Belize – krajina s búrlivou históriou medzi Španielmi a Britmi

Keď sa povie Belize, mnohým napadne malá krajina so smaragdovým morom, palmami a lenivou karibskou atmosférou. No povedzme si pravdu – za týmto pokojom sa skrýva divoká minulosť bojov, pirátov, kolónii  a hádok medzi veľmocami, ktoré si ju chceli privlastniť. Je to krajina, kde sa karibská pohoda mieša s ozvenou vojen. Dodnes tu cítiť britský vplyv.

Ešte dávno predtým, ako sa sem dostali Európania, žili tu Mayovia. Budovali mestá ako Lamanai, Altun Ha či Xunantunich, ktoré dnes patria medzi najkrajšie ruiny v celej oblasti. Žili v súlade s prírodou, džungľou, so všetkým, čo ich obklopovalo.

Keď sem v 16. storočí dorazili Španieli, čakali poklady ako v Mexiku alebo Guatemale. Lenže Belize im veľa neponúklo – žiadne zlato, žiadne veľké mestá na dobytie. Len prales, močiare, hady, komáre a strašné vlhko. Možno aj preto sa im Belize nechcelo dobýjať, to bolo neskôr výhodou pre Britov.

Okolo 17. storočia sa na pobreží objavili Briti. Neboli to klasickí kolonizátori, skôr dobrodruhovia, námorníci, občas aj piráti. Najprv útočili na španielske lode, ktoré vozili poklady z Nového sveta. A keď ich to prestalo baviť, zmenili remeslo. Usadili sa pri riekach a začali ťažiť vzácne drevo, hlavne mahagón a logwood, ktorý bol vtedy veľmi cenný.

Hovorili si „Baymen“ – podľa zálivu Bay of Honduras. Vytvorili si vlastné malé osady. Španieli ich považovali za votrelcov a viackrát ich odtiaľ vyhnali. Lenže Briti sa vždy vrátili.

Napätie sa postupne zmenilo na otvorené boje. Počas 17. a 18. storočia prebehlo viacero ozbrojených stretov na mori ale aj na súši. Najznámejšia bola bitka pri St. George’s Caye v roku 1798. Bolo to pár desiatok britských kolonistov, drevorubačov a otrokov proti španielskej flotile, ktorá prišla z Yucatánu. Zdalo sa, že nemajú šancu. Ale Belizejčania sa nevzdali a nakoniec 10. septembra vyhrali. V Belize dodnes oslavuju tento den ako Deň svätého Juraja. Je to sviatok odvahy a zároveň akýsi začiatok ich národnej hrdosti. Po tejto bitke už Španiel Belize vážne neohrozoval. Formálne síce nikdy neuznali, že ho stratili, ale všetci vedeli, že Briti vyhrali.

Neskor v 19. storočí sa z Belize stala oficiálna britská kolónia s názvom British Honduras. Život tu bol ťažký. Väčšinu práce robili černosi a ich potomkovia, ktorí sem prišli z Afriky. Hlavným bohatstvom zostalo drevo, ale postupne pribúdalo aj poľnohospodárstvo. Aj keď krajinu obklopovali španielsky hovoriace štáty, tu sa rozšírila angličtina. Po zrušení otroctva v roku 1838 sa spoločnosť vyvíjala viac po britskom vzore – školy, právo a aj štýl vlády. Belize bolo dlhé roky akoby zabudnuté. Malá kolónia, ďaleko od centra sveta. No zároveň veľmi svojská zmes Mayov, Afričanov, Britov a karibského ducha.

Nakoniec v 20. storočí sa začali Belizejčania viac ozývať. Chceli rozhodovať o sebe, nie čakať, čo im povie Londýn. Británia už bola po vojnách slabšia a časy sa menili. V roku 1964 získalo Belize samosprávu a o pár rokov neskôr, v roku 1981, vyhlásilo nezávislosť. Aj dnes tu cítiť britskú stopu – od školstva až po jazyk. Na vlajke maju dokonca britského leva. Je to jediné miesto v Strednej Amerike, kde sa hovorí po anglicky.

Belize je krajina, ktorá pôsobí pokojne aj napriek jej minulosti. Miesto, kde sa kedysi bili Španieli s Britmi, kde sa ukrývali piráti a kde džungľa pohltila celé civilizácie. Dnes tu vládne pokoj, hudba a vôňa mora.