Islandský život - detstvo, mladosť, staroba Od kolísky až po hrob

Detstvo na Islande je spojené so slovom sloboda. Deti sa hrajú vonku od útleho veku  a bez zábran behajú po okolí. Základná škola sa začína v šiestich rokoch. Keď majú trinásť, prestúpia na inú strednú školu. Takmer všetky islandské deti chodia do svojej miestnej školy. Okrem štandardných predmetov sa učia pliesť, šiť, textilné práce, stolárstvo aj variť, a aj plávať.

Od siedmich rokov chodia aj v zime do školy peši. Islanďania vedia, že počasie je naozaj zlé, keď v rádiu hlásia, že si rodičia majú prísť po deti... Do desiatich rokov môžu deti zostávať v družine. Rodičom často pomáhajú rodinní príslušníci, najmä starí rodičia. Ale aj tak sa veľa islandských detí od ôsmich či deviatich rokov niekoľko hodín denne musí postarať o seba.

Deti si na bezpečnom Islande organizujú vlastný sociálny život. Vezmú si bicykel alebo skúter a trávia celý deň vonku na pláži, v lesoch či parkoch. Alebo v športových kluboch, ktoré nájdeme v každej štvrti. Hrajú futbal či hádzanú, populárny je aj basketbal, volejbal, bedminton či stolný tenis. Tréneri vo všetkých vekových kategóriách sú profesionálne školení, vedia podchytiť talent. Aj preto je Island taký úspešný v kategóriách dospelých.

Výsledkom všetkých týchto slobôd je nezávislosť islandských detí (a neskôr dospelých). Keďže sa v lete nestmieva, deti sa často hrávajú vonku aj po večeri, vidíte ich pobehovať po ulici o desiatej večer, a je to normálne.

Vstup do dospelosti predstavuje na Islande oslava konfirmácie. Kedysi bola spojená s potvrdením príslušnosti ku kresťanskej viere, dnes je viac o prechode z detstva do sveta dospelých – čo sa spája s množstvom darčekov. Preto existuje aj svetská konfirmácia, ktorú absolvuje asi trinásť percent detí. Deti sa namiesto príbehov o Bohu učia kritickému mysleniu a etike.

Potom už prichádza čas prvých rande. Islanďania sa podobne ako my stretávajú pri káve alebo drinku. Randenie má však niekoľko odlišností. Často sa chodí na zmrzlinu (Islanďania milujú zmrzlinu), oveľa dôslednejšie si kontrolujete, či nerandíte s príbuzným (vzhľadom na neexistenciu priezvisk a nepočetné obyvateľstvo je riziko značné) a oveľa rýchlejšie prechádzate k fyzickému zbližovaniu. (islandský kamarát mi raz rozprával o tom, ako sme my Európania čudní, že najprv vysedávame s dievčaťom na káve, aby sme skončili v posteli.

A Islanďania prišli na to, že káva oveľa lepšie chutí potom). Ženy sú pri randení rovnako aktívne ako muži. Sex pre zábavu nie je zakázaný pre žiadne z pohlaví. V islandčine dokonca existuje slovo kviðmágur a kviðsystir (brušný švagor a brušná sestra) ako označenie človeka, s ktorým ste mali v minulosti rovnakého sexuálneho partnera. Poznanie ľudí v malej spoločnosti prináša aj benefity – rýchlejšie odhalíte, že od na prvý pohľad sympatického človeka máte dať ruky preč.

Narodí sa dieťa, ktorého výchova je spoločnou úlohou oboch rodičov. Zapájajú sa aj starí rodičia či susedia. Rodičovská dovolenka na Islande trvá dvanásť mesiacov. Zaujímavé je, že sa delí presne na polovicu a len šesť týždňov si môže prebrať druhý rodič. (Takže ak by otec nechcel ísť na rodičovskú dovolenku, matka by mohla zostať s dieťaťom doma len 7,5 mesiaca). Toto rozdelenie úloh od prvopočiatku vedie k rovnomernejšiemu rozdeleniu domácich povinností. Ženy aj muži plnia rodičovské povinnosti, vnímajú to aj zamestnávatelia, čím sa situácia len ďalej zjednodušuje.

Až potom svadba. Typický islandský pár má po tridsiatke, boli spolu už desať rokov, a na svadbe ich sprevádzajú vlastné deti. Manželia si platia svadbu sami a prsteň si kupuje nevesta. Svadbu zväčša zvažujú až po druhom dieťati. Registrované partnerstvo im dovtedy dáva väčšinu rovnakých práv ako manželstvo. Mnohé páry sa rozhodnú manželstvo celkom ignorovať. Vyše sedemdesiat percent detí na Islande sa rodí nezosobášeným partnerom. Prístup k rodine na Islande súvisí s relatívnou slobodou a finančnou nezávislosťou žien, ale aj značnou mierou sociálnych istôt a podporou veľkej rodiny.

Až štyridsať percent manželstiev sa na Islande končí rozvodom, ale ide o relatívne nízke číslo v porovnaní so zvyškom Európy. V roku 2020 domácnosti jedného človeka s dieťaťom alebo nezosobášeného páru s deťmi číselne prevyšovali tradičnú rodinu. Rodičia si zvyčajne delia starostlivosť a deti trávia rovnaký čas s každým z nich, mnohé tak dospievajú v zložitom labyrinte rodinných vzťahov.

A prichádza staroba. Islanďania tvrdo pracujú už tisíc rokov, a preto dodnes odchádzajú do dôchodku neskôr než väčšina Európanov. Oficiálne vo veku šesťdesiatsedem rokov, väčšina však v sedemdesiatke. Na Islande sa nehovorí o tom, že je nefér, prečo si islandská žena užíva dôchodok osemnásť rokov, kým Holanďanka až dvadsaťtri. Naopak, lobistické skupiny dôchodcov žiadajú pre svojich členov možnosť pracovať dlhšie. Islanďania sú aj vo vysokom veku aktívni. Chodia spievať, cestujú, učia sa jazyky a tancujú.

Vedeli ste, že desať percent Islanďanov napíše za svojho života knihu? Že ústavu krajiny píšu úplne obyčajní ľudia? Cesta k sláve na Islande je vskutku krátka. A ak sa vám nič z toho nepodarí, pätnásť minút slávy vás čaká pri vašom odchode. Drvivá väčšina Islanďanov odchádza zo sveta s nekrológom zverejneným v novinách. V deň pohrebu zverejnia noviny nekrológ za zosnulým, publikujú ich zdarma aj preto, že si ich žiadajú čitatelia. Pohreby sú otvorené všetkým, bežne ich navštívi aj niekoľko stovák ľudí. Spieva sa, hrá živá hudba, ľudia sa bavia.

Islandský prístup k spomienkam na zosnulých zhŕňajú nasledovné verše zo slávneho diela Edda v trinástom storočí.

Zomiera dobytok,
zomiera rodina,
zomierame aj my. Ale sláva
nezomrie nikdy
toho, kto si ju zaslúžil.