Afrika 28 rokov dozadu | Zážitky BUBO

Čítam si tu tak v hmlistej Bratislave Stáňove príspevky z Afriky, najkrajšieho kontinentu a začal som sa hrabať v starých fotkách. BUBO je v Afrike doslova od roku 1989. Bol to studený jún roku 1989, o zamatovej revolúcii vedeli len vyvolení a nám sa podarilo odletieť do Botswany. Budapešť Frankfurt Lusaka Johannesburg Gaborone, prvý let v živote a to rovno takýto. Ale teda mal som 13 rokov a svet bol gombička. Ivan Lendl hral v Bophutatswane tenis a vraj tým podporil apartheid, na letisku sa predávali zlaté tehly a ja som nemal tušenie ako Afrika vyzerá. Prvý šok pre mňa bol, že každý má sluhu/slúžku. Stredná trieda bez sluhu to nemôže byť. A tak som sa zoznámil s našou slúžkou Mildred zo Zimbabwe, futbal na dvore som hral s Orappom a čo zo mňa spadlo to pozbierala. Systém fungoval, len mama si nato nemohla absolútne zvyknúť. Nechaj riady na stole, ja to umyjem, nechaj nechaj. Nám ako deťom to hralo do karát. Bývali sme v Gaborone, kde bolo vtedy minimum asfaltu, žiadne nákupné centrum, napriek tomu pre nás to bol čistý západ. Moderné obchody Spar, výber aký sme nikdy predtým nevideli a to ostalo dodnes. V Botswane máte väčší výber všetkého ako na Slovensku. Afrika nás predbehla. Ale vrátim sa k nášmu pobytu. Aj s bratom sme čakali samozrejme, že kedy pôjdeme hore. Hore na sever do divokej Botswany, národného parku Chobe, kde sme mali ďalšie dva mesiace bývať. 1000 km defektov, check pointov to nikto neverí, teraz Botswanu preletíte za 10 hodín 1000km. Na konci bolo Kasane. 1 hotel = Chobe safari lodge. 1 chladnička, 1 obchod. Kasane teraz sú desiatky hotelov. Boli sme tu naozaj "sami" odhliadnuc od tých desiatok tisíc slonov. V našom dome s kadibudkou kam sa chodili schovávať hady, nás čakal Alex Molokwane, ktorý sa o nás staral. Bol všetkým, šoférom, kuchárom a život bral ako prišiel. Viem, že jedného dňa nachytal vyše 7 kilov sumcov, okamžite ich spravil a zjedol, samozrejme sa podelil ale spráskal všetko a ja sa ho pýtam, že prečo si to neodloží a on nato, že " zajtra môžem umrieť, dnes mám sumce, ber a užívaj keď sa dá". Nuž o pár rokov zomrel na HIV, asi to bral doslovne. Alex bol strasne fajn, všetko vybavil, s každým bol kamarát a mal strach iba zo slonov. No a práve tá fotka so slonom mi utkvela v pamäti. Išli sme na safari do Chobe, oblasť Savuti. Parádna divočina to bola a stále aj je. No vtedy to bolo doslova kráľovstvo slonov a hyen. Boli všade. Bol júl, obdobie sucha a vody bolo veľmi málo. Široko ďaleko všetko vyschnuté okrem záchodov, malej búdy kde bolo snáď 5 uzatvárateľných miestností. Ako deti sme sa hrali vonku v dostatočnej vzdialenosti od slonov keď naraz to všetko preťal výkrik. Išiel práve zo záchodov. Tatino sa zdvihol tým africkým štýlom, že kto zas robí paniku. V kempe sme boli iba my a ešte azda 2-3 autá ak sa dobre pamätám. My sme ostali stáť pri stane držiac mamu za sukňu a on sa vybral za zdrojom hluku. Vošiel na toalety a tam našiel vyľakanú Nemku. Čo sa stalo? What happened? Tá len ukazovala rukou na záchod. A všetko bolo jasné. Milá Nemka si sedela na záchode, okolo išiel slon. Okoloidúci slon zbadal neexistujúce okno na tejto malej budove a potichučky vopchal chobot do okna, lebo správne cítil...vodu. Splachovacia nádržka nemala vrch. Teraz si predstavte, že sedíte na záchode a zo zadu po šiji vás niečo obchytkáva, skameniete, obzriete sa a vidíte sloní chobot. Slon pil a pil leno nádržka bola ako vždy pokazená a neustále tiekla. Tatino nás ešte rýchlo zobral nech sa ideme pozieť, foťák v ruke a cvak. Slona v záchode máme. Odvtedy sa tu veľa zmenilo. Slony zbúrali napokon tieto záchody a postavili sa nové a nové až sú tie aktuálne, za múrom a takýto príbeh Vám nehrozí. Stáňa píš ďalej a ja si pozriem ďalšiu fotku. Bolo to pred 28 rokmi, stále sem chodíme, poznáme každý kameň.