Keď boli Azory pomarančovým kráľovstvom

Dnes, keď navštívime jeden z Azoských ostrovov, ostrov São Miguel, spájajú sa nám predstavy najmä so sýtozelenými kopcami, sopečnými jazerami, hortenziami a skleníkmi plnými ananásov. Pred dvesto rokmi však mal ostrov inú vôňu. Vo vzduchu sa miešala zmes takmer tropickej horúčavy, citrusových sadov a debničiek plných šťavnatých pomarančov. São Miguel bol vtedy pomarančovým ostrovom, a na tomto ovocí vyrástlo značné bohatstvo.

Pomarančovníky sa na Azoroch pestovali už od 16. storočia, no na veľký obchodný artikel sa zmenili až neskôr. Prvé zaznamenané zásielky smerovali do Francúzska už v roku 1714, no skutočný rozmach exportu prišiel v druhej polovici 18. storočia. Najdôležitejším zákazníkom sa stala Veľká Británia, kam putovali azorské pomaranče známe ako St. Michael oranges. Ovocie bolo obľúbenou luxusnou potravinou, ktorú si vďaka rastúcej kúpnej sile priemyselnej revolúcie mohlo dožičiť čoraz viac a viac ľudí. Navyše,poloha súostrovia uprostred Atlantiku bola ideálna, a to nie len pre svoje podnebie ideálne pre citrusy. Obchodné lode tu mohli doplniť zásoby a zároveň naložiť čerstvé ovocie na cestu do Európy. Pomaranče navyše veľmi dobre znášali dlhú námornú dopravu a skladovanie.

V 19. storočí sa citrusový obchod rozrástol do obrovských rozmerov. Zlatý vek nastal približne medzi rokmi 1840 a 1875. Čísla z roku 1860 hovoria za všetko. Zo São Miguel vtedy vyplávalo do Liverpoolu 49 lodí s viac ako 36-tisíc debnami pomarančov, ktorých hodnota dosahovala približne 24-tisíc libier. Takéto čísla sa odrazili nie len na živote a majetku samotných majiteľov, ale aj bežného obyvateľstva. Na plantáži si našli zamestnanie pestovatelia, zberači, triediči, baliči a mnohí ďalších. Voňavé pomaranče tak živili značnú časť obyvateľstva.

Pomaranč však nebol iba ovocím. Bol zdrojom spoločenského postavenia. Majitelia veľkých sadov a obchodníci bohatli a svoje peniaze premieňali na honosné quintas – vidiecke sídla ukryté v exotických záhradách. Kamenné brány, fontány, jazierka, vzácne rastliny a zdobené domy dodnes pripomínajú obdobie, keď citrusový obchod prinášal peniaze v takom množstve, že si ich miestna elita mohla dovoliť investovať do okázalého životného štýlu. Práve z tohto obdobia sa vďaka dlhým lodným výpravám na ostrov dostávali najrôznejšie exotické rastliny, ktoré boli symbolom bohatstva rodín, ktoré ich vlastnili. Práve takto sa sem dostali paprade z Nového Zélandu a mnohé ďalšie. Pomarančové bohatstvo sa zároveň podpísalo na prestavbách a výzdobe mnohých kostolov.

Potom však prišiel koniec. Už od 30. a 40. rokov 19. storočia sa objavovali škodcovia a choroby citrusov. Po roku 1870 sa situácia prudko zhoršila a rozsiahle nákazy začali ničiť celé sady. K tomu sa pridala konkurencia z iných pestovateľských oblastí a problémy na britskom trhu. Do konca 19. storočia sa kedysi výnosný exportný priemysel prakticky rozpadol.

Pre bohatých majiteľov to znamenalo stratu príjmov a neraz aj problémy s udržaním veľkých majetkov. Pre tisíce ľudí, ktorí boli od sadov závislí, znamenal úpadok menej práce. Ekonomická kríza podporila masovú emigráciu Azorčanov, najmä do Brazílie a Spojených štátov.

Pomarančové sady postupne nahradili ananásy, čaj, tabak a ďalšie plodiny. Práve ananás sa stal novým symbolom poľnohospodárstva São Miguel. Jeho prvý zaznamenaný vývoz do Anglicka sa uskutočnil už v roku 1864. A tak po pomarančovom kráľovstve zostali nielen prázdne sady, ale aj honosné majetky, ktoré dnes chradnú a s posledným dychom pripomínajú dávny príbeh.