Kláštor Rumtek, Gangtok Budhistický kláštor v Sikkime

Budhistické kláštory, či už v Indii, Tibete alebo Bhutáne, bývajú obrovské. Sú to také malé dedinky. A preto najlepší spôsob ako ich spoznať, je stratiť sa v nich. Nakuknúť do každých dverí, preskúmať všetky zákutia. Takýmto spôsobom sme spoznávali aj kláštor Rumtek v indickom štáte Sikkim, neďaleko mesta Gangtok. Vyliezli sme až na strechu a odtiaľ sledovali malých mníchov, ako si nahí vychutnávajú slniečko v zákutiach kláštora, kde si mysleli, že ich nikto neuvidí. “Hello, come here.” Ozvalo sa, nevedno odkiaľ. Chceli sme ujsť, tu asi nemáme čo hľadať, a niekto nám chce určite vynadať. “Hello, where are you from?”. V okne sa zrazu zjavil mních s neodolateľným úsmevom. Uľavilo sa nám. Zavolal nás k sebe do izby a naservíroval nám čaj. Podľa štýlu jeho ubytovania sme pochopili, že toto asi nebude len taký obyčajný mních. Ani nebol. Bol to sám riaditeľ kláštornej univerzity. Bol na nás veľmi zvedavý. Vypytoval sa, čo sme zač, odkiaľ sme a čo u neho v kláštore robíme. Zas až toľko cudzincov do týchto končín nezavíta, takže jeho zvedavosť bola na mieste. Keď vyspovedal on nás, začali sme klásť otázky my. Veď koľko krát za život má človek možnosť pokecať si s riaditeľom budhistickej školy. Moja prvá otázka bola, či je pán riaditeľ osvietený. Odpovedal úprimne a s úsmevom: “Nie, ešte som osvietenie nedosiahol.” Pýtali sme sa na budhistickú filozofiu, a mních nám dal malú prednášku o nesebeckosti. V podstate nám vysvetlil, ako veľa problémov moderného sveta vychádza práve z toho, že myslíme len na seba. A ak chceme byť skutočne šťastní, mali by sme sa sústrediť v prvom rade na ľudí okolo seba. Podľa nášho riaditeľa je teda tou pravou cestou ku šťastiu práve súcit, nesebeckosť a láska k blížnemu. Keď už bol čas odísť, mních nás poprosil, či sa s nami môže odfotiť. Vytiahol moderný smart phone a spravili sme si selfie. Aj budhizmus ide s dobou. Vymenili sme si čísla. Pár dní po našom rozhovore mi každý deň od tohto budhistického riaditeľa prichádzali hlasové správy. Spieval mi v nich. Boli to náboženské piesne. Buď sa v tom kláštore naozaj nudí, alebo je práve toto jeho cesta nesebeckosti, a snaží sa ma svojimi piesňami potešiť. Aj mu to celkom vyšlo, vždy keď som si jeho piesne pustila, mala som úsmev na tvári.