Kanadská ťažba dreva

Dokončením Kanadskej pacifickej železnice sa odštartovalo v roku 1886 v provincii Britská Kolumbia na západe krajiny nová éra ťažby dreva. Začalo sa s výrubom aj v tých častiach provincie, ktoré boli dovtedy menej dostupné. Náročný terén bol veľkou, ale nie neprekonateľnou prekážkou. Vo vysokých cédrových a borovicových lesoch sa totiž skrývali peniaze a podnikaví ľudia videli namiesto stromov len bohatstvo. Zatiaľ čo na chladnejšom východe provincie sa dali kmene prepravovať pomerne dosť jednoducho kĺzaním po zamrznutých cestách, na západe bola logistika o čosi zložitejšia.
Ku koľajam ťahali mohutné kmene traktory, kone i voly. Budovali sa dômyselné drevené sklzy a spílené stromy sa spúšťali dolu prúdom riek. V kanadskom drevárskom priemysle sa točili stovky tisíc dolárov čo vyvrcholilo k tomu, že v roku 1930 pochádzala polovica ročnej kanadskej produkcie dreva práve z Britskej Kolumbie. Vypuknutím druhej svetovej vojny sa však obchod s drevom zmenil. Predtým export mieril najmä do Veľkej Británie, ale tá musela presmerovať väčšinu peňazí do vojnovej techniky, čiže drevo už v takej miere nepotrebovala. Našťastie americké celulózne korporácie zažívali boom na trhu, ktorý využívali drevo z Kanady. Práca drevorubačov bola náročná, pracovali od svitu do mrku šesť dní v týždni. Bývali v malých chatrčiach uprostred divočiny, ktoré sa hemžili plošticami. Na kvalite života nepridával ani zápach. Išlo o mix dymu, potu a sušiaceho sa oblečenia. Alkohol bol na väčšine miest zakázaný z hľadiska bezpečnosti, pretože práca sama o sebe bola už dosť nebezpečná .Na druhej strane mali drevorubači k dispozícii dostatok kvalitného jedla. Na príklade zatiaľ čo dnes potrebuje prijať priemerný chlap asi dvetisíc kalórií denne, drevorubač v Britskej Kolumbii potrebovali prijať sedem tisíc kalórií.