Zážitky na Balkáne Recenzia klienta

Hádam každý Slovák už bol v Chorvátsku, veľa ľudí bolo aj v Čiernej Hore a tí odvážnejší aj v Albánsku. Ale absolvovať popri tom aj Srbsko, Kosovo, Macedónsko a Bosnu a Hercegovinu, to asi doteraz zvládol málokto. A navyše za 13 dní. Väčšina týchto krajín bola dlhé roky izolovaná, ale pokrok nezastavíš a cestovný ruch aj tu naberá na obrátkach – aj keď niekde len v úvodzovkách. Vďaka CK BUBO sme mali možnosť nahliadnuť do zložitej histórie a možno ešte zložitejšej súčasnosti týchto krajín, spoznať ľudí, kultúru, gastronómiu, prírodu, vzťahy. To, čo sme videli, bohato doplnil svojimi komentármi náš sprievodca Nikola, rodený čiernohorec so srdcom Slováka a pravý znalec balkánskej histórie a súčasnosti. Presvedčili sme sa, že nie všetko sa dá dočítať v encyklopédiách. Tie naj zážitky však nečakali v hlavných a iných mestách. Naopak, boli to úžasné Albánske a Čiernohorské hory a ich kaňony a rieky. Neopakovateľný bol môj prvý rafting v živote a hneď na známej rieke Tara, kde som pochopil, že nás len tak nepovezú dolu vodou, že si treba aj máknuť. A poriadne sme si mákli aj počas výstupu na najvyššiu horu Čiernej Hory Bobotov Kuk s výškou 2523m. Doma som si ako znalý Tatier vravel, že to s tou výškou bude náročné – budeme predsa pri mori. Deň pred výstupom nám Nikola oznámil, že autobusom vystúpame do sedla 1900m – hovorím si paráda, to mení situáciu, už je to len 600 výškových metrov, ako na Inovec. Ráno sme plní elánu vyšľapali prvých 300m a nasledoval síce mierny, ale predsa zošup -200m. A takto sa s nami tento Bobotov (vy)Kuk pohral ešte niekoľkokrát. Posledných 500 výškových metrov od plesa Zeleni Vir na vrchol teda stálo za to. A stáli za to aj neopísateľné výhľady z vrcholu aj napriek blížiacim sa mrakom. Zostup mal byť rýchlejší, ale mierne pršalo a šmykľavé kamene to pribrzdili. Bus nám však neušiel a aj chata v sedle bola pripravená, takže sme tento zážitok mohli zapiť a zajesť miestnymi dobrotami. Tretí naj zážitok mala byť plavba a kúpanie v jazere Koman hlboko v Albánskych Prekliatych horách spolu s pravým albánskym obedom na horskej samote. A aj bol, ale cesta k nemu veľkým autobusom po cca 30km dlhej úzkej, kľukatej, deravej a miestami kameňovej ceste bez krajnice a zvodidiel nad hlbokými zrázmi a sem tam aj s kravami, kozami alebo somármi sa mu minimálne vyrovnala. Už viem, kto vymyslel offroad autobus. Už sme viac ako týždeň doma a človeku až teraz postupne dochádza, aký vlastne ten Balkán je, akí ľudia tam žijú a ako žijú. Teraz už len zostáva vytriediť množstvo fotografií, zostrihať 5 hodín natočených záberov a keď sa to podarí, v kľude si to celé znovu pozrieť, napríklad pri poháriku dobrej Kadarky alebo višňovice z Mostaru. Vďaka BUBO za tak komplexný zájazd, vďaka Nikola za Tvoju výrečnosť. Presvedčili ste nás, že Balkán na jeden vrz bola dobrá voľba na toto leto a my všetci od 15 do 70 rokov tak máme ďalšie neopakovateľné zážitky.