Taxikár nás doviezol tak blízko, ako sa len dalo a my sme potom museli prejsť peši “len” 200 metrov cez zablatené pole, aby sme sa dostali k cintorínu. Nevedeli sme presne kam ideme, jediným spôsobom ako vidieť na cestu bolo svietiť si s našimi telefónmi, žiadni ľudia okolo nás a my sme išli uprostred noci NA CINTORÍN! Áno, aj ja som sa tu už trochu bála… Jediné, čo ma ukľudňovalo bola vôňa jedla a hudba, ktorá prichádzala z druhej strany (myslím z druhej strany poľa, nie z druhého sveta). Keby som teraz povedala, že som bola prekvapená, keď sme dorazili, asi by to nebola pravda. Totiž, chvíľu som nechápala vôbec nič z toho, čo som videla – obrovské množstvo ľudí mladých aj starých, bohatých aj chudobných, živých a pravdepodobne aj mŕtvych, ktorí sa prišli spoločne zabaviť. Hroby sú vyzdobené kvetmi a ich lupeňmi, farebným pieskom a sviečkami. Rodiny sedia okolo, babičky vo vyšívaných krojoch naberajú na taniere jedlo svojim deťom, vnúčatám a pravnúčatám, ktoré sú poobliekané ako malé Katrinky (alebo strašidlá, spidermani a supermani). Ľudia rozprávajú vtipné príhody zo života tých, nad ktorými hrobmi sedia. Vzadu v rohu sedí vždy rodina, ktorá na náhrobnom kameni hrá domino a popíja pri tom mezcal. Povedali mi, že ho ani nehrajú preto, že by ich to tak veľmi bavilo, ale preto, že to bol obľúbený koníček ich otca. Hudobníci mariachi majú veľmi veľa práce, keďže každá rodina si ich volá práve k ich hrobom, aby tam zanôtili práve ich najobľúbenejšiu skladbu. Nie tie smutné, ktoré každého donútia plakať, skôr tie, ktoré strhávajú do tanca. A áno, oni tam dokonca aj tancujú.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Mexiko