17. november je mojím najväčším sviatkom. Ako študent som bol účastný na vybojovaní si slobody. V novembri 1989 som v Topolčianskej „čapkárni“ rečnil proti komunistickým pohlavárom. Rodičia mojej vtedajšej frajerky jej hovorili, nech sa so mnou rozíde, lebo nezavrú iba mňa, ale aj ich...
Bojoval som za lepšie Československo, miesto, ktoré bolo mojím domovom. Potom po vzniku Slovenska som navštívil Singapur a vedel som, že nás čaká skvelá budúcnosť....veď aj tomuto malému štátiku sa to po získaní slobody podarilo.
Tešil som sa na múdrych, bezúhonných a morálnych politikov a novinárov, ktorí bojujú za slobodu slova a dobýjajú sa bližšie a bližšie k pravde.
A teraz sme tu s jednoduchými novinármi, ktorí nemajú na to rozmýšľať. Novinármi, ktorí si z tohoto istého dôvodu vyberajú ako svojich hrdinov takých politikov, akí sú oni, a takých máme. Nikto tu nebazíruje na výkonoch. Hodnotia sa rečičky. Novinári, ktorí sú v rečičkách fakt dobrí, riešia rečičky. Slovensko je dnes anti-Singapurom. Sme doslova na mizine a čo je horšie, výhliadky na zlepšenie sú v tejto chvíli nulové.
Je 17. november, každý rok oslavujem, no dnes som nevedel, čo mám robiť. Je čo oslavovať? Bude o rok čo oslavovať? Môj osobný život je dobrý, najlepší, ale urobil som si ho sám, napriek novinárom, napriek politikom. Novinári z mojej krajiny robia upadajúcu morálnu stoku a nedá sa na to pozerať. Áno, tí novinári, čo všetkým stále hovoria. ako bojujú za demokraciu, ako odhaľujú zlo a bojujú za pravdu. Ja hovorím, že to tak nie je. Je sloboda a môžem to povedať. Naozaj je sloboda? Naozaj TO môžem povedať? TAk maximálne do bútľavej vŕby, veď, ako hovorím, tu nikto nechce počuť iný názor, nikto v skutočnosti nehľadá pravdu. Nemajú na to.
Dnešný deň je oslavou 17. novembra, deň, kedy som posledných 30 rokov trávil vonku a krstil náš nový katalóg. Neviem, či nájdete firmu, ktorá si takto každoročne pripomínala 17. november, fakt neviem, či takú nájdete. No verím, že ich zopár bude a rád by som jej majiteľov spoznal. Teraz som doma a nemám čo krstiť. Žijem v krajine, kde je vyše 50% nezaočkovaných ľudí. Viete ktorá firma na Slovensku podporila očkovanie ako prvá? Ktorá firma dala ako prvá veľké zľavy zaočkovaným a zaplatila zo svojich peňazí kampaň? BUBO!!!! A koľkí novinári nás podporili? Áno – nula. Sú vraj dobrí a zlí novinári. No ani jeden nás nepodporil. Ani na druhý deň, ani o týždeň, ani o mesiac, ani o dva.... V dobe pandémie treba rýchle kroky. Ale nielen rýchle, ale aj múdre, treba ľudí, čo majú mozog. Novinár si logicky takého človeka nevie vybrať a slovne ho podporiť. Nemá na to.
Ako som to zistil, že tu nejde o pravdu? Novinári totižto roky klamú, čo sa týka Afganistanu, Iraku, Líbye, Sin tiangu.... Vraj nevedia, že to je možno inak. No ja za 30 rokov slobody vidím, že ich to ani nezaujíma. Nezaujíma ich pravda!!!
Čo dosiahla slobodná tlač za 30 rokov boja za lepšie Slovensko? Toto. Pozrite sa na prieskumy popularity politikov- to je do plaču. Pozrite sa na hospodárske výsledky našej krajiny. Povedzte, akú očakávate infláciu, dane o tri roky, ako na tom bude školstvo, zdravotníctvo. Myslíte si, že na budúce voľby budeme mať lepších politikov? Čo dosiahla naša tlač v boji proti covidu? Áno, aj v tomto sme jednou z najhorších krajín vôbec.
Za 30 rokov vidím, že výsledky sú novinárom jedno. A Aj výsledky politikov sú im jedno. Záleží iba od kliku a pozeranosti danej správy, nič iné nie je zaujímavé. Mne je jasné, kam to povedie. Vám?
A aj keď mám o mnoho rokov viac, išiel by som ihneď do ďalšej revolúcie za očistu od populizmu. Problém je, že každoročne najmúdrejší odchádzajú preč a mojej krajine za 30 rokov výrazne kleslo IQ. Novinári aj politici sa rýchlo prispôsobujú. Spustiť sa dole, ešte nižšie, až do žumpy, to im ide. Smrad im už dlhšie nevadí. Problémy sa kopia a kopia a nikto ich nerieši, nikoho to totižto nezaujíma, za výsledok hlas voliča dnes nezískate. No preto, lebo na výsledok novinár nepoukáže - to je predsa neklikaná nuda.
Slovensko padá dole, ale sami nemáme šancu, Európa sa musí zobudiť. Západ musí prehodnotiť moc a nulovú zodpovednosť médií. A tiež nulovú zodpovednosť politikov. Tí si vymýšľajú zástavné provokatívne témy, z ktorých stojí rozum.
17. november je mojím najdôležitejším sviatkom, dal mi možnosť cestovať a dal mi slobodu. Mám prekrásny život vďaka revolúcii, vďaka slobode. Jaj, ako je krásne.
Som za to vďačný. Robím pre Slovensko stále. Na Antarktíde som dal osadiť navzdialenejšiu tabulu Slovenska. Prvá Slovenka bola so mnou na severnom a aj na južnom póle. Mám Slovensko rád. No v tejto chvíli vidím budúcnosť krajiny zle. Moju budúcnosť vidím ružovo, ale o mňa v tomto kratučkom príspevku nejde.
Vy, čo ste toto, čo som napísal pochopili, prosím nevzdávajte to. Nenechajme Slovensko zničiť týmito idiotmi.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
