitu. Stavbu zhotovil ešte Konštantín a jeho matka Helena. Hoci bola ríša islamská, kostol v paláci ponechali. Prečo tomu tak bolo? Slúžil ženám zo sultánovho háremu, ktoré pochádzali väčšinou z kresťanských alebo ortodoxných regiónov. Kostol im mal slúžiť ako únik z často náročného života v háreme.

Základné stĺpy sú pôvodne z gréckej pohanskej svätyne, umenie vo vnútornej časti bolo časom zničené vďaka zanedbaniu a obdobiu obrazoborectva zo 7. storočia, počas ktorého umelci a experti na zhotovenie fresiek a mozaík boli masovo popravovaní. Dôvodom bol rastúci úspech islamských armád, ktoré rapídne zmenšovali územie kresťanov. Panovníci nasiaknutí strachom si mysleli, že ich obsesívna nátura s prepychom spôsobovala hladomory, zemetrasenia a mory po celom území. Porovnávali sa s minimalistickým islamom, ktorý sa namiesto umenia a zobrazovania svätých venovali minimalistickému štýlu, ktorý exkluzívne neznázorňoval predstaviteľov svojej viery, venovali sa skôr modlitbe.

Kríž dodnes zdobí už holú stavbu a je jedným z mála, ktorý prežil toto ničivé obdobie. Palác postupne strácal svoju funkciu a vďaka opustenému háremu nebolo potreby stavbu využívať ako miesto modlitby. Sultáni tak v kostole prvotne zhotovili sklad zbraní a neskôr múzeum. Toto obdobie znázorňuje v stavbe maľba na kupole, na ktorej je niekoľko zbraní z kolekcie sultánov. Keby sa ale spomínaný veľvyslanec vybral ďalej, zazrel by na ľavej strane pracujúcich zlatníkov a funkčnú mincovňu, kde sa zhotovovali mince až do 18. storočia.

V diaľke by mal pred sebou bránu, ktorá by ultimátne rozhodla o jeho živote či smrti: Brána poklony. Po pravej strane brány sa názorne nachádzajú dve ukryté fontány, kde mnoho z veľvyslancov a diplomatov či poslíkov a pašov prišlo o svoju hlavu. Ak sa totižto nesprávne poklonili sultánovi, skončili práve pred Bránou poklony s katom a sekerou. Táto nepríjemná realita bola známou záležitosťou pre každého. Práve preto, keď sa návštevník dostal cez bránu, mu bol prehodený kabát zaťažený železnými platňami, ktoré mali predstavovať, akú ťarchu na pleciach nosí sultán.

Chudák si nacvičil poklonu trikrát pod dozorom strážcov pri kameňoch poklony, ktoré sú do dnešného dňa rozmiestnené na ceste k divánu, kde svoje dni trávil sultán. Prichádza k divánu, pokloní sa, a bez zvuku sa presúva do jeho vnútra, kde sa odohráva stretnutie nie so sultánom, ale s jeho vezírom. Rozhovor dvoch mužov mohol počúvať panovník. Ak sa náhodou ráčil objaviť na stretnutí, mohol naznačiť popravu/nespokojnosť alebo spokojnosť o téme rozhovoru. Jedným klepnutím železnej tyče sa stratila nádej, ak ale klepol po mramore dvakrát, mal návštevník možnosť zažiť prepych sultánskeho paláca.

Jeden taliansky ambasádor napísal do svojho denníka: „Už sem nikdy nezavítam, prejedol som sa tak, že už sa nikdy nepostavím!“ Spomínal týmto výrokom na honosné až prehnané pochúťky z kuchýň paláca. Jeden „obed“ vedel mať aj 39 chodov!

Diván bol taktiež prepojený s háremom, ženy mali teda prístup napočúvať diskusiám. Na ľavej strane od stavby spoznáte podľa komínov kuchyne, v ktorých slúžilo cca 300 až 1000 ľudí počas celého roku.

Ak bol diplomat alebo správa diplomata dôležitá, dokázal sa dostať až do audienčnej siene. Prešiel by cez opäť ďalšiu bránu, ktorá sa ale tentokrát nazýva dvojako: Brána šťastia/Brána bielych eunuchov. Brána šťastia preto, lebo si pri nej vyzdvihovali výplaty vojaci, pašovia a admiráli sultánovej armády. Ak boli s výplatou spokojní, bol pokoj, ak boli ale nespokojní s výškou finančnej odmeny, mohli začať protestovať násilím.

Uprostred vchodu by sa diplomat čudoval malému výbežku, v ktorom bola diera. Sprevádzajúci vojak alebo biely eunuch, ktorý slúžil primárne len sultánovi, vysvetľoval, že počas obdobia vojny musel každý generál prísť ku vystavenej vlajke vo výbežku prisahať jihád. O čosi múdrejší vstupuje do miestnosti, kde si na širokom „gauči“ polihoval sultán.

Trón zo zlata, ktorý mal v miestnosti bol len formalitou. Pred rozhovorom sa musel diplomat pokloniť, tak ako si nacvičil, a začal rozhovor. Ten bol prerušovaný len zvukom, ktorý vytvárali fontány vo vnútornej a vonkajšej časti budovy.

Taktiku odchytili sultáni od Rimanov, ktorí mali zavedené fontány v latrínach, kde sa odohrával všetok biznis a vyjednávanie. Zaisťovalo to možnosť súkromného rozhovoru bez zvedavých uší. Rozhovor zapisoval sluha tíško sediaci vedľa sultánových nôh, spis sa potom zapečatil a putoval do budovy, ktorá sa nachádza pred audienčnou sieňou. Je to jediný archív v rámci celej ríše, ktorý nebol nikdy zničený, fungoval bez poškodenia už od roku 1437, kedy bol palác dokončený.

Na pravej strane od audienčnej siene sa nachádza dnes už výstava šperkov a sultánskych klenotov, medzi ktorými nájdete aj jeden z najväčších diamantov na svete.

Hneď vedľa vo vedľajšom vchode zase viete popozerať výstavu odevov, ktoré nosili sultáni! Palác má aj nádhernú terasu, kde si viete dať kávičku, zbehnúť na toaletu a sledovať na slnku celé dianie na Bospore!