Zivot sprievodcu

Možno sa pýtate, čo už také musíme také robiť. Predstavujete si, ako cestujeme, spoznávame iné rôzne krajiny, ochutnávame iné jedlá, stretávame obrovské množstvo ľudí a stále nám svieti na hlavy slniečko a domov prichádzame opálení. Realita? Sme radi, keď líhame do postele a keď nastavíme budík a spočítame čas, ktorý nám ostáva do vstávania- zvýskneme radosťou, ak je to viac než 6 hodín. Keď prídeme do reštaurácie, poslední jeme a prví dojedáme. Nemáme pevnú pracovnú dobu a podľa situácie robíme aj 18 hodín denne a sme k dispozícii 24 hodín a 7 dní v týždni. A verte, že vždy nastane situácia, keď musíte stále niečo riešiť, denne nabeháme niečo cez 10 kilometrov... A k tomu cestovaniu? Áno, baví ma to, len ma prestáva už baviť, keď sa zobudím a neviem, kde som. Len si predstavte, že sa zobudíte na hotelovej izbe a neviete, v akom meste, štáte, časovom pásme ste a či ste na izbe, v stane či v lietadle. Napríklad pred par týždňami som sa zobudil akože v Hong Kongu na 23. poschodí v krásnej izbe a VOBEC som netušil, kde som. Povedal som si, žiadna panika, stačí sa pozrieť z okna a rozpoznať ŠPZ áut. Lenže... Ste na 23. poschodí a tak orlí zrak nik nemá a okrem toho bola tma ako v rohu. Zapnete TV - len všetko len v angličtine a ten kto rozpráva, má do šikma oči. V bdelom stave by som zakričal, som v Ázii, ale keď VOBEC netušíte... Je to frustrujúce. Keď sa chcete ponížiť, zavoláte na recepciu a spýtate sa, kde ste... Áno je to vtipné, keď to čítate, ale zažiť to... ? Párkrát sa stalo, že som potreboval v noci na toaletu. Podvedome tušíte, že dvere budú napravo, ale až stena vás vyvedie z omylu, že mate ísť naľavo. Alebo zobudil som sa v dopravnom prostriedku. Hneď som zistil, že je to lietadlo, ale kam letíme? Počujem slovenské hlasy za mnou a je jasne, že ich sprevádzam. Žiadna obrazovka na palube lietadla, kde posúvajúce lietadlo na mape sveta Vám napovie, že asi kde to ste. Nič. Do pekla, tu nestačí sa pozrieť von z okienka... Posledná možnosť zavolať letušku. Len si predstavte, žeby sa Vás niekto spýtal keď sa Vás niekto spýta: Ja: „Prosím Vás, mohli by ste mi diskrétne a ticho povedať, kam to letíme?“ Letuška je osoba, ktorá je určíte zvyknutá na rôzne otázky, ale toto ju vyviedlo z miery: Letuška: „Pane, Vy neviete kam letíte??“ Ja: „Nie, neviem len mi to rýchlo povedzte.“ Letuška: „ Do Ammanu...“ Letuška je osoba, ktorá je určíte zvyknutá na rôzne otázky, ale toto ju vyviedlo z miery. Uff, dobre- Jordánsko a hneď, ako mi to povedala som si spomenul, že robím zájazd Sýria, Jordánsko, Izrael. Pre niekoho je lietanie slávnosť, niekto letí raz, dvakrát do roka, ale my sem-tam nalietame aj 100 tisíc kilometrov za rok?. Ale keď mám pridať ešte jednu akože tu sa to akože hodí zábavnú historku z lietania po svete... Mal som ísť do Kazachstanu. Ten, kto tam bol, vie veľmi dobre, že získať víza je vyžaduje priam nadľudské úsilie. Skôr Vám zoženiem víza do Severnej Kórei ako do tejto stepnej krajiny. Ale víza som mal len podľa veľvyslancových slov LEN s maličkou chybičkou. Neskôr som vôbec nezdieľal jeho optimizmus. Víza mi mali platiť na druhy deň po pristáti. Sľúbil mi s rukou na srdce, že zavolá na letisko a informuje o tom miestnu políciu. Neviem, koho informoval, ale policajti nič nevedeli a mňa poslali s putami naspäť do lietadla. To už som mal za sebou let Peking Istanbul Almaty a teraz som mal letieť opäť do Istanbulu. Márna bola moja snaha vysvetliť, že keď ma tam nechajú ešte 40 min, bude polnoc a môžem vstúpiť do tejto bohom zabudnutej krajiny, ktorú tak preslávil Borat. Tak som letel späť do Istanbulu. Po pristátí ešte na veľkú hanbu povedali na odstavenej letiskovej ploche, že pán Martin Navrátil nech zostane na palube lietadla- všetci hodili dosť čudesné pohľady na mňa. Za chvíľu si ma vyzdvihla turecká polícia a asistovane som vystúpil z paluby lietadla, kde ešte stále boli cestujúci a krútili nad mojím osudom hlavou. Turecký colník si ma odviedol do kancelárie a ako to býva v amerických filmoch, mi dal mi na stôl cigaretku, kávu a mal som vyrozprávať svoj príbeh. Pustil ma po 10 minútach a moje kroky viedli opäť na prepážku leteckej spoločnosti, aby som si kúpil tu istú letenku do jamy levovej. Ešte stále chcete byť sprievodcom? Počas týchto troch dni som nalietal 23 hodín čistého letu času? a môj chrbát bol vytvarovaný v tvare lietadlovej sedačky. AU! Áno, nik ma nenúti to robiť, vybral som si to sám a nakoniec na všetko zle sa dobre spomína s odstupom času. Cestovanie je ako droga- to nie je fráza, to je fakt. Raz som bol nervózny, prskal som okolo seba, ale keď som sa dostal na letisko a zacítil som vôňu kerozínu, čiže leteckého benzínu, hneď som bol spokojnejší a rozdával som úsmevy, lebo som letel, letel ďaleko... Po operácii kolena, keď mi ešte trčali hadičky z kolena, nevedel som s ňou s ním hýbať a každý pohyb bol bolestivý, som začal od samej nudy hľadať letenky niekam preč. Až keď mi kamarátka z Holandska položila dosť logickú otázku, čí som normálny plánovať výstup na najvyššiu horu Barmy, odložil som toto unáhlené rozhodnutie na neskoršie. Dal som jej za pravdu a odložil odchod do Barmy o 2 týždne. A kde taký sprievodca trávi dovolenku? Žeby doma v teplučku, nevyšiel z domu a nanajvýš až keď by ho niekto alebo niečo prinútilo? Nie, my cestujeme ďalej. Ako pomätenci. Raz som mal voľno medzi zájazdmi 3 týždne a ja si letím niekam za hyenami a žralokmi do Afriky. A najazdili sme v autách cez 4000 kilometrov. Čo na to rodina? Našťastie moja drahá mama ma podporuje- niekto povie, že čo iné jej ostáva, ale ona vie, čo má doma. Sestra je rada, že má viac životného priestoru, len babina si vždy povie, že besnejšia destinácia už existovať nemôže. Vždy ju presvedčím o opaku. Existuje. Niekedy ani doma nevedia, kde som, kde sa práve nachádzam. Raz mi moja drahá matka poslala mail, aby som jej láskavo aspoň napísal, na akom kontinente som a kde ma má prípadne hľadať, keď už štát jej neviem povedať...Po čom túži sprievodca, keď je vonku v zahraničí? Ja osobne nedám dopustiť na tresku. Áno, tento slovensky vynález mi chyba najviac. Plus bratislavské rožky. Osobne slovenskú kuchyňu považujem za čistú tragédiu, ale toto je niečo čo mi chutí. Vedeli ste, že ju ani v Čechách nedostanete? Väčšinou robím Áziu, kde je ryža, ryža a opäť ryža. Ale keď prídem domov, čaká ma rizoto, predsa od matky mamy (jemnejšie to znie, tebe?) je vždy lepšia...