Do Bieloruska bez víz S krajiny bývalého ZSSR nie sú žarty

Dá sa ísť do Bieloruska bez víz? Je pol štvrtej ráno a ja vám píšem. Práve volajú predstaveného polície. Robím tu na colnici, kdesi v brezovom lese na hranici Ukrajina- Bielorusko, riadny chaos. Postavili ma von do takej búdky, ktorá je z troch strán krytá, ale spredu otvorená. Vždy je niekoľko vojakov či vojačiek so mnou, strážia ma. Podľa mňa toto miesto je určené pre pašerákov, vrahov, výtržníkov… Pasažieri z nášho vlaku na mňa opatrne, keď si myslia, že sa nepozerám, čumia a predstavujú si akého to teroristu asi zatkli a aké mali šťastie, že ich nezavraždil. O dva dni mám letenku z Minska, ktorá bola sakra drahá, mnohonásobne oproti letenke, ktorou moje deti letia zajtra ráno z Kyjeva. Teraz to vyzerá tak, že si budem musieť dokúpiť vlakový lístok na cestu späť a ešte si budem musieť dokúpiť letenku Kyjev - Minsk, čo viem, že sa nelieta lacno. Bielorusko sa pre mňa zrazu stalo luxusnou destináciou s cenou Maldív. No ak ide o peniaze, ide o hovno, hovorievajú tvrdí chlapi, respektíve, ak nejde o život… No ak ešte chvíľu budem na tejto colnici robiť chaos, tak o život pôjde. Za chrbtom dobrého predstaveného polície stojí zopár tých zlých so zbraňami a bez akéhokoľvek úsmevu. Včera na mňa v Kyjeve padol strom, dnes mám s Bieloruskom takýto zážitok. Ako sa to celé zomlelo? Po “Komunistickej ceste Východnou Európou”, ktorú som organizoval pre svoje deti a ich kamarátov, kde sme prešli 5 krajín, som si ja pridal navyše bonbónik na záver – Bielorusko. Zaopatril som deti: vrátil som im pasy, k nim pridal vytlačené palubenky (už sú začekovaní), nakúpil im 7 litrov vody, vareniky v podobe polotovarov, ktoré iba hodia do vody, dal som im peniaze na posledný deň, navrhol im program a zabezpečil taxík ráno na letisko Žuliany. Nezabudol som na niečo? No teraz viem, že áno. Vyhodili ma z vlaku lebo nemám víza. Víza do Bieloruska nám síce pred vyše mesiacom zrušili, ale iba pri príchode do krajiny na medzinárodné letisko Minsk (Minsk 2, ak pristanete na Minsk 1 nepustia vás do krajiny). A ja idem vlakom, takže vízum mať musím, ach, do prdele. A toto riešim teraz o pol štvrtej ráno (3:30). Našťastie idem sám. Urobiť takúto blbosť to sa mi už roky nestalo. Pre našich klientov doťahujeme veci na 100%, no pre seba…. Hovorí sa, že obuvník chodí bosí? To na mňa platí. Teraz si hovorím: ”na Lukašenka si si mohol dať väčší pozor. V týchto režimoch je tvrdý systém”. Pre vysvetlenie: Lukašenkovi EU v roku 2006 zakázala vydať víza. Od roku 2011 vyhral voľby v Bielorusku už 4. raz a Európa predĺžila zákaz nevydať mu víza a zmrazila všetky jeho účty. Lukašenko je považovaný za posledného Európskeho diktátora. Toto všetko som však vedel. Pritom všetko začalo tak fajn. Naša cesta z najvyššieho vrchu Bulharska cez Draculove Rumunsko, Moldavsko, plné podzemných vinných mestečiek a exotické sovietske Podnestersko prišla do čarovnej Odesy a skončila vo veľkom Kyjeve, ktorý sa derie smerom do západnej Európy. Naše deti budú konečne vedieť, keď budem hovoriť, že “za socializmu to bolo tak a tak..” Pričuchli k nemu. Večer som sa dopravil na hlavnú železničnú stanicu a z nástupištia č. 14 o 22.10 vyrazil na sever cez druhú najväčšiu krajinu Európy. V kupé prémiového vlaku s názvom “Belyj Aist” som sám. Už samo o sebe je to ležadlové kupé luxusné, no ísť sám, to je božské. Pochvaľujem si železnice bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré sú naozaj na vysokej úrovni. Otvoril som si minerálnu vodu Borjomi, ktorú milujem podobne ako Tolstoj. Mám vždy podobný aristokratický pocit ako keď si otvorím Champagne. Posteľ mám ustlanú čistučkým prestieraním, zhasnem svetlo a buvinkám. Širokorozchodka skoro vôbec netrasie, prechádzame Čermigovom a ani si to nevšimnem. Na stolíku tu mám sklenené fľašky a ani neštrngajú. Každý vagón má jednu rukovoditeľku, perfektne oblečenú a ovládajúcu svoju prácu. Tá vás pustí dovnútra „poezdu“ a dozerá na Vás. Donesie prádlo, poprípade ho navlečie, donesie čaj, kávičku. V týchto lístkoch vyššej kategórie je to dokonca všetko v cene. Rukovoditeľka mi zaklope na dvere okolo tretej ráno a vytrhne ma zo sna, kde stromy rastú na druhom poschodí starého domu ako v Angkor Wate. Čo to mám posledný deň s tými stromami? Dúfam, že mi na pozemku Viktora Janukoviča nechcel ten padajúci strom niečo povedať. No poviem vám chrbát cítim a najviac lakeť, kde som od padajúceho stromu dostal riadnu pecku a dlho mi to krvácalo. Pretriem si oči, super sa v týchto vlakoch, v zatvorenom kupé spí, nachystám si pas a spokojne čakám. Ešte v Kyjeve ma vypravila veľmi šumná ukrajinská colníčka v maskáčoch. Teraz po 5 hodinách jazdy s jedinou zastávkou príde slušná bieloruská 40 ročná blondínka v kaki uniforme. Pozerá do pasu, pozerá a potom si zavolá šéfa vo veľkej policajnej čiapke a ja sa začínam viacej preberať. Niečo sa deje. Ten chlap je riadny bulo. Proste sa to celé zbehne tak, že ma vyhodia z vlaku o takomto čase, polospiaceho. Všade tma, pritlmené svetlo, jedna budova a inak rovina, ale biele kmene briez vidieť perfektne, ako z Bieloruského filmu. Postavia ma do takej búdky pre vrahov, z ktorej sa nemôžem hýbať. Ani ísť na toaletu. Stojím v búdke a pokúšam sa telefonovať. Jankovi konzulovi, že do prdele toto čo je? Potom na číslo MZV aj keď toto nemám rád lebo viem, že mi aj tak nepomôžu. Ale OK nechcem na nich nič hádzať, ako by aj mohli. Buď vízum treba alebo nie, hlavne v takomto štáte, ktorý si ctí hodnoty starého Sovietskeho zväzu. V krajinách ako je táto, USA či Čína, nevybavíte na hraniciach žiadnu výnimku. Tu nie sme v Afrike, kde sú pravidlá voľné a ak by sa mi stalo takéto čosi, kedy moja vina je taká polovičná, tak by sa to “dalo vybaviť”. Teraz tu stojím a volám na všetky možné čísla. Prehováram moju colníčku aj bula, nech ma pustia, že ráno o 4 hodiny som v Minsku a o ďalšie dva dni odtiaľ odlietam, ukazujem letenku. No oni, že nie, že víza máme na 5 dní zdarma, ale iba pri prílete na to jediné letisko. Keďže už vidím, že s týmto nepohnem začnem rozmýšľať, čo ďalej. Čo teraz, vlak mi odíde o 10 minút. Čo budem robiť? Tu medzi brezami, bohvie kde som, ale mesto tu nie je. Orazia mi môj lístok, stál okolo 70 euro čo je dosť veľa na tunajšie pomery, kde fľaša cognacu vyjde na 6 euro (vsop). Po návrate do Kyjeva mi vraj vrátia časť nevyužitých peňazí. ovoria, že ma nasadia na ďalší vlak ktorý sem príde o 10 minút z druhej strany. To mám sakra šťastie! Hovoria, že si vybavím v Kyjeve bieloruské víza… No to teda nie, to nemám šancu, to poletím, ak teda čosi lieta. Pýtal som sa na to v Kyjevskom informačnom centre a povedali mi, že nech idem vlakom, že lety Kyjev- Minsk lietajú riedko a sú predražené. Na informačné turistické centrá v Kyjeve mám celkovo ťažké srdce, robia tam akýsi “oranžoví” študenti a je to značne zlé. “Načo mi robíte problém. Aký je rozdiel medzi tým, že teraz ma necháte ísť vo vlaku do Minska a tým, že sa budem musieť 5 hodín vracať späť a preletím? Iba ma to bude stáť peniaze, logika v tom nie je.” No logiku u vojakov a policajtov netreba hľadať a akoby som do bútľavej brezy hučal. Môj vlak odchádza a hneď za ním zbadám ďalší vlak. Je to priama nočná luxusná linka do Kyjeva. Nasadia ma do neho a nová rukovoditeľka na mňa fľochne a povie 13tka. O chvíľu príde akási tučná ženština v čiernych trblietavých šatách, že nech sa pracem inde. Ešte som v takej nasratej bojovej nálade a ako inak to mohlo skončiť. Volajú najvyššieho šéfa polície. Tej ženštiny sa pýtam či je Ukrajinka a ona že Bieloruska a ja že to som vedel, komunisti skurvení. Celý západ Bieloruska patril kedysi Poľsku a tak zrejme aj pochytili zmysel, čo som povedal. Máme sa proste ihneď radi, láska na prvý pohľad, hovorí sa tomu. Tá moletná žena je síce v civile, ale je to akási najvyššia šarža medzi stewardkami. Prichádza šéf (predstavený) polície, Bielorus a ten si otvorí môj pas a začne psychologicky “Ľuboš… No pozri, nemusíš ísť týmto vlakom ak nechceš. Môžeme ťa naložiť na naše policajné auto a previesť späť na Ukrajinu cez hranice, do hodinky, hodinky a pol sme tam. A potom pôjdeš po svojom.. Vyber si. Ľuboš, ak ťa môžem potešiť, nie si sám.” No moc ma nepotešil, že nie som jediný komu tečie do topánok. Mne by totižto nemalo… Trošku sklapnem lebo vidím, že mať priamy vlak do Kyjeva je božia pomoc. “Alebo zaplatíš tento vlak a dostaneš sa do Kyjeva, môžeš platiť eurami, niet problém, to vyriešime.” A tak príde tlstá čierna nepríjemná ženčšina, ktorá počula náš rozhovor. Všetko sa deje v ruštine a ja zo strašnej hĺbky dolujem slovíčka, ktoré som nepoužíval od čias mojej poslednej skúšky z ruštiny na LFUK v roku 1988.. Mám na sebe takú šedú otrasnú mikinu s kapucňou. Keďže som teraz robil cestu pre partiu pubertiakov, tak sme si všetci kúpili rovnaké mikiny, no vyzerám ako nepodarený raper. Teraz však ženština vie, že som lekár lebo v pase to šéf polície prečítal a tiež vie, že nie som až taký grázel, ktorého vyhodili lebo čosi pašoval, ale že proste je to smola a že som slušný človek. Príde s úsmevom a kecáme a ja sa ospravedlním a ona tiež a skoro sme si poplakali, je zrazu sympatická bodrá baba. “Môžem platiť kartou? “ pýtam sa. “A ty kde si videl, že sa dá vo vlaku platiť kartou?”, už mi tyká. Nechcem už oponovať že to je bežná vec, veď kartou sa už platí všade, ale je pravda, že ja moc vlakmi nechodím. A tak ukazujem cash, mám najmenšiu bankovku 100 euro. No lístok z hranice do Kyjeva mi predáva za 44 euro. Čo teraz? Dávam jej peniaze že to v Kyjeve potom doriešime. Už som sa ukľudnil a veru nechce sa mi z tohto vlaku vystupovať. Takto mám ešte šancu dôjsť do Kyjeva a skúsiť zohnať letenku do Minsku na medzinárodné letisko ešte dnes a ani mi neprepadne hotel, ktorý mám zaplatený. Nastáva chvíľa trápnosti, čo so situáciou. Nakoniec dávam rukovoditeľke drobné doláre tak za 15 usd a nepýtam si bloček a všetko je vybavené. Za 1 euro (96 centov presne) – v hrivnách – mi donesú posteľné prádlo a hovoria nech si lažkám a vybuvinkám sa ešte. “Dobrú noc” Jedno z mojich obľúbených prísloví znie : “Dobrého námorníka spoznáš v zlom počasí” a v tomto sme my v BUBO sakra dobrí. Píšem Tomášovi nech mi pozrie letenku, on teraz spí na východnej strane našej planéty a keď je tu 4.00 ráno, on bude mať už 7.00 a môže sa na to pozrieť. A píšem aj Hanke, lebo keď v Kyjeve pristanem na Slovensku už bude 7.20 ráno a Hanka je ranostajka a ešte predtým to pozrie. Tak budem vedieť, ktorým smerom sa mám zo stanice vybrať. Z Kyjeva som vyrazil o 22,10 a prídem späť o 8.20 ráno a tak som až toľko nestratil. Pri pristátí už budem vedieť, čo ďalej. A ja som tejto príhode rád, to sa dá ťažko zaplatiť, na niektoré zážitky musí mať človek aj šťastie. Zažívam Lukašenkove prísne Bielorusko v priamom prenose. Super ! Fotografia: fotografi vedia, čo to je fotiť v ťažkých situáciách. 99.9% vtedy nefotí. Fotografia je nafotená o 3.30 ráno na colnici z tej búdky pre vyvrheľov. Áno fotiť vojakov v Bielorusku je zakázané, fotiť na hraniciach zakázané. Pekný úlovok! Podobné príhody Aké problémy ešte môzu nastať s vízami? Získať víza dnes nie je také náročné, ako to bolo v minulosti. Za tie najdrahšie sa platilo takmer 500 eur, na najdlhšie sa čakalo 25 rokov a prišli ďalšie problémy. A to vrátane vyhrážok zastrelením či prinútenia vymeniť červené pozadie fotografie za zelené. Neraz bolo treba podplatiť colníkov pivom či presvedčiť ich, že v susednej krajine je stále včera. Čítajte môj zaujímavý a vtipný blog: Problémy s vízami.