Že Bubo robí skvelé expedičky som sa presvedčila už minulý rok pri ceste do Indonézie. A že obrovskú zásluhu na tom, ako takúto dovolenku prežijete majú sprievodcovia, sa mi opäť potvrdilo. A preto aj tentokrát začnem „ďakovačkou“. Veľká vďaka patrí skvelému sprievodcovi Peťovi Blažekovi za perfektne odvedenú prácu! Ďakujem Peťko za to, že si nás svojou profesionalitou, vedomosťami, dobrou náladou, optimizmom, humorom Tebe vlastným a entuziazmom, previedol touto náročnou cestou cez štyri rôzne krajiny plné prekvapení a zážitkov! Je sakra vidno, že Ťa to neskutočne baví! Lebo keď vystúpite o šiestej ráno, po 14 hodinách z indického vlaku prezývaného aj „vláčik švabáčik“ a privíta vás Peťo, hoci chrípkou zničený, ale s úsmevom na tvári a so slovami „Bubáááci na koneee!! veď vyzeráte lepšie ako večer!!“ zrazu zabudnete na únavnú cestu, okamžite máte dobrú náladu a chce sa vám objavovať nové miesta aj keď nemáte za sebou večernú sprchu a rannú kávičku. Áno, tento zájazd je nabitý zážitkami, presne tak ako som počula z úst sprievodcov na premietaní či v kancelárii Bubo. Je to cesta, ktorá vo vás zanechá hlboké dojmy a musíte ich spracovávať priebežne, lebo inak jeden prichádzajúci zážitok môže premazať nejaký ten spred pár dní. A môže sa vám stať, že doma po návrate, po takmer mesiaci intenzívneho spoznávania, keď triedite fotky, hlboko lovíte v pamäti „kde toto bolo“? :) NIHAO, TASHI DELEK, NAMASTE Rozmanitá ČÍNA – prechádzame iba niektorými jej mestami a každé je úplne iné! Peking ukazuje tradičnú Čínu, kde sú Číňania ešte uvolnení. Cisársku históriu plnú harmónie podľa Feng Shui striedajú supermoderné stavby, luxusné nákupné centrá a tradičný trh s takými delikatesami ako vyprážané škorpióny či hadie mäso – pochutili sme si :) Zdolávame Veľký čínsky múr, ochutnávame čaje, pekingskú kačku... po pár dňoch už takmer všetci jeme iba paličkami. A pri presune do Shanghaia dostávame prekvapenie – ako prvá Bubo skupina nasadáme do rýchlovlaku! Takže večer už obdivujeme vysvietený Shanghai z výhliadkovej plavby po rieke Huang Pu. Je to zážitok, foťáky cvakajú a neviem či sa pozerať na moderné mrakodrapy na jednej strane alebo na anglické koloniálne stavby na strane druhej. Ráno už testujeme Maglev – vlak, ktorého rýchlosť sa vyšplhá až na 431km/h. Ten protiidúci si takmer nevšimnem, len pocítim silný tlak v oknách keď vedľa prefrčí. Moje obavy z čínskeho lôžkového vlaku prelomia miestni, ktorí sú zhovorčiví, priateľskí a ponúkajú nás aj fazuľovou pálenkou. Ráno vystúpime v Xiane, a hoci prší, obdivujeme terakotovú armádu, preháňame sa na bicykloch po starobylých hradbách a prechádzame sa v moslimskej štvrti, kde končila Hodvábna cesta. Čaká nás posledné čínske mesto Chengdu, už trochu hornatá Čína a ďalší ležadlový vlak. Začínam byť súčasťou Číny a spolu s Číňanmi si varím večeru - zalievam horúcou vodou nudlovú polievku, ktorú som si kúpila na stanici. V daždi obdivujeme Leshanského Budhu – najväčšiu sochu na svete. Na záver Číny ešte pozrieme pandy. Sú úžasné, mám chuť ich pohladkať, objať, zobrať domov, najmä tie pandie mláďatká! Inak pandy sú tak lenivé, že iba prežúvajú bambusy a ani pohnúť sa im nechce, nieto ešte rozmnožovať.... vraj im púšťajú aj motivačné videá, ale ani to s nimi nepohne :) Duchovný TIBET – skoro ráno pristávame v Tibete. Už z lietadla sa pri východe slnka kochám krásnymi výhľadmi na zasnežené hory. Lhasa ma očarí svojou duchovnou atmosférou, ktorú je cítiť v každej časti mesta. V posvätnom okruhu Barkhor sa stačí iba zastaviť a pozerať. Pred nami sa zablysne Joghank - najsvätejší chrám v Tibete. Okolo nás chodia ľudia a odriekajú mantry „Om mani padme húm“, točia motlitebnými mlynčekmi...pridávame sa k nim, prechádzame kóru a každý z nás si niečo praje. Pomaly zabúdam na nadmorskú výšku takmer 4 tisíc metrov, ktorá niektorým nedovolí poriadne sa nadýchnuť. Ani tento nekomfort nás neodradí zdolávať náročnejšie výstupy, aby sme mohli obdivovať ďalšie krásy Tibetu – kláštor Ganden, kde máme šťastie a sledujeme budhistickú ceremóniu. „Vybiehame“ tu aj na posvätnú horu Waikuri zavesiť svoje motlitebné vlajočky vo výške viac ako 4500m nad morom. A vôbec mi neprekáža, že sa občas musím zastaviť, aby som vdýchla dávku kyslíka z fľaše, ktorú som si kúpila v obchodíku vedľa hotela, spolu s vodou a čokoládou. Proste sú tu na turistov pripravení :) Poobede už stúpame po schodoch k slávnemu palácu Potala, ktorý sa týči na vysokej skale nad mestom. S duchovnou Lhasou sa lúčime v najväčšom kláštore na svete Drepung. Keď nám Peťo pri večeri chutného jačieho steaku oznámi, že výlet s prespaním v kláštore kvôli zavedeným check pointom na cestách nestíhame, som smutná. Ale iba do momentu kým zacítim atmosféru pôvodného tibetského mesta Gyantse, kde život plynie pokojne, obyvatelia žijú v starodávnych domčekoch, pred dverami „parkujú“ kravy. V Shigatse naša púť po Tibete končí, preskúmame kláštor Tashilumpo s najväčším Budhom budúcnosti a poslednou, ale najdlhšou kórou si upevníme skvelú karmu našej bubáckej skupiny. Tibet vo mne zanecháva silné dojmy, nechce sa mi odtiaľ, a vyhovuje mi, že sa presúvame k nepálskym hraniciam autobusom celý deň. Cesta cez Himaláje je plná krásnych výhľadov na osemtisícovky. Gýčové fotogenické počasie a šťastie vzhliadnuť Mt. Everest sme si my Bubáci „vymlynčekovali“ :) Divoký NEPÁL – K tibetsko–nepálskej hranici prichádzame až večer. Výšky sú prekonané, smäd zahasíme posledným tibetským pivom Lhasa Beer. Na ďalšiu polovicu cesty si pripíjame už nepálskym rumom Khukri. A po dlhom dni padám unavená do postele. V najjednoduchšom ubytovaní z celého zájazdu sa mi spí najlepšie!:) Skoro ráno sa presúvame na hranicu a prechádzame poslednými čínskymi kontrolami. Do Nepálu vkročime po vlastných a s ruksakmi na chrbte. Na hodinkách posúvame čas, odkladáme bundy a dlhé rukávy, už ich nebudeme potrebovať. K Bubo autobusu (áno, Bubo tu má vlastný bus!!) sa dostávame po vyše hodinovom treku cez nádhernú prírodnu scenériu, kde sa nedávno zosunula pôda a inak ako pešo sa tadiaľ nedá prejsť. Našťastie nám ruksaky ponesú miestni, niektorí aj po dva naraz, aby si zarobili. Divoká príroda nás obklopuje celú cestu. Skoro ráno v Nagarkot vstávame, s nádejou, že uvidíme z nepálskej strany Mt. Everest pri východe slnka. Žiadny z presunov do ďalšieho cieľa/hotela nie je nudný. Po ceste do Káthmandu sa zastavujeme v čarovnom meste Bhaktapur, a celé doobedie nasávame jeho stredovekú atmosféru s tehlovou architektúrou a unikátnou drevorezbou. Obedovú Chicken tikka masalu s naanom si už vychutnávame na teraske reštaurácie v Bodnathe a vševidiace Budhove oči nás zo Stupy sledujú. Podvečer sme v Pašupatinah a súčasťou hinduistického pohrebu – spaľovanie mŕtvych, k tomu vodný aj ohňový rituál. Silný zážitok, kopec dymu, sladkastý závan spálených tiel vo vzduchu, zakrývam si tvár šatkou, v miernom šoku odchádzam.... A večerné Káthmandú prekvapuje živou hudbou v rockových baroch. Po náročnom presune plnom rôznorodých zážitkov sa v jednom z nich v Thamel odreagujeme. Skoré ranné vstávanie na výhliadkový let okolo Mt. Everest dá zabrať, ale pohľad zblízka na vrchol tejto osemtisícovky je odmenou za trojhodinový spánok :) V Káthmandú oddychujeme, nakupujeme suveníry, a máme opäť aj šťastie – vidíme červený pochod k najväčšiemu nepálskemu festivalu Nasai. Poobede na pár sekúnd zazrieme jedinú žijúcu bohyňu Kumari, fotíme sa na schodoch kde sedával Jimi Hendrix. Pri presune do národného parku Chitwan si zaraftujeme na himalájskej rieke. Pomyslím si, že si v Chitwane trochu oddýchnem, ale nedá sa :) Keď vidím tú prírodnú scenériu, chcem si ju vychutnať so všetkým čo ponúka – jazdu na slonoch, návštevu slonieho centra a slonie bábätká, trek cez prales – to všetko chcem zažiť. A šťastie našej skupine praje aj tu – kúsok od nás sa pasie nosorožec!! Neuveriteľná INDIA – incredibleee Indiaaaa, toto mi stále beží hlavou. A keď rovnaký slogan vzhliadnem aj v rýchlovlaku (mimochodom, ďalšie „presunové“ prekvapko od Bubo!), musím sa pousmiať. Počula som o Indii veľa, a som pripravená na to najhoršie... už pri vstupe do krajiny, po prekročení hranice z Nepálu vidno rozdiel – neskutočný chaos, množstvo ľudí, všade odpadky a pach krajiny, ťažko sa to popisuje, proste treba zažiť. Džípy nás bláznivou jazdou vozia asi dve hodiny, po ceste sa vyhýbame slonom, kravám, kozám, rikšiam, ľuďom... x-krát mám pocit, že niekoho naberieme, ale náš mladý zručný šofér má rýchlu jazdu pod kontrolou. Smerujeme na stanicu, odtiaľ vlakom smer Varanasi. Toto najsvätejšie mesto hinduizmu je výnimočné svojou atmosférou. A my sme jej súčasťou. Poldňovou jazdou na rikšiach sa dostávame do starej časti mesta. Turistov tu nevidno, pre miestnych sme väčšia atrakcia ako oni pre nás. Vychádzajú von, vykláňajú sa z okien, dotýkajú sa nás. Ľudia posedávajú na uliciach, pred domom majú priviazané svoje ozdobené zvieratká - posvätné kravy, kozy, voly... Prekračujeme odpadky a výkaly zvierat na zemi, spleť elektrických káblov visí nad hlavami... aj toto sem patrí. V moslimskej štvrti sa zastavíme pozrieť na výrobu hodvábu a nakupujeme krásne farebné šatky. Večer sledujeme spaľovanie mŕtvych pri ghatoch a zatvárací ceremoniál rieky Ganga, silný zážitok. Ráno, pri východe slnka, sa plavíme po rieke a vidíme miestnych ako vykonávajú očistné rituály v tej istej rieke, v ktorej pláva popol ich mŕtvych príbuzných. Santalové drevo je už pripravené pre dnešné spaľovanie... Stihneme ešte miesto prvej Budhovej kázne v Sarnath a už sa vezieme v ležadlovom vlaku na západ Indie do Agri. Áno, čakala som, že uvidím zázrak, jeden zo siedmych divov sveta... ale keď sa predo mnou zjaví Tajmahal v plnej svojej kráse, zostanem stáť s otvorenou pusou a zimomriavky mi behajú po celom tele. Túto stavbu lásky som videla na fotkách, ale naživo je tisíckrát krajšia. Láska, s ktorou bol postavený z neho sála ešte dnes. Na Tajmahal sa díval jej staviteľ Sadzhan zo svojho domu oproti - z Červenej pevnosti, z ktorej vyžaruje energia rozprávok Tisíc a jednej noci, neskutočná nádhera. Do Díli sa vezieme po novej diaľnici, ktorá je otvorená iba rok. Miestni ani zvieratá sem nemôžu, takže trošku nuda :) Ale sprievodca Peťo nám nedovolí zaspať. Nadupaný informáciami celú cestu rozpráva o Indii, od jej histórie až po súčasnosť. V Dílí nás víta druhý najvyšší minaret v Indii, fotogenický Kutub Minar. Večer si už pochutnávame na Paneer masala v najlepšej reštaurácii v Indii, iba kúsok od hotela. V posledný deň ešte stíhame na cyklorikšiach staré Dílí, ktoré mi pripomenie Varanasi. Na trhu nakupujeme koreniny, čaje, oriešky a o chvíľu sa prechádzame pri Jama Masjid - najväčšej mešite Indie. Kým doteraz sme počúvali o budhizme a hinduizme, našu viac ako trojtýždňovú cestu ukončíme ponorením sa do relatívne mladého náboženstva sikhizmu a návštevou Sikhského chrámu. India je čarovnáááá, prekvapujúúúca, neuveriteľnááá!! Buď ju miluješ alebo nenávidíš. Ja to prvé, na prvý pohľad :) Bubo opäť nesklamalo – perfektne naplánovaný zájazd, každá minúta dokonale využitá. A aj vďaka skúsenostiam a nápaditosti Peťa Blažeka, sme sa každej z krajín dostali pod kožu - či už cez ochutnávku miestnych špecialít, návštevou zákutí miest kam sa bežní turisti nedostanú, spôsobom akým sme sa k miestnym približovali... Všetky zážitky sa na toto fórum ani nezmestia! P.S.: Ak máte pocit, že chcete novými a najmä nevšednými zážitkami zaplniť svoj život, denník, fotoknihu, či načerpať energiu na ďalších pár mesiacov, choďte na expedičku ČTNI s Bubom. Vrelo odporúčam!!
