Jedlo - Komory Gastronómia a gurmánstvo Komorských ostrovov

Komorské jedlo je mixom východoafrických dusených jedál z koreninových rastlín a jedál Indického oceánu a myslím tým Juhovýchodnú Áziu, Indonéziu a Srí Lanku. V tomto prípade ide väčšinou o karí na ryžovom základe. Unikátne sú čerstvé korenia ako lokálne pestovaná vanilka, koriander, kardamon, muškátový orech, klinčeky a tieto nájdete v mnohých jedlách a v hojnom množstve. Mäso, to sú zväčša ryby a poprípade jahňacina. Bravčové je v moslimskej spoločnosti tabu. Francúzi vo svojej bývalej kolónii taktiež niečo zanechali a to nikdy nie je na škodu. Nad plážou Gutsini sa zastavujem na obed. Jean – Claude mi predstavuje majiteľa ako Pablo Escobar. Volá sa Pablo a v striktne moslimskej komunite mi k obedu podáva pivo, čo tu znie ako keby ste v Európe k obedu dostali kokaín. Pablo má v reštaurácii jediné jedlo a to rybu dorado s pečenými banánmi. Veľmi jednoduché, no ugrilovaná ryba je čerstvá a tým pádom skvelá a pečené banány sú síce suché, ale tiež sa na tom nedá nič pokaziť. Dva krát si vypýtam čili, s tým tu akosi na môj vkus šetria. V trópoch mávam neuveriteľnú chuť na pivo, no tu Bear Beer (extra strong) nedopijem. Dlho som nepil taký hnus. Bearbeer vybral z mrazáku, no mne sa zdá že tam to pivo mal desaťročie. Priznám sa u svojho prvého komorského jedla som francúzsky ani iný vplyv necítil. Skôr to bola Afrika, kde sa o chute príliš nezaujímajú. No práve tu ako dezert ochutnám Graviolu, ktorú tu volajú Le Corossol a to ovocie je tu vskutku božské. Dlho som nič tak dobré nejedol. Predbehlo to dokonca chuť čerstvého manga. Toto sa v Európe ochutnať nedá, musíte to jesť priamo zo stromu. To isté je s čerstvými koreninami, ten rozdiel cítite ihneď. Na ďalší deň ochutnávam Langouste a la Vanille, čo je homár vo vanilkovej omáčke, a to vám bola totálna bomba. Tu to spojenie s Francúzskom ihneď cítim. Vraj je to národné jedlo, no po tejto špecialite som vyslovene musel ísť, tak ako my v BUBO chodíme za zážitkami. Musíte ísť týmto gurmánskym zážitkom oproti, lebo samy za vami neprídu. Nie je to bežné jedlo. Spím v jednom z najlepších (v prvej trojke určite) hotelov štátu, no za najväčšiu špecialitu tu považujú omeletu na raňajky a pizzu na večeru. To evidentne domácej elite stačí a turistov je stále málo na zmenu v uvažovaní. Keď odlietam, tak na letisko musím ísť 3h pred odletom, všetci v hoteli na tom trvajú. Som po check-in, vopred hovorím, je nedeľa a nulová premávka, to je blbosť hovorím, no trvajú na tom. A mali pravdu. Tej obrovskej dopravnej zápche, ktorú som tu zažil cez týždeň som sa síce vyhol, ale tá procedúra na letisku je, nazvime to, čarovná. Umelá zamestnanosť, obrovský chaos. Veci sa robia iba aby sa robili, predstiera sa aktivita. Šoférovi som zaplatil iba 5000 Frankov, čo je polovičná taxa normálu. Mal som šťastie a zviezol som sa so sekuriťákmi z Tesaloník. Obrovskí chlapi vyplávali zo Suezu a dva mesiace bolo ich úlohou strážiť plavidlo pri prechode okolo Rohu Afriky pred somálskymi pirátmi. No a dnes odlietajú domov a zviezli ma. Takže inak rátajte 10 000 KMF. Na letisku prejdem 5 kontrolami, ak nerátam check-in. Odfotili ma, prsty pravej ruky, zobrali mi vodu napriek tomu, že je všetko v nedeľu pozatvárané a na letisku nie je teda otvorený žiaden bufet. Teda nezobrali, vypil som ju a vynadal som im. “Mám teda ušetrené peniaze, ktoré by som minul na obedík a tak aspoň kúpim krabičku vanilky”, hovorím si. Koľko stojí? 180 Euro. Počujete dobre, malá úzka krabička vanilky na ostrove, ktorý je jednou z najchudobnejších krajín našej planéty, stojí toľko čo na Avenue des Champs-Élysées. Najprv som si myslel, že 180 KMF, no tá cena bola v Eurách. Struky vanilky tu rastú všade naokolo. Mne sa zdalo, že je to na ostrove rovnako vzácne ako u nás fazuľa. No oni si pýtajú za 6 strúčikov 180 Euro. Až teraz si uvedomím, že ten homár, čo som ochutnal, bol veľkou vzácnosťou. A aj to, že naša práca je skvelá. Ročne, my sprievodcovia BUBO zjeme tucty čerstvých homárov a k tomu geniálne pripravených. Homára na vanilke som jedol po prvý raz a bolo to delikátne jedlo, homár bol vybratý z panciera a obliaty maslovou omáčkou s klinčekmi a vanilkou. Bolo to vynikajúce. Jean Claude mi hovorí, že na raňajky jedáva málo, väčšinou kávu či polievku “supu” a, poprípade, taký chleba z kokosu, čo volajú Mkatra Foutra. Keď to vidím, zdá sa mi, že arabským obchodníkom chýbala pita a tak ju takto nahradili. Na obed si dá maharagwe, čo sú červené bôby vyvarené v kosovej omáčke a k tomu často plod chlebovníka pripravený na rôzne spôsoby. Obrovské stromy chlebovníka tu rastú všade a bežne “loptu” chlebovníka dostane ugrilovanú na trhu. Na večeru má najradšej keď jeho žena uvarí Mataba au poissone, čo je ryba s kasavou a kokosom. Matka odišla do Francúzska, keď bol ešte dieťa a vychovávala ho babička a jej najlepší recept bol Leme Tsolola, čo je africký guláš, väčšinou z rýb, so zelenými banánmi – plantainmi. Na trhu v malom mestečku severu som na trhu ochutnal aj netopiera. Volajú ich tu lietajúce líšky a uvidíte ich aj cez deň, sú obrovské, chlpaté a s červenou srsťou ako líška. Mäso je tmavšie a chutí ako hovädzie. Mnoho domácich, keď sa ich na to spýtate, sa za to hanbí . Aj Jean – Claude mi najprv dlho tvrdil, že oni toto nikdy nejedia. Až potom som “lietajúcu líšku” objavil na trhu. A pravda musela von. V prechádzajúcom príspevku som písal, že Komorčania sú chudobní ale majú všetko. Homár a chobotnica na obed a ako dezert sladučké mango je bežná záležitosť. Všetky ryby, čo som tu jedol, boli neuveriteľne dobré. Tú čerstvosť cítiť. Gurmánstvo u BUBO patrí k zážitkom. Na Komorských ostrovoch musíme ešte túto časť dotiahnuť – príprava našich zájazdov nám trvá 2 až 3 roky – no tejto téme sa rozhodne treba venovať. Je to perspektíva. Dobrú chuť.