Ebola tour 33

Neviete si ani predstaviť, odkiaľ teraz píšem. Cítim sa ako v saune. Je 20:00 a už sme všetci v posteli. Každý má svoju posteľ, svoju moskytieru, svoje vedro s vodou. Keby takto u nás vyzerala basa, väzni by sa vzbúrili. Strašne horko, strašná posteľ, strašný záchod. Nie je tu ani ventilátor, voda samozrejme netečie. No bohvie aké zvieratká v tej posteli sú? Mám vlasnú deku, ktorú si hodím pod seba, vlastný vankúš aj vlastnú moskytieru. Sme v meste Koumbia, kde som nikdy nechcel byť, zablúdili sme. Zajtra máme vyraziť do Fulamori, do mesta, do ktorého a z ktorého nevedie žiadna cesta. Teda podľa európskych štandardov, teda, že daná cesta je na mape. Tento hotel je najlepší v oblasti (kamkoľvek sa pohnete autom a prejdete 10 hodín, nenájdete lepší).Ráno sme vstávali o 5 minút 4, raňajky v Conacry o štvrtej a o 4:30 už vyrážame. Ja som sa moc nevyspal, riešil som financie s Moissem. Černoškovi došli peniaze. Keď som mu dal ďalších 3000 €, išiel som spať.Cestu z Conacry vieš? A cestu na hranice s Bisau? Pýtam sa už desiaty raz. Táto cesta je totižto jednou veľkou neznámou. Moisse hovorí, že cestu z Conacry 2x trénoval a najazdil navyše 200 km. Ráno teda vyrazíme a po 100 m stojíne, zátarasy. Moisse sa na mňa otočí a hovorí: „Zátarasy, musíme zastať." Vojde do mňa jed.„Moisse, tieto zátarasy sme spolu v Conacry zažili pred 2 rokmi. Obídeme to! Nevieš ako? Ja budem navigovať."Yusufa, ktorý iba točí volantom, vyvediem von z diplomatickej štvrte, kde sídli aj všemocný prezident. Aj táto štvrť vyzerá, akoby tu bola stále vojna. Takto skoro ráno ušetríme minimálne 2 hodiny, ktoré by sme o dve hodiny strávili v dopravnej zápche, ktorá je na úzkom polostrove jednou z najhorších v celej Afrike.  Moisse síce zlé odbočí, namiesto asfaltky ideme po hlinenej ceste, ale to je drobnosť. Každý si ľahneme v buse - každý z nás má 4 sedadlá a dospávame. V Boke sme v super čase. Ani jedno ebolove umývanie rúk, ani jeden check post, zdá sa mi, že ani jedna jama na ceste, perfektný asfalt. Moisse mi šepká: „Ľubo, môžeme dnes prísť až do hlavného mesta? Môžeme ísť z Boke skratkou?"„Moisse, to by bolo výborné, no ja o tom pochybujem.“Zistil som trasu a napísala mi ju aj moja partnerka z Bisau. Viem, že Moisse sa chce ukázať. Včera sme spolu sedeli do polnoci a počúval moje kázanie. Teraz chce dokázať, že na to má. V Boke rozumne tankuje. No keď dotankuje, chýba mu zopár drobných.„Moisse ja nemám, však si mi hovoril, že na obed sme v Bisau a tak som všetko minul."No Afrika má opäť dobehla. Moisse nepovedal na ktorý obed. Toto píšem ďalší deň, je poobede a stále víza do Guinea Bissau nemáme. Namiesto troch hodín, ideme 26 hodín a stále tam nie sme. Už druhý deň nevidím asfalt. Opäť sme stratili ďalší deň. Ako k tomu došlo? Moisse ide v Boke teda vymeniť peniaze a potom vletíme na poľnú cestu, ktorú mu tu poradili. Je to zlá cesta a tak sa vraciame a ideme správnou.„Ako ďaleko je na hranicu?" pýtam sa.„300 km," odpovedajú.Zase si mýlia čísla, v Afrike nikdy nikto nič nevie. Ľudia nepoznajú pojem hranica. Žijú celý život na jednom mieste a 100 km je nepredstaviteľné ďaleko, ak ide o územie iného kmeňa, je to ako iná planéta. Vedia o tých územiach iba z počutia, rôzne polopravdy. Až neskôr s hrôzou zisťujem, že mali pravdu. Zapadneme, no vytlačia nás. V Afrike veci akosi zvláštne fungujú. Chce to čas, ale vyrieši sa to. Pokračujeme ďalej. Na GPS vidíme, že sme sa odchýlili od pôvodného zámeru ísť  na Ouebo a ideme nie na západ ale na sever. Terénna cesta s priemernou rýchlosťou dosahujúcou maximálku 10 km/ h. Kým sa dostaneme do Guinea Bissau, musíme prekročiť rieku Peche. No teraz ležím v saune, niekde v tretine cesty, náš autobus už stratil nárazník a vyrážame po ceste, ktorá nie je na mape. Vstávame v krásnom čase o 2:45 a o 3:00 už vyrážame. Chcel som ísť pôvodne celú noc, ale večer je na ceste veľa banditov. Cez uzučkú cestu stačí hodiť jeden peň a musíte zastať. Či si vás počkajú na mieste kde sa zapadáva a kde musíte auto tlačiť... Teraz o tretej ráno už nikoho nečakajú. Slnko dnes vychádza o 6:22, je vidieť že sme už severnejšie od rovníka. vyše 3 hodiny ideme lesnou cestičkou, predierame sa cez kríky a stromy, ktoré sa nám šúchajú z oboch strán o kapotu. Cesta je veľmi úzka. Okolo prútené domčeky a dedinky s hlinenými námestiami,kde by ste nenašli ani špinku. Nádherná voňavá Afrika, raj na zemi. Keď toto chcete vidieť a zažiť, musíte podstúpiť tento masochizmus. Bohužiaľ, je toho stále menej a menej a bežný turista vidí iba špinu, či vo vyspelejších afrických krajinách akési skanzeny. Toto je ozajstné!V dedinkách vládnu náčelníci a starajú sa o svojich ľudí, ktorí sú šťastní. Podľa našich kritérií zarábajú menej než 1€/ denne, no majú všetko.  Muž sa vracia z lovu, žena s deťmi na neho čaká. Apropos, viete prečo majú včely med? Lebo majú kráľovnú. Keby mali parlament, mali by hovno. V tradičkej africkej spoločnosti sú náčelníci a králi a táto spoločnosť sa má dobre. V mestách je parlament, špina a násilie. Ideme ďalej, svitá.Červený východ slnka, červená zem. Vyzerá to úplne inak než Sierra Leone, ide o sudánske pastviny plné trávy. No zrazu stojíme. Pred nami sú dve auta, každé neuveriteľné naložené. Prvé zapadlo, evidetne ešte včera a druhé stojí za ním. Všetci v pohodičke čakajú a spia v autách. Nikto nič nerieši. My sme spali v hoteli a sme z toho na nervy lebo nebol dostatočne dobrý, oni sú v plnej kondícii, ako keby sa nič nestalo. Budím ich z najhlbšieho spánku, musia vystúpiť z auta a spoločne ich vytlačíme. Náš terénny bus prejde akok eby nič bez akejkoľvek pomoci. Predbehneme ich a frčíme ďalej do svätej zeme šamanov kmeňa Fula, do Fulamori. Prídeme sem pred 8 ráno (čo som vôbec nečakal). Romantická colná búdka vedľa obrovského stromu, romantická kontrola eboly, ešte dve kontroly a o 10 km sme u rieky Peche. Nádherná silná nespútaná neskorigovaná rieka a za ňou vysnívaná Guinea Bissau.