Národný park Makgadikgadi Pans v púšti Kalahari

Hlavná cesta ktorá spája Natu a Maun má takmer 300 km. Tristo kilometrov, rovného, tmavého rozpáleného asfaltu ktorý sa vinie divočinou. Cestou je len zopár dedín a ináč iba odbočky do dvoch národných parkov a malé cestičky do divočiny. Keď odbočíte, buš sa za vami zatvorí a nič už nevidieť. Dnes je našim cieľom národný park Makgadikgadi Pans. Celé obrovské územie na našej ľavej strane sú obrovské soľné púšte bez akéhokoľvek života. Obrovské jazero Makgadikgadi patrilo ku gigantickým prehistorickým jazerám. Teraz už z neho ostali len tri veľké slané pláne. Chrumkavý, biely povrch jazera láka k jazde. Najprv si však vždy overte či nie je pod suchou vrstvou mokrá čo by znamenalo riziko zapadnutia. Uprostred vyschnutých jazier sa naraz objaví ostrov a veľké, hladké kamene na ktorých rastú mohutné baobaby. Tento strom dokáže prežiť aj v extrémnych podmienkach a tak niet sa čo čudovať, že pre bušmenov bol posvätný. Pod jeho kôrou sa vždy dala nájsť voda. tento ostrov sa volá Kubu. Fatamorgána sa tu s nami hrá a máme pocit, že šoférujeme cez vodu. Keď sa vrátime späť na asfalt tak našim cieľom je živá časť Makgadikgadi Pans, tam kde vládne buš a tráva a nie soľ. Vysoké palmy sú znamením, že sa blížime k odbočke do parku. Makgadikgadi Pans je málo navštevovaný park podobne ako jeho náprotivok Nxai pan. Je to na škodu pre tých čo sem nejdú ale zároveň výborné pre fajnšmekrov. Každoročná migrácia zebier od rieky Boteti na Makgadikgadi je pastvou pre oči. Antilopy skákavé, pštrosy, obrovské termitiská dotvárajú scenériu. A teplo, tu je naozaj teplo, slnko kúri a pláne sú žeravé. Málokde Vám tak dobre padne studený Castle ako práve tu. Mne sa Makgadikgadi páči ale ešte viac počas sezóny dažďov. V tej chvíli sa nekonečný biely horizont zmení na ružový a na soľné pláne sa vrátia milióny plameniakov. Suchá púšť sa zaleje vodou a sťa zázrakom sa zjavia aj ryby a život.