Etnikum Tudžia (Tujia): Hrdí horali, obávaní bojovníci a miznúci jazyk

Etnikum Tudžia, nazývané aj Bizka (miestni rodáci), tvorí viac ako deväť miliónov obyvateľov. Obývajú prevažne horskú oblasť Wuling, presne tam, kde sa stretávajú hranice provincií Hunan, Hubei, Guizhou a metropoly Chongqing.

Hoci ide o obrovskú komunitu, ich vlastný hovorený jazyk patriaci do sinotibetskej rodiny s určitými gramatickými podobnosťami s jazykom Nuosu je považovaný za izolovaný. Zaujímavosťou je, že nemajú žiadne písmo. Pôvodná tudžijčina sa však z bežného života pomaly vytráca a dnes ňou plynule hovorí už len okolo 70 000 ľudí. Za tými najautentickejšími dialektmi sa musíte vydať do odľahlých severných častí autonómnej prefektúry Xiangxi v provincii Hunan. Drvivá väčšina miestnych dnes prirodzene prechádza na juhozápadnú mandarínčinu či hmongské jazyky. Nájsť domáceho, ktorý hovorí výlučne po tudžijsky, je dnes už obrovská rarita, takmer všetci sú bilingválni.

O ich presnom pôvode sa stále diskutuje, no história Tudžiakov zrejme siaha až k starovekému ľudu Ba, ktorý obýval oblasť dnešného Chongqingu už pred 2 500 rokmi. V historických záznamoch sa pod dnešným menom objavujú od 14. storočia. Svoj mocenský vrchol dosiahli tudžijskí náčelníci (tusi) za čias dynastie Ming v rokoch 1368 až 1644. Na cisárskom dvore si získali rešpekt vďaka povesti divokých, no mimoriadne disciplinovaných bojovníkov, ktorých cisár využíval na potláčanie povstaní či na obranu čínskeho pobrežia pred japonskými pirátmi (wokou).

Zlom nastal, keď ríšu Ming dobyli Mandžuovia a založili dynastiu Čching (Qing). Začiatkom 18. storočia dvor zameral pozornosť na odľahlé územia menšín a rozhodol sa centralizovať moc. Zafungovala taktika cukru a biča. Poddajní kmeňoví náčelníci boli odmenení doživotnými rentami, kým na hraniciach pre výstrahu hliadkovala cisárska armáda. V rokoch 1728 až 1735 tak tudžijské územie prešlo pod priamu kontrolu ríše. Hrdým tudžijským roľníkom sa však vôbec nepáčilo vnucovanie väčšinovej kultúry a cudzích zvykov. Keď ústredná moc slabla, ich nespokojnosť vyeskalovala do viacerých povstaní, ktoré vyvrcholili účasťou v krvavej rebélii Tchajpchingov. Po páde dynastie Čching sa oblasť ocitla v rukách súperiacich vojenských veliteľov, úrodná pôda sa využívala na pestovanie ópia a rozmáhalo sa zbojníctvo. Koniec chaosu priniesol až vznik Čínskej ľudovej republiky v roku 1949, hoci následne komunitu tvrdo zasiahli Maove reformy a masový hladomor. Oficiálneho uznania za národnostnú menšinu sa dočkali v októbri 1956.

Ich tradičný spôsob života sa výrazne líši podľa nadmorskej výšky, v ktorej žijú:

• Nížinní Tudžiakovia (do 500 m. n. m.): Obývajú riečne údolia. Ich základnou potravinou je ryža a pšenica, venujú sa rybolovu a chovu hydiny či dobytka.
• Horskí Tudžiakovia (500 – 2 500 m. n. m.): Žijú vo vysokohorských roklinách. Ich strava spája nížinné aj horské plodiny. Sú považovaní za najenergickejšiu skupinu s mimoriadne silnou poľovníckou tradíciou.
• Tudžiakovia z náhorných plošín (nad 1 000 m. n. m.): Čelia drsnejšiemu podnebiu a nedostatku vody. Ich stravu tvorí primárne pohánka a venujú sa najmä pastierstvu.

Tudžiakovia sú preslávení svojím hudobným nadaním a 500 rokov starým kolektívnym tancom Baišou. Ten využíva 70 rituálnych gest na znázornenie vojny, poľnohospodárstva, lovu či pytačiek. Počas sviatkov sa stretávajú pri ohni, spievajú ľudové piesne a jedia cibu – grilované ručne robené koláčiky z lepkavej ryže. Ak budete mať šťastie, možno zažijete aj najposvätnejší tradičný festival. Tento obetný rituál mávania rukami je zmesou náboženstva, tanca a drámy odovzdávanou z generácie na generáciu už od staroveku

Jedným z najunikátnejších zvykov etnika Tudžia je takzvaná plačúca svadba. Podľa tejto tradície musí nevesta už niekoľko dní pred obradom plakať spolu so svojimi príbuznými a priateľmi tak dojímavo, ako len dokáže. Prejavuje tým svoje hlboké city, čo jej má v budúcnosti zaručiť šťastné manželstvo a plodný život. Ženy z tohto etnika sú tiež mimoriadne zručné tkáčky. Z ich rúk pochádza tradičný brokát, ktorým v minulosti platili tribút cisárskemu dvoru a najmä pestrofarebná prikrývka známa ako xilankapu. Ak by ste chceli vidieť ich pôvodný odev v podobe krátkych kabátcov s voľnými rukávmi a kvetovaným šifónom u žien či podobných krátkych zvrškov u mužov, museli by ste sem zavítať počas veľkých sviatkov a festivalov. V bežnom každodennom živote sa už totiž odev Tudžiakov takmer vôbec nelíši od oblečenia väčšinových Číňanov (etnika Chan).