Mzungu v Afrike, za volantom v Rwande

Ucime sa rozumiet si navzajom. Ja a Rwandcania. Veselo si zamienaju pismenka v a b, a tiez l a r. Ked sa predstavim Mirka, tak ma volaju Milka. Kym som hladala funkcny internet, za asistencie 3 malych pomocnikov vo veku 7 az 12 rokov, som sa dozvedela, ze je tu cestovka "offeling following services" a tiez ze radi "pray football". Esteze sa im to nemyli aj pri gorilach :))) Dnes som sa rozhodla pozicat si auto. No, ako inak, vyborny napad to bol. Tak som si to vymyslela, ze kym si dam obed, tak mi donesu auto do hotela a odfrcim na okruznu jazdu okolo twin lakes Burera a Ruhondo. Auto priviezol nejaky typek, ukazalo sa ze je jeho sukromne. Ale ved ked jazdi, tak ok. Pozeram na volant, je tam znak Toyoty, hned som kludnejsia. Pytam sa, kolko ma v nadrzi. Odpoveda trochu rozpacito, takze prva zastavka bude na benzinke. Tam mi ukazuje, ako specialne treba auto zamknut. Zamok na dverach vodica nefunguje, treba si najskor otvorit zadne dvere, zatvorit predne, zvnutra zaistit a potom zabuchnut zadne. ziadny problem. Esteze radio funguje. Aj svetla a stierace. Zacina obdobie dazdov, tak stierace bude treba. Vyrazam na cestu. K jazeru Burera sa odboci z hlavneho tahu tesne pred ugandskymi hranicami. Tam zaroven konci asfaltka a zacina romantika. Doslova. Kazdy kusok zeme, kde sa da nieco zasadit, je vyuzity. Tato krajina je doslova oaza uprostred Afriky. Boh dal Rwandcanom neskutocne urodnu krajinu a macetu do ruky ako pracovny nastroj. Skoda len, ze tie macety zdvihli proti sebe... Cesta sa zuzuje tak akurat na jedno auto, ale pre viac vlastne ani netreba. Modlim sa, aby brzdy dobre fungovali a tie drevene mostiky v dedinach, aby vydrzali. Ale predsa len su tie mosty len pre ludi privelke, takze asi bolo umyslom stavitela, aby po nich sem-tam preslo nejake auto. Takze pohoda. Decka v dedinach kricia za autom "mzungu! mzungu!" a rehocu sa. Zenu za volantom a este k tomu bielu asi uz davno nevideli. Za dedinou pasie starcek kozy pri ceste, ten len zhovievavo zdvihne ruku na pozdrav. V zakrute su dych vyrazajuce vyhlady na terasovite policka a jazero pod upatim kopca, cesta tusim vedie po nejakej vrstevnici. Sem-tam vletim autom do mlaky, a prisamvacku, vzdy ked trafim mlaku, mam pocit, ze mi tie kvapky padaju na bose nohy v slapkach v aute... Za kazdou zakrutou je volakto. Uz ked si myslim, ze zastanem niekde pri ceste, kde nebude nikto, len budu sumiet eukalypty (doviezli ich sem kedysi davno, ale v nekompletnej verzii, bez koal), tak do cesty vyskoci dalsi African. Zda sa, ze chodenie po vozovke, je nova oblubena aktivita. (Trochu blbe je, ze sa praktizuje aj v noci). Minam policka roznych tvarov, velkosti, cajovu plantaz, a jednoducho si to jazdenie v Rwande strasne uzivam. Inak, len volant bol znacky Toyota, znacku zvysku auta sa mi nepodarilo dosial identifikovat.