Saint Louis - ústie rieky Senegal a svetové dedičstvo UNESCO

Saint Luise, Senegal. Tento prístav bol jednou z prvých francúzsky koloniálnych dŕžav na čiernom kontinente. Mesto bolo dlhodobo nielen centrom francúzskeho obchodu s otrokmi, ale aj administratívnym centrom francúzskych kolónii v západnej Afrike. Práve sa koloniálni páni rozhodli vytvoriť európske mesto na čiernom kontinente. A podarilo sa? Ako prechádzame ulicami starého mesta na ostrove v ústí rieky Senegal, tak na prvý pohľad všetko vyzerá až nápadne európsky. Okolo nás sú farebné domy obrastené brečtanom, s drevenými oknami a farebnými balkónmi, a človek má na chvíľu pocit, že sa objavil niekde na juhu Francúzska. Táto ilúzia ale netrvá dlho. Spleťou uličiek prechádzame ďalej od turistického centra do rybárskeho prístavu a tu sa nám naskytá pohľad na pravú tvár mesta. Na pobreží ležia stovky lodí, medzi nimi behajú ovce a iné domáce zvieratá. Ulice sú zrazu plné ľudí. Niektorí predávajú suveníry alebo oblečenie, niektorí len tak posedávajú, iní zas sedia v družnej debate. Medzi nimi behajú stovky detí a hrajú sa so starými pneumatikami motoriek. Na piesočných uliciach je rozvešané prádlo a deti na Vás kričia aby ste si ich odfotili. Z výstavného centra stačí prejsť pár stoviek metrov a dostanete sa do iného sveta, živého, farebného, špinavého, ale neuveriteľne malebného. Prechádzame sa nábrežím pri prístave. Na jednej strane sú bohato zdobené lode a na druhej rozostavané domy, ktoré susedia s miestnymi obchodmi. Mnohé rovnako ako lode, sú zdobené bohatými ľudovými maľbami. Všade okolo nás je neuveriteľný ruch a hluk. Rybári opravujú siete, deti hrajú futbal a ženy sa náhlia prašnými ulicami s košíkmi domácich potrieb na hlavách. Keď sa okolo seba rozhliadneme tak výsledok je jasný. Francúzi sa síce pokúsili vytvoriť kus Európy na pobreží Afriky, ale neuspeli. Ich odkaz je pekný a malebný, ale skutočný duch mesta sa skrýva inde. Nájdeme ho v malých uličkách rybárskeho prístavu, kde húževnatý duch čierneho kontinentu pretrval a porazil všetky snahy o pacifikáciu, a kde je rovnako živý a koloritný aj dnes, v 21. storočí, ako bol na vrchole koloniálnej slávy mesta, pred dvesto rokmi.