Jedna z najizolovanejších komunít na svete S BUBO až na koniec známeho sveta

Tristan da Cunha. Južný Atlantik je neuveriteľná časť zeme. Jednoducho nič tam nie je iba oceán a občas nejaký ostrov. Nepodstatný, úplne nepodstatný. V roku 2001 keď sme boli v Kapskom meste tak za mnou pribehol Tóno so žiariacimi očami. Mám to, mám to! Tancoval ako šialený. Čo máš? Maláriu? Spýtal som sa. Nie, lístok mám. Aký lístok? Letenku? ( vtedy boli papierové) Nabral dych a vraví, lodný lístok na MV Helena. Idem na Tristan da Cunha. Naozaj Tóno sa sem o polroka vrátil a absolvoval plavbu na tento bohom zabudnutý kút sveta. Tóno patril medzi tých, ktorých lákajú diaľky. Ak všetkých BUBO klientov. No, Tristan to je diaľka. Druhý najizolovanejší obývaný ostrov na svete. Najkratšia cesta trvá 6 dní a to z Kapského mesta. Okolo 80 dní v roku sa dá pri ostrove pristáť a vylodiť sa. Inák vám to znemožňujú obrovské vlny a nárazový vietor. Poteší, keď sa po šiestich dňoch plavby tešíte na pevninu. Ale presne o tom je Tristan. Musíte byť pripravení na všetko. Tristan da Cunha, Svätá Helena a Acension island tvoria britské zaoceánske teritóriá v Atlantiku. Všetky ostrovy sú ťažko prístupné. Najťažšie sa dá dostať na Ascension ale najvzdialenejší je Tristan. Už iba maličký Gough island, 400 km od Tristanu je obývaný. Na Tristane žije trvalo 243 nepoddajných obyvateľov. Používa sa tu iba sedem priezvisk: Glass, Green, Hagan, Laverello, Repetto, Rogers and Swain. BUBO navštevuuje Tristan väčšinou na plavbách, ktoré začínajú v Ushuaii. Takmer vždy ak to počasie dovolí kombinujeme Tristan s ostatnými ostrovmi. Ak ste už raz tu tak treba vidieť všetko. Na Tristane nezabudnite pozrieť múzeum, zahrať si golf, dať drink v naizolovanejšom bare na svete, zatrekovať si alebo dokonca zdolať vrchol vulkánu Queen Mary´s, ponoriť sa do vody na Runaway beach a kúpiť si jedinečné suveníry v miestnom obcode. Ale azda najviac vám dajú obyčajné rozhovory s ľuďmi čo tu žijú. Isteže ich majú plné zuby ale na druhej strane sú radi, že je nejaký nový parťák na kus reči! História:  Tristan da Cunha objavil v roku 1506 portugalský moreplavec Tristầo da Cunha. Nie je jasné, či sa niekedy dostal na Tristana, ale prví stáli obyvatelia prichádzajúci na začiatku 19. storočia našli na ostroveveľké množstvo divých kôz a prasiat, čo naznačuje, že na ostrove niekto musel pristáť. Napriek tomu pomenoval ostrov podľa seba. V 17. a 18. storočí holandská a francúzska vláda, ako aj Britská východoindická spoločnosť, uvažovali o zmocnení sa ostrovov, ale rozhodli sa tak neurobiť, najmä kvôli nedostatku vhodného miesta na pristátie. Ostrovy Nightingale, Neprístupný a Gough boli pôvodne známe ako Geebroken, Nachtglas a Goncalo Alvarez. Ostrovy boli neskôr využívané ako dočasné základne lovcami tuleňov a veľrýb  zvyčajne z USA a odtiaľto prišli aj prví osadníci Tristanu. V roku 1811 sa Jonathan Lambert, ktorý pochádza zo Salemu, vyhlásil za cisára (kópiu jeho vlajky nájdete v múzeu na ostrove). Zmizol za trochu záhadných okolností počas hádky s jedným zo svojich dvoch spoločníkov. Druhý, Tomasso Corri (Thomas Curry), bol stále na ostrove, keď dorazili jeho ďalší obyvatelia. Bolo to v roku 1816, keď bola z Kapského mesta vyslaná britská posádka. Corri vzbudil ich záujem príbehmi o zakopanom poklade, nikdy však neprezradil, kde sa nachádza. Upil sa k smrti alkoholom, ktorým ho nadájali námorníci, aby im povedal kde je poklad zakopaný. Corri nič nepovedal, ale všetko vypil.  Posádka bola vyslaná britskou vládou, pretože sa obávali, že by ostrov mohol byť použitý Francúzmi a odtiaľto sa pokúsiť o záchranu Napoleona zo Svätej Heleny. Stiahli ju v roku 1817, ale desiatnik William Glass zo škótskeho Kelso so svojou manželkou a deťmi požiadal o pobyt v sprievode dvoch kamenárov Nankivela a Burnella z Plymouthu vo Veľkej Británii. Kamenári nezostali dlho, ale príklady ich práce sú stále k videniu na ostrovných domoch. V nasledujúcich rokoch sa k Williamovi Glassovi a jeho rodine pripojili ďalší, najmä Thomas Swain z Hastingsu vo Veľkej Británii. Päť mládencov na Tristane začiatkom 20. rokov 20. storočia požiadalo námorného kapitána, či by mohol zariadiť, aby zo Svätej Heleny prišlo päť manželiek. V roku 1827 prišli dámy a komunita sa začala rozširovať. V roku 1836 sa k nim pripojil Holanďan Peter Groen, ktorý poangličtil svoje meno na Green. V rokoch 1837 a 1849 sa usadili na Tristanovi aj americkí veľrybári Thomas Rogers a Andrew Hagan. V tejto dobe ostrov prosperoval. Aj keď fungovali iba ako samozásobiteľské hospodárstvo, dokázali vymeniť svoju čerstvú zeleninu a čerstvú vodu (oficiálna mena bola na ostrove zavedená až začiatkom 50. rokov) s prechádzajúcimi loďami a zabezpečovali tak chod ostrova. Plachetnice na ceste do Južnej Afriky, Indie, na Ďaleký východ a do Austrálie išli cez Tristan, aby využili pasáty. Do roku 1856 tu žilo 97 obyvateľov. Pokles lovu veľrýb, prechod na parné lode a otvorenie Suezského prieplavu, ku ktorému došlo zhruba v rovnakom čase, však zastavili rast. Mnoho obyvateľov emigrovalo do USA a do Kapského Mesta a na ostrov sa zabudlo okrem prípadov, keď zvyšní ostrovania zachránili stroskotaných námorníkov. Britská vláda v roku 1875 formálne vyhlásila, že ostrovy sú súčasťou Britského impéria, čiastočne ako uznanie tejto pomoci. Každoročne prišla jedna vojenská loď a priviezla zásoby. V roku 1892 stroskotala neďaleko ostrova talianska loď Italia. Dvaja z námorníkov, Andrea Repetto a Gaetano Laverello z talianskeho Gamogli, sa rozhodli zostať a potom sa oženili s miestnymi dievčatami. Dve sestry Agnes a Elizabeth Smithové z írskeho Kilkenny sa stretli a zosobášili sa s dvoma ostrovanmi bojujúcich v britskej armáde v búrskej vojne a potom sa s nimi vrátili na Tristan. Týchto sedem priezvisk, Glass, Green, Hagan, Laverello, Repetto, Rogers a Swain, sú jedinými priezviskami, ktoré sa v súčasnosti na ostrove nachádzajú. Ostrovania prežili  dobré a ťažké obdobia. V roku 1938 bola Tristan vyhlásená za závislú od svätej Heleny. Komerčný rybolov v roku 1950 priniesol prechod z výmenného obchodu na hotovostné hospodárstvo a v tom istom roku britská vláda vyslala svojho prvého správcu na Tristan. V roku 1961 sopečný výbuch vedľa osady Edinburgh spôsobil evakuáciu všetkých obyvateľov do Veľkej Británie. Ostrovania zostali dva roky vo Veľkej Británii, ale udržali si svoju uzavretú komunitu a túžbu vrátiť sa na Tristan. V roku 1963 sa to považovalo za bezpečné a väčšina sa poplavila domov. Ale život v Anglicku zmenil postoje. Mnohí sa vtedy prvýkrát stretli s TV, autami, obchodom a bolo to niečo ako keď sa kmeň z džungle Indonézie ocitne naraz v centre New Yorku. Dnes je Tristan sebestačný a zároveň spojený s celým svetom. Internet atď, všetko funguje akoby ste boli doma.