Mungo Park - objavovanie rieky Niger

Mungo Park je môj obľúbený cestovateľ. Radím ho do tej kategórie ako Shackletona. Nikdy nič neobjavil, súdené mu to nebolo, ale dal do toho všetko. K jeho menu sa neviažu objavy, ale iba čistokrvná cestovateľskí drina. Mungo Park bol neohrozený a odvážny cestovateľ a prieskumník, pochádzajúci pôvodne zo Škótska. Počas búrlivého 18. storočia preskúmal západnú Afriku a bol vlastne prvým človekom zo Západu, ktorý vycestoval do centrálnej časti rieky Niger. Počas svojho krátkeho života bol uväznený, trpel nevýslovnými ťažkosťami, cestoval tisíce kilometrov po Afrike a po celom svete, podľahol horúčke a bláznovstvu a bol omylom považovaný za mŕtveho. Jeho život bol krátky, ale bol naplnený odvahou, nebezpečenstvom a odhodlaním. Je právom spomínaný ako prieskumník v radoch a kalibroch kapitána Cooka alebo Ernesta Shackletona. Syn nájomného farmára zo Selkirku, ktorý vycestoval ďaleko od slaných škótskych brehov do najhlbšej, najtemnejšej Afriky. Mungo Park sa narodil 11. septembra 1771 a zomrel v roku 1806 v neuveriteľne mladom veku 35 rokov. Po ukončení štúdia strávil leto botanickou prácou v Škótskej vysočine. Nestačilo mu to a zvedavosť ho ťahala ďalej. Jeho pohľad sa obrátil na východ, do tajomného Orientu. Mungo sa pripojil k lodi Východoindickej spoločnosti ako chirurg a odcestoval na ázijskú Sumatru v roku 1792. Vrátil sa s písomnými prácami o novom druhu sumatranských rýb. So svojou vášňou pre botaniku a prírodnú históriu zdieľal mnoho charakteristík prírodovedca Charlesa Darwina, ktorý ho nasledoval o niekoľko rokov neskôr. Sumatra v Parkovi prebudila dobrodružstvo. V roku 1794 sa Park pripojil k Africkému združeniu a v roku 1795 vyplával na palube „Endeavour“ do Gambie v západnej Afrike. Prešiel asi 350 km riekou Gambia a práve na tejto plavbe ho zajali miestni a na 4 mesiace ho uväznili. Podmienky jeho uväznenia si možno iba predstaviť. Nejako sa mu podarilo utiecť pomocou obchodníka s otrokmi, ale stretla ho ďalšia katastrofa, keď takmer podľahol vážnej horúčke a len tak-tak sa mu podarilo prežiť. Po návrate do Škótska v decembri 1797, po dvoch rokoch cestovania, vrátane spiatočnej cesty bol skutočne považovaný za mŕtveho! Park veľmi prekvapil všetkých, keď sa vrátil! Nevrátil sa s prázdnymi rukami, pretože svoju epickú cestu katalogizoval v diele, ktoré sa rýchlo stalo bestsellerom tej doby. Bolo nazvané „Cesty do vnútra Afriky“ a okrem toho, že bolo denníkom jeho zážitkov a prírody a divočiny, komentoval v ňom rozdiely a podobnosti medzi Európanmi a Afričanmi. Táto kniha zožala veľký úspech a zaistila mu výbornú reputáciu ako experta na západnú Afriku a neohrozeného prieskumníka. V roku 1803 ho vláda požiadala o zahájenie ďalšej výpravy do západnej Afriky a v roku 1805 sa vrátil na kontinent, ktorý mu tak chýbal. Odplával späť do Gambie. Od začiatku mali problémy. . Aj keď sa vydali na cestu s približne 40, keď 19. augusta 1805 dorazili do Afriky, zostalo ich nažive iba 11 . To ho však nijako neodradilo a na člne vyrobenom z repasovaných kanoe začal s ôsmimi svojimi zostávajúcimi spoločníkmi svoju epickú cestu. Jej cieľom bolo dostať sa až k delte rieky Niger, resp. na jej koniec. Precestoval viac ako 1600 km a neustále odrážal útoky agresívnych domorodcov i divočiny. V liste vedúcemu koloniálneho úradu, napísal: „Vyrážam na východ s pevným predsavzatím, aby som objavil koniec Nigeru alebo zahynul pri pokuse objaviť ho. Ako sa ukázalo, Toto želanie sa mu splnilo. Žiaľ to druhé. Jeho malé kanoe bolo nv šarvátke prevrhnuté útokom domorodcov a utopil sa v rieke, ktorú tak miloval, v januári 1806, iba ako 35-ročný. Jeho telo pochovala rieka Niger tak ako si to prial. Najjužnejším miestom cesty a miestom kde zomrel je Bussa v Nigérii. Tu niekde skončil svoju epickú plavbu. Bol posadnutý objavovaním, nebol kolonizátor ale fanatický cestovateľ a bádateľ. Africké rieky Gambia a Niger mu učarovali a vyplnili celý jeho krátky život. BUBO navštevuje memoriál Munga Parka v africkej Gambii a vždy keď sme pri rieke NIger tak rozoberáme jeho dobrodružstvá.