Počas cestovania po rôznych budhistických krajinách som sa stretla s množstvom odlišností v spôsobe života mníchov a ich tradíciách. Odrážajú kultúru, vieru aj zvyky jednotlivých krajín. Sama som na vlastnej koži vyskúšala, aké je to žiť v budhistickom chráme. Na juhu Srí Lanky, v odľahlom chráme na útese, som sa denne prebúdzala za zvuku vĺn narážajúcich do skál. Na raňajky som s mníchmi popíjala typický modrý čaj, ktorý sa spájal s uvoľnením a koncentráciou, a deň som ukončovala meditáciou s hlavným mníchom Vineettom Therom.
O to viac som si počas svojej poslednej návštevy Laosu, keď som sprevádzala časť nášho zájazdu Laos a Vietnam zo severu na juh, uvedomila, aké fascinujúce je sledovať, ako sa pôvodne jednoduchá a jasná filozofia v každej krajine obohacuje o špecifické znaky. Tie často vychádzajú z miestnej kultúry, mentality ľudí či pôvodných duchovných predstáv.
Ranný rituál tak bat
Deň laoského mnícha sa začína veľmi skoro. Ešte za úsvitu vychádza do ulíc, kde na neho čakajú domáci usadení na chodníkoch. V rámci almužnej zbierky, známej ako tak bat, mu do žobracej misky vkladajú jedlo – najmä tradičnú lepkavú ryžu, ale často aj sladkosti či ďalšie pokrmy.
Zaujímavé je, že mních si nemôže vyberať, aké jedlo dostane. Ak by sme sa ho spýtali, či si dá radšej kari alebo rybu, nemal by si určovať, čo mu majú darovať. Súvisí to s budhistickým pravidlom, podľa ktorého mních nemá žiadať o konkrétne jedlo ani ovplyvňovať jeho prípravu. Dôležité je tiež, aby zviera nebolo zabité špeciálne pre neho. Ak však dostane mäso, ktoré spĺňa tieto podmienky, môže ho bez problémov zjesť. Mäso totiž nie je pre laoských mníchov všeobecne zakázané, hoci nie každý ho konzumuje.
Toto sú informácie, ktoré sa človek často dozvie až pri osobnom rozhovore s domácimi. A prečo je také jednoduché získať relevantné informácie o živote mníchov práve od miestnych obyvateľov? Jedným z dôvodov je tradícia dočasného mníšstva. V Laose je totiž bežné, že muži strávia určitú časť života v kláštore. Nie je to povinnosť každého muža, no pre mnohých ide o dôležitú súčasť života a duchovnej cesty. Niektorí zostávajú v chráme len niekoľko dní či mesiacov, iní celé roky.
Odrieknutie si bežného života a zasvätenie dní budhistickému učeniu, meditácii a snahe žiť správnym spôsobom života sa vníma ako cesta k získavaniu zásluh, ktoré majú význam aj z pohľadu karmy. Táto tradícia je v krajine stále živá. Keď sa teda rozprávate s miestnymi mužmi, je celkom možné, že už majú za sebou obdobie strávené v chráme alebo sa naň ešte len chystajú.
Vstup do kláštora často znamená aj prerušenie rodinných vzťahov. Mnísi môžu prijímať návštevy rodiny, ale pre mladých chlapcov môže byť odlúčenie od domova zároveň dôležitou súčasťou učenia sa disciplíne a samostatnosti. Rodina ich zároveň na ich ceste nechce rozptylovať.
Štúdium, povinnosti a každodenný život v chráme
Po rannej zbierke almužien sa mnísi vracajú do svojich chrámov, kde si vyzbierané jedlo rozdelia a spoločne raňajkujú. Následne prichádza ešte jedna tradičná činnosť – zametanie popadaných listov a kvetov frangipani v areáli chrámu. Túto činnosť vykonávajú najmä mladší mnísi. Hoci nejde o meditáciu v pravom zmysle slova, takéto každodenné povinnosti môžu byť súčasťou vedomého a sústredeného prístupu k bežným činnostiam.
Táto činnosť je vždy rannou meditáciou aj pre mňa. Najradšej totiž začínam deň v Laose v mojej obľúbenej kaviarni Le Banneton Café & French Bakery, ktorá sa nachádza priamo oproti chrámu. Pri rannej káve tak môžem pozorovať, ako sa chrám postupne prebúdza do nového dňa.
Zvyšok dňa je rozdelený do rôznych aktivít podľa veku, záujmov a postavenia jednotlivých mníchov. Mladí mnísi (novici) často odchádzajú do budhistických škôl, niektorých na vyučovanie odváža aj miestny tuk-tuk. Nie všetky kláštory však majú rovnaké možnosti. V odľahlejších oblastiach nemusia mať novici prístup k budhistickej škole, a preto niektorí navštevujú bežné školy. Ich vzdelávanie tak môže byť náročnejšie, najmä ak popri všeobecných predmetoch potrebujú zvládať aj náboženské štúdium a povinnosti spojené so životom v chráme. Hoci navštevujú školu, nemôžu sa vždy zapájať do všetkých aktivít ako ich rovesníci. Ako mi vysvetlili miestni, obmedzenia sa môžu týkať napríklad športu, výtvarných činností či iných voľnočasových aktivít. Ich deň je totiž podriadený mníšskej disciplíne, štúdiu a náboženským povinnostiam. Aj preto nemusí byť život v kláštore pre každého chlapca jednoduchý – popri vzdelaní a zabezpečení základných potrieb prináša aj množstvo odriekania a obmedzení.
Je dôležité spomenúť, že detskí novici často pochádzajú z chudobnejších pomerov. Pre ich rodiny môže byť vstup do kláštora aj praktickým riešením – chlapci tam majú zabezpečené jedlo, strechu nad hlavou a možnosť vzdelávať sa. Zároveň získavajú spoločenské uznanie a rešpekt, ktoré sú v laoskej spoločnosti spojené s mníšskym životom.
Ak som spomínala, že ďalšie aktivity počas dňa sa líšia podľa záujmov, platí to najmä pre samotné štúdium budhizmu. Mnísi sa môžu zameriavať na rôzne oblasti. Niektorí sa venujú pôvodnej filozofii a meditácii, iní histórii budhizmu či jeho šíreniu v súčasnosti. V laoskom prostredí sa môžeme stretnúť aj s mníchmi, ktorí sa venujú tradičným ochranným rituálom, požehnaniam, mantrám či ochranným tetovaniam. Práve tu sa budhistické učenie prirodzene prelína s niektorými miestnymi duchovnými predstavami a zvykmi.
Prečítajte si aj: Budhizmus pre začiatočníkov
Koľkokrát denne jedia mnísi?
Mnísi majú pomerne prísne pravidlá aj v stravovaní. Po rannom tak bat si rozdelia vyzbierané jedlo a najedia sa. Ďalšie jedlo mávajú dopoludnia, pričom podľa pravidiel theravádového budhizmu môžu pevné jedlo konzumovať iba do poludnia. Po dvanástej hodine sa už tradične pevného jedla vzdávajú, hoci niektoré tekutiny a určité nápoje sú povolené.
Jedlo si mnísi sami nekupujú ani nepripravujú. Sú odkázaní na dary veriacich, ktorí im poskytujú základné životné potreby. Práve preto má ranná almužná zbierka v Laose taký význam – nejde len o náboženský rituál, ale aj o každodenné prepojenie kláštora s miestnou komunitou.
Podľa mníšskych pravidiel by sa mnísi nemali živiť poľnohospodárstvom ani si sami zarábať na živobytie. To však neznamená, že v chráme nevykonávajú žiadne povinnosti. Starajú sa o jeho priestory, zametajú, udržiavajú poriadok a pomáhajú s každodenným chodom kláštora. Ich možnosti zapájať sa do bežných činností sú však obmedzené a závisia aj od veku, postavenia a pravidiel konkrétneho chrámu.