Ako sa dostať z Banjulu do Dakaru Ebola tour 39

Je 20. novembra a my odchádzame z Banjulu, z hlavného mesta Gambie. Naše auto sme s batožinou poslali na trajekt už ráno a teraz je Yusuf na druhej strane. My sme prišli taxíkom, aby sme ušetrili čas. Dostať sa z Banjulu do Dakaru po zemi sa dá iba ak použijete trajekt. A tak čakáme v tomto chaose a preberáme s Moissem, čo sa stalo dnes v Bamako. Teroristi tam v hoteli Radisson zajali okolo 170 ľudí. „Ľubo, ako sa to môže stať? Okolo hotela je množstvo vojakov z UN v ťažkej zbroji, transportéry, guľomety, pancierové päste, vo vnútri v hoteli bývajú dôstojici. Ako sa toto môže stať?“ Ja som prespal v Bamako pred cca 3 týždňami. Viem, že situácia tu je zlá, teroristi chcú odtrhnúť sever krajiny. Prespal som tu iba pár hodín a vyrazil na juhovýchod. Pred dvoma rokmi sme sa dstali až do Timbuktou, čo bola jedna úžasná cesta. 3 roky pred nami sa to nikomu nepodarilo a ľudia nás vítali ako osloboditeľov. Hoteliér v Timbouktu mal prejav a o tom, že sme predzvesťou dobrých čias. A aj chvíľu to vyzeralo, že bude ok, no situácia sa opäť zhoršila a nádherné Mali je rovnako nebezpečné ako Jemen. Tie krajiny sa mi podobajú nádhernými hlinenými pamiatkami, ktoré sú jedni z najkrajších na svete. Ach jaj. Bamako predbehlo dnes na prvých priečkach správ Paríž. Ja vám píšem z moslimskej Gambie a cítim sa bezpečne na 100%. Krajina plná britskej lúzy, ktorá sem chodí za lacnou dovolenkou a lacným sexom si sama dala prezývku,  „krajina úsmevu" - no je to skôr krajina „otravovačov". „Vieš, nemáme prácu, väčšina mojich kamarátov odišla do Talianska a Británie, sú utečenci. My sme závislí na vás - na turistoch, každá bankovka sa zíde. Ja pracujem ako odšťavovač džúsov na pláži a zároveň ako sprievodca" hovorí Alan. Tieto príbehy počúvam opakovane. „Keď máš ústa sestra, nemôžeš sa stratiť," znie príslovie Wouluf, dominantného kmeňa Senegambie. A tak sa mi každý prihovára, každý chce pomôcť, každý je vašim sprievodcom a následne si za službu pýta drobnú bankovku. Včera som ešte platil " „Cefa" tu platím „Dalasi" .  Príjemný trajekt z ostrova St. Marie trvá 40 minút a potom ďalšiu pol hodinku na hranicu. Celá naša skupina má víza, ja nemám, nestihol som a rád skúšam nové veci. Naši mi dajú náskok 5 minút. Predo mnou je skupinka Nórov, stoja povinne u okienka a policajt pomaličky zapisuje z pasov ich údaje. Ja to okienko obídem a idem si vypýtať výstupnú pečiatku. Dostávam ju za 2 minúty, po tom, čo policajtovi požičiam pero, lebo ma musí zapísať do knihy, no nemá pero. Afrika je krásna nič tu úplne neplatí. Pred colnicou sedia dve mladé nešťastné Francúzsky. Nechcú ich pustiť von z Gambie, chcú od nich 40 000 cefa a ony nemajú cash, iba kartu, nefunguje im ani mobil. Požičiavam im svoj a keď si vybavím svoju výstupnú pečiatku, zisťujem o čo ide. Sú úplne na dne, sedia tu od rána asi 6 hodín. Požičiavam im všetky peniaze čo mám, asi 550 dalasi. Ony to skúsia no prídu so zvesenou hlavou, že ich poslali preč. „Hlavu hore, sme v Afrike, to sa vybaví, toto naozaj nie je problém. Možno to bude trvať ešte pol hodinky ale pustia vás. Na 100%. choďte tam ešte raz! Keď vám to nedajú, prejdete hranicu bez pečiatky, aj to sa dá."  Život je o energii a Afrika totálne. To vaše mentálne nastavenie tu mení všetko. O 15 minút baby prídu s tým, že pečiatku dostali a vracajú mi všetky peniaze, nepotrebovali ich. Sú šťastné. Počkám na našich, vymeníme Dalasi späť na CEFa a potom spoločne prejdem peši na senegalskú  (200 m) stranu. Nóri  tu už stoja, majú dnes večer odlet z Dakaru, no nechcú ich pustiť lebo nemajú víza. Ani my nemáme. Naše pasy sú položené pod tými nórskymi a toto je tak na hodinku. Načiahnem sa, žmurknem na policajta a zoberiem naše pasy z kôpky. Zakývam na druhého, ktorý je vo vnútri. Pultík a pred ním sedí v kruhu 6 dlhokánskych chlapov a v pokoji diskutujú- počujem slová Bamako a Radisson. Vrazím druhému colníkovi pasy do ruky a kecám a popri tom päsťou búcham do otvoreného pasu pantomímou ukazujúc orazenie pečiatky. Moje správanie je jasné, nie sú v tom žiadne pochybnosti.  Celým telom hovorím „prišiel som pre vstupnú pečiatku a tak ju dostanem."  Môj partner, v tomto prípade colník, to cíti. Afrika nie je o dodržiavni pravidiel ale o pocitoch. Od prúseru, kedy vstup do krajiny vybavoval Moisse a z Pobrežia Slonoviny nás otočili, už pečiatky vybavujem ja a Moisse má na starosti dostať do krajiny náš autobusík. My sme hotoví za 5 minút, čo je svetový rekord. Moissemu to trvá pol hodiny. Čo robiť s voľným časom? Dáme si pivko. „Pivo nepredávam, som moslim," s pohŕdaním mi odpovie obchodník. „Nemusíš piť, no predávať môžeš," odpovedám. „Nie, nepredávam. Predávať alkohol je rovnaký hriech, ako ho piť." Nasadáme do taxíka a mierime asi 4 km po pieskových cestičkách do domu na okraji dedinky. Tu vo veľkom dvore žije rodinka kmeňa Sere. Keď vstúpim, 3 ročný chlapček si ma premeria, no keď vstúpia hneď za mnou obrovskí chlapi, Maťo a Ďuro, tak chlapček sputí neuveriteľný rev. Dostávame Le Gazelle. Dvor nemá žiadne označenie, sme u domácich. Pán domu je mäsiar, jeho žena sa stará o šesť detí. Evidentne ide o ilegálnu činnosť. Pivo je teplé, dnes nebolo dostať ľad a prúd v dome zavedený nie je. No aj tak v tom teple chutí. Ležíme na posteli pod mangovníkom a vychutnávame si pokoj africkej dedinky. Ideme dole z kopca, sme v civilizovanom a bezpečnom Senegale.