Vojna o rizoto, Esencia Nigerie. Čo ste o Nigérii nevedeli

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Prechádzam Nigériou ako oyinbo, čosi ako gringo či gádžo, a neviem sa vynadívať. Čoskoro zisťujem, že Nigérijčania sú extrémne súťaživí a vynaliezaví ľudia. Niekedy to ide nad rámec slušnosti, a keď sa nám v džungli Stredoafrickej republiky odlomí hever pri výmene kolesa na aute, šofér automaticky zanadáva „zasa jeden z výrobkov z Biafra.“ Zrejme aj Vy ste dostali e-mail z Nigérie, ktorý vám sľuboval veľkú výhru, či štátne peniaze plynúce z ťažby ropy... Zdá sa mi, že situácia sa tu rapídne lepší, podobne ako vo „východnom bloku“ Európy. Tie najhrubšie praktiky rýchlo odchádzajú do úzadia. Najľudnatejšia krajina Afrika nie je uniformná, ale tá súťaživosť je nákazlivá. A možno pre mnohých Slovákov je prekvapujúce aj to, že Nigérijčania ako černosi tvrdo pracujú. Je bežné, ak Nigérijčan ovláda 10 jazykov. Okrem svojho materinského, ktorým je väčšinou jazyk Joruba, Igbo či Hausa, to bude určite aj angličtina, jazyk koloniálneho okupanta.... no k tomu si pridávajú ďalšie, či už Európske, ale určite i mnoho afrických jazykov. Na trhu obchodníci jednajú v jazyku daného kmeňa a to nie je ľahká úloha, veď v Nigérii žije okolo 360 kmeňov a rozpráva sa tu asi 500 jazykmi. Bojový náboj je tu tak prirodzený ako Pekáč štipľavého džollofu na svadbe. Jollof rice je jedlo, ktoré je populárne v celej Západnej Afrike. V Dakare som ho jedol ako ceebu jën a v Ziguinchor, v Casamance ako benachin. Jednoduché jedlo, dlhá kvalitná ryža s rajčinami, cibuľou a korením. Raz som sa v reštaurácii v Osu na západe Accra opýtal, či majú džollof, a oni nemali, a ja že to je škoda... lebo v Lagose bol naozaj neuveriteľný, rozplýval som sa. Ihneď pribehol majiteľ reštaurácie, rozhadzoval rukami, vyskočili ku mne aj ostatní a tou hrdelnou angličtinou sa prekrikovali, a ja som nevedel, čo som pokazil. Nakoniec išlo o to, že Accra má jednoznačne lepší džollof než Lagos, a tak to proste je. O chvíľu na mojom stole pristálo „rizoto“ so šalátom a kuraťom, všetci ma obstúpili a pozorovali, čo a ako. Ryžu a kura som si namáčal do domácej pasty šito (shito) a bolo to super a nemusel som sa ani premáhať, a v reštaurácii vznikol povik, všetci sa smiali a razom bolo jasné že túto časť „Jollof War“ Ghana vyhrala. Ale späť k „bojovníkom“ z Nigérie. Existuje tu akési národné heslo „Nigéria nikdy neskončí posledná“ ( Naija no dey carry last) a to sa dostáva do ľudí s materinským mliekom, respektíve, to už deti okukajú od okolia. Nigéria je nielen najľudnatejšia, ale má aj najsilnejšiu ekonomiku kontinentu a prezývka „Africký obor“ je teda na mieste. No nekončí to iba pri biznise, Nigérijčania sa presadzujú na filmovom plátne a dnes (zatiaľ iba) počtom filmov konkurujú Hollywoodu – predbehli ho už v roku 2009 – a ja som, bohužiaľ, zopár tých filmov videl. Zatiaľ je to des. Lagoský superstar Wizkid sa ako spevák presadil aj na medzinárodnej scéne, keď spieval spoločne s rapperom Drakom a v londýnskej Royal Albert Hall ako prvý Afričan vypredal sály. Keď vám toto píšem, počúvam Water No Get Enemy od Fela Kutiho. Vlastne väčšina hudby, čo počúvam, je priamo z Afriky. V Lagose vždy navštívte Svätyňu „Shrine“, čo je klub, kde chodili hudbu počúvať Paul McCartney alebo Stevie Wonder. Kuti bol prvý, čo si veril s tzv. „afrobeat“, čo je akási fusion džezu, funku, polyrytmického typického západoafrického rytmu (na seansách woodoo mi to pripadá značne podobné), ale ako keby reznuté Jimi Hendrixom, no s viac saxofónmi. V podaní Kutiho mal jeho afrobeat aj politický podtón a on kritizoval vládu, ktorá ho za to zatýkala a mučila. V roku 1977 napadlo vládne komando (1000 vojakov) jeho lagoský domov, ktorý vyhlasoval za vlastnú republiku (Kalakuta Republic), a vyhodili jeho matku z okna, tá zraneniam podľahla. Neprestal, práve naopak. Fela Kuti bol nespútaný, známy tým, že sa naraz oženil s 27 ženami, jeho dom mal otvorené dvere a ženy sa tu striedali a nikto moc nemal prehľad, kto tu vlastne býva. Ženy miloval a v roku 1997 zomrel na následky spôsobené ochorením AIDS. V jeho šľapajach (čo sa týka hudby) teraz idú jeho syn Femi a vnuk Made, ktorých hudbu nájdete na Spotify. Fela Kuti ovplyvnil takých velikánov ako Miles Davis a James Brown. Zrejme aj tým, že Nigérijčania píšu s ľahkosťou a po anglicky sa presadzujú aj v náročnej literatúre. Turnaje v Scrabble sa konajú na každom rohu v malých krčmičkách a vláda túto intelektuálnu záležitosť uznala ako šport, podobne ako v našom milieu šach. Chimamanda Ngozi Adichie, sympatická elegantná dáma s akousi vianočkou na hlave, napísala o vojne v Biafre knihu Half of a Yellow Sun a tá zaznamenala obrovský úspech a bola vyhodnotená ako kniha ¼ storočia. V Nigérii, ak hovoríme o písaní, je to dlhá tradícia - Wole Soyinka bol prvým Afričanom, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Veľa Nigérijčanov som stretol v Londýne a nielen v štvrti Brixton. Bol som prekvapený keď mi v USA povedali, že sú najúspešnejšou etnickou prisťahovaleckou skupinou čo sa týka počtu vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Vyše 60% Nigérijčanov v USA má vysokoškolské vzdelanie. Priamo v Nigérii som zažil dve svadby. Tak ako sú v susednej Ghane najväčšou udalosťou pohreby, kedy sa stretnú všetci v rovnakých šatách, za ktoré sa platia neuveriteľné peniaze, a utužujú sa dlhodobé vzťahy... Tu v Nigérii je najväčšou udalosťou nie pohreb, ale svadba, a ide o budúcnosť, o to, čo môžeme dosiahnuť teraz či v budúcnosti. V Nigérii si hneď všimnete Gele, mal by som napísať G E L E, ohromnú čelenku na hlavách nigérijských žien. Keď sa zjavia kdekoľvek, má byť jasné, že prišli - “a ti de!” – niečo ako „SME TU“ a každý to teda jasne vidí a MUSÍ vidieť. Ide o to nevzdať sa, bojovať a koniec koncov vyhrať. Využiť každú situáciu na show up, nadviazať kontakt, urobiť biznis alebo si aspoň vypracovať pozíciu. Už od malých detí sa očakáva, že sa budú dobre učiť, „dobre“ sa vydajú a v starobe sa postarajú o svojich rodičov. Najväčšie bremeno je na pleciach tých najstarších. V Nigérii vás celá spoločnosť okolo vás odhovára od netradičných škôl a preferované je vyštudovať za inžiniera či, lepšie, za doktora. Inak aj moja mama bola rada, že som išiel na lekársku fakultu, aj keď potom sa to trošku zvrtlo... Zdá sa mi, že až tak rozdielni od Nigérie nie sme. Možno v tej bojovnosti. Bojovať, snažiť sa vyčleniť na Slovensku sa považuje za neslušnosť, opustenie spoločnosti (chcelo by sa mi napísať stáda). Uvidíme v roku 2050, ktoré nastavenie je lepšie. Porovnáme si výsledky, ktoré dosiahneme vo svete my Slováci a ktoré dosiahnu Nigérijčania. Dnes na Slovensku černochov podceňujeme, no o 30 rokov zrejme tomuto blogu nebude nikto rozumieť. Alebo to dáme? Nigérijčania taktiež nie sú individualisti a ich úspech je zároveň úspechom rodiny a dokonca celého kmeňa. Rozdielom je asi to, že si ich za to „kmeň“ váži, a hovorí sa, že „práca našich hrdinov nikdy nevyjde na zmar“. Možno by som Slovensku odporučil menej závidenia a bojovania proti sebe, zato stavať na úspechu „hrdinov“ a nie na ich kopírovaní. No v mnohom sme si podobní. Veď aj my Slováci sme húževnatí, tvrdo pracujúci, chceme byť rešpektovaní. Nie je nás 200 miliónov ako Nigérijčanov, a preto si za svoj kmeň musíme vziať našu rodnú Európu. S Nigériou máme spoločné aj to, že sa všetko vybavuje cez známosti. Byť „z dobrej rodiny“, byť „syn či dcéra toho a toho“ aj v tak veľkej krajine funguje. Respektíve, bez toho veci vôbec nefungujú. V Nigérii sa mi páči úcta k starším a nemôžete strýka osloviť iba krstným menom, ale musí tam byť úctivé Strýko Ivan. Je už trošku smiešne, ale Nigérijčania sa mi vždy predstavovali aj s titulom, volám sa doktor Jeku, napríklad. Toto si pamätám, keď som ako malý chlapec hrával tenis na bratislavskom Slovane „pán doktor forhend, pán inžinier, bežte na sieť...“ Smiešne na Nigérii mi je aj keď vstúpim do ich domu. V gýčovom zlatom interiéri bol hlavným motívom obraz hlavy domu. Obrovský obraz, ktorý dokazoval, čo majiteľ dokázal. Som v kontakte s týmito ľuďmi a vždy sa dozviem, čo dosiahli a čo ich deti. Je to presný opak toho, ako to až „schovávame“ my u nás. U nás - v civilizovanej Európe - to považujeme za chválenkárstvo, v Nigérii je to o mentálnom nastavení - keď raz bojujem, tak nemôžem na túto chvíľu prestať a chcem, aby to vedel celý svet. Najväčší rozdiel vidím medzi slovanskou depresiou a neuveriteľným africkým pozitivizmom. Bežné nigérijské mená sú Godspeed, Blessing, Testimony, meno bývalého prezidenta Nigérie je Goodluck. Áno, je to trošku „cigánske“, ale na druhej strane, prečo nie? Dať svojmu dieťaťu meno ako „večné šťastie“ či „požehnanie“, niečo, s čím sa bude stretávať celý život dennodenne - to musí človeka ovplyvniť. Možno máte na prirovnania so Slovenskom iný názor a to je v poriadku. No verím, že ste sa niečo dozvedeli o drsnej nebezpečnej krajine, ktorú stále navštevuje minimum (nie je to ani 1 promile) slovenských turistov. Na našom cestovateľskom Fóre píšeme iba čriepky, no prečítajte si moje blogy o Afrike. Príhody z futbalu v Afrike Najbohatší muž sveta bol Afričan Africké príslovia - Malawi Moja expedícia do Timbuktu – najvzdialenejšieho mesta sveta Turistika na najvyšší vrch Afriky

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Nigéria
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste