India

Mahátmá Gándhí Duchovný vodca a Otec národa

Mahátmá Gándhí - jeden z najväčších politických duchovných vodcov *1869 - †1948 Móhandás Karamčand Gándhí bol známy najmä ako aj Mahátmá Gándhí. Do dejín Indie, ale aj celého sveta, sa navždy zapísal ako významný človek, ktorý bol zároveň politikom aj filozofom života. Svojou unikátnou filozofiou nenásilia (ahinsa) motivoval a viedol Indov k nezávislosti. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ho mnohí milovali a obdivujú ho až do dnešných čias. Gándhímu pripadla prezývka “Veľký duch” a stal sa jedným z najväčších symbolov mieru a nenásilia. Túto prezývku mu dal indický (bengálsky) básnik Rabindranath Tagore (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru) a v krajine samotnej dostal prezývku “Otec národa”. V roku 1947 doviedol Indiu k nezávislosti od Veľkej Británie (15. 8. 1947).

Gándhí a jeho životná cesta

Narodil sa v tretej kaste obchodníkov, takže nežil v chudobných podmienkach, no v jednej domácnosti bol spoločne s ďalšími 4 bratmi jeho otca. Strednú školu vyštudoval aj s maturitou a jeho cieľom bolo študovať medicínu, avšak predpisy v rámci jeho kasty mu to nedovoľovali. Matka aj najstarší brat mu to vyhovárali, no neskôr svoj zámer Gándhí presadil. Na jeho presadenie sa muselo konať kastové zhromaždenie a z jeho kasty ho následne vylúčili.

Neskôr sa odsťahoval do Anglicka a ujala sa ho rodina, ktorá od neho považovala mnoho financií. Pre vysoké náklady na život často trpel hladom. Čítal evenjeliá, korán, následne aj celú hinduistickú „bibliu“ Bhagavadgíta, ktorú preložil do gudžarádského jazyka a čítal ju celý život. Neskôr zložil advokátske skúšky.

V Afrike, kam ho ako mladého právnika poslali, sa stretol s tým, že nielen černochov, ale aj Indov utláčali. Bol šokovaný z rasovej diskriminácie a z toho, že „farební“ nedisponovali volebným právom ani inými inak bežnými občianskymi slobodami. Gándhí pracoval nakoniec ako právnik v Juhoafrickej republike 21 rokov. My v BUBO prechádzame cez mesto Pietermaritzburg, hodinku od Durbanu na našich zájazdoch Juhoafrickou republikou. V roku 1894 tu na juhu Afriky založil založil Natálsky Indický kongres, s ktorým bojoval proti rasovej diskriminácii. Vďaka tomu sa stal vodcom hlasu Indickej nezávislosti.

Počiatky jeho politicizmu pochádzajú z Afriky, kde si ho ľudia obľúbili a postupne naberal na popularite. Ako vodcu a iniciátora naňho viackrát zaútočili aj domáci a skončil aj v bezvedomí. Vydával časopis (v Johannesburgu) “Indian Opinion” na podporu utláčaných a diskriminovaných Indov v Afrike.

V roku 1906 si uvedomil, že jeho poslaním je slúžiť bohu. Zložil sľub k brahmačarji (cesta k oslobodeniu / božské putovanie) a naplno sa začal venovať šíreniu filozofie. Učil tak mladých, ale aj starších v jeho okolí. Venoval sa filozofii činu “Zo života vychádza a do života sa tiež vracia.” Rovnako hovoril, že pravda je jediným bohom a všetko, čo je nepravda, neexistuje a podľa neho bol boh v každom atóme okolo nás.

Vrátil sa do Indie, pokračoval vo svojej činnosti a tvrdil, že toto obdobie bolo najkrajším obdobím jeho života. Študoval domácu politiku a stal sa vzorom, pretože prezentoval rady a ponúkal svojim poslucháčov útechu a nádej. Veľa z jeho filozofie, včítane ahinsy, vychádzalo z džinizmu, ktorý je práve v jeho rodnom Gudžaráte veľmi silný. Hlavnou myšlienkou bola láska ku všetkému okolo neho. Bol aj proti výdobytkom moderných technológií a preferoval jednoduchosť.

Za svoje činy a vedenie hnutia ho odsúdili na 6 rokov väzenia, z ktorého sa vďaka chorobe a pozornosti verejnosti dostal už po 2 rokoch. Následne na to zorganizoval pochod s myšlienkou boja o nezávislosť, celá India odmietla spoluprácu s Britániou, bol to protestný pochod z Ahmadabádu do prímorskej dediny v Gudžaráde (viac ako 400 km). Išlo o jednu veľkú a významnú udalosť. Zúčasnilo sa na nej viac ako 100 000 ľudí. Rozprával o útlaku Indov a nespravodlivosti, zástup protestujúcich mal postupne dĺžku viac než tri kilometre. Gándhí mal počas pochodu 61 rokov. Samotný pochod však sprvu nepriniesol úspech, keďže ho uväznili spolu s ďalšími 60 000 Indmi. Po jeho prepustení sa však stal súčasťou kongresu a tiež neoficiálnym vodcom celej Indie. Nie všetko čo robil bolo rozumné. Aj napriek vypuknutiu 2. svetovej vojny odmietal pomáhať Anglicku. Dokonca odmietol penicilín pre jeho chorú ženu, keďže išlo o zahraničný liek. Tá následne na chorobu umrela.

Taktiež je známa jeho obsesia celibátom. Spával v jednej posteli s mladými ženami a stránil sa pritom sexuálnemu styku, aby dokázal, že vie celé svoje telo aj myseľ ovládať. Napriek všetkým prekážkam vytrval a kráčal ďalej. Napokon vďaka jeho činom vyhlásila India nezávislosť v roku 1947. Žiaľ, nepokoje medzi moslimami a hinduistami pokračovali aj naďalej napriek protestom a hladovkám Mahátmá Gándhího.

Gándhí paradoxne umrel zastrelením hinduistickým aktivistom (Atentát Nathurama Godseho). Nathurama s ním v zrušení kást a rovnoprávnosti moslimov nesúhlasil a v Dillí ho zastrelil. Umrel s modlitbou na ústach 30.1.1948, a pri pohrebe (kremácii) za jeho truhlou kráčali milióny ľudí. Každoročne si v BUBO s našimi klientmi toto miesto chodíme pripomínať. Popol Gándhího rozsypali do sútoku rieky Ganga, ale aj na mnohých iných miestach Indie. Gándhí má aj svoje múzeum v Naí Dillí, Bombaji či na najjužnejšom mieste Indie v Kanyakumari – všetky na našich zájazdoch do Indie navštevujeme.

2. október (deň Gándhího narodenín) je prehlásený za medzinárodný deň nenásilia.

Ak sa opýtate domácich na Gándhího, s veľkou pravdepodobnosťou vám nepovedia hneď ich pravý názor. Gándhího činy dodnes vedú k mnohým politickým konglomerátom. Mnohí ho slepo nasledovali, pretože si mysleli, že je to správne. Mnohí ho neznášali, pretože ich motivoval k nenásiliu tak, aby sa nechali šikanovať, biť až mučiť. Počas mnohých protestov boli skupiny ľudí nútené nebrániť sa. Aj sám Gándhí neraz padol. Podobne ako Naturama, dodnes s ním nesúhlasia v mnohích veciach tisícky ľudí.

Koniec koncov, aj samotný A. Einstein povedal, že na človeka, ako je Gándhí, je ľudstvo len ťažko pripravené.