Vancouver - mix kultúr a architektury

Vancouver nikdy nesklame. Krasny mix vsetkych kultur, architektonickych stylov, mestskeho zivota, nocnych zvukov, plazi a hor v pozadi, historia dokonale zmiesana so sucasnostou. Presli sme si vsetko co sa dalo, prezreli sme si downtown, najstarsiu stvrt Gastown, najznamejsiu ulicu Robson,skocili do China Town, plaz English Bay, Stanley park pozname uz zo vsetkych stran.Vancouver je rajom kavickarov, myslim ze uz by ste nenasli ani jeden blok ulic, kde by nebola minimalne jedna kanadska a jedna americka spolocnost. My jednoznacne preferujeme Tim Hortons, v krajnom pripade Blenz  A ked sme sa hojdali vo vyske 70 metrov na visutom moste nad kanonom Capilano, kavicku nahradil adrenalin. Z Vancouveru je to len na skok do dedinky Whistler. Teraz Vam to mozno este nic nehovori, pockajte dva roky a bude to centrum sveta. Tak ako si Peking uziva svoju slavu v tychto dnoch, spojenie Vancouver a Whistler zarucene potesi vsetkych nadsenocov zimnych olympijskych hier. Co je na nasej ceste nemenej dolezite, je spoznavanie krajiny a ludi ktori v nej ziju.Kanada bola prechodnou krajinou pre vsetkych povodnych obyvatelov, ktori sa cez zmrznutu Beringovu uzinu dostali z Azie na Americky kontinent. Presun zacal pred cca 20 tis rokmi, kanadske prve narody vsak svoju zem osidlili az neskor, zhruba 5 000 rokov dozadu. Obyvali obrovske uzemia, od polarnych ladov severneho Hudsonovho zalivu az po prerie Manitoby, od Pacifiku po Atlantik. Ked sa vravi o hrdych narodoch, vzdy si vybavim prave „first nations“, prve narody (politicka korektnost je uz asi vsade )Kanady..Nikdy toho nemali vela, nikdy nedosiahli tej uzasnej urovne stredoamerickych povodnych obyvatelov, ale hrdost si zachovali nesmiernu dodnes. Najprv im nejaki divni pani zobrali zem. Ked sa na ich uzemi natahovali francuzi a anglicania o moc, boli znova zneuzivani na mocenske boje. Dodnes ich vsak doraza zakon, podla ktoreho sa kazdy prislusnik prvych narodov musi zaregistrovat v Ottawe, dostane pridelene cislo a podla toho ho stat eviduje ako „indiana“. Ak sa nezaregistruje, pre stat nie je povodnym obyvatelom. Miestny spravca muzea z kmena Secwepemc mi vravi : Ale ja viem kto je moj sused, ja viem kto je jeho rodina a ako dlho na tomto uzemi zije a co jeho predkovia prezili. Oni v Ottawe nas nepoznaju, nic o nas nevedia, tak ako nas mozu katalogizovat?“ Uzemie Shuswap sme opustili tesne pred Blue River, centrom skveleho vynalezu, Heli-Skiing. To sme sice v tychto sparnach nevyskusali (mame tu od 30 stupnov hore), vykompenzovali sme to rychlolodkou po Mud River az po Mud Lake, rieka a jazero, ktore miestni pomenovali podla kalnej vody. Ta je ale kalna nie od blata, ale od mineralov a prachovych ciastociek, ktore do nich privadza topiaci sa ladovec. Ale vecer teda stal za to. V sukromnom luxusnom bavorskom zrube sme si uzivali privatnu saunu, jacuzzi, hernu, nadhernu zahradu a pri tom sme popijali kanadske pivka (vyhrava Molson Canadian). Co teda ale dorazilo mna, ked baby vecer nakupili 36 vajicok, velky kus slaniny, cibulku, okolo zrubu nazbierali VRAJ kozaky a rano robili prazenicu pre 10 ludi! Rano sme este dali basket na zahrade a vyrazili sme na severovychod popod Mt. Robson, najvyssi vrch Rockies do jedneho z hlavnych cielov nasej komfortnej cesty, do narodnych parkov Britskej Kolumbie a Alberty. Pred cestou sme pocuvali z kazdej strany aka je najlepsia taktika, ked sa ocitnete v blizkosti akehokolvek medveda. Takze, neutekat (on by vas aj tak dobehol), stocit sa do maleho klbka alebo si lahnut na brucho s rozkrocenymi nohami, aby Vas medved nevedel otocit. Toto su nase slovenske rady. Potom Vam miestny fotograf medvedov Ross povie, ze najlepsie je dat medvedovi najavo, ze sa ho nebojite. Toto pravidlo vraj treba aplikovat aj ked ste uz zoci-voci medvedovi, pozriet mu do oci a nedat najavo strach (no jasnee). A vy potom pouceni, pripraveni, idete si kupit nejake zasoby na cestu a pridete do malych potravin v strede nicoho, kde pan v rokoch, ktory pomaha mamicke za pokladnou a vyzera trosku ako z hororu o americkom stredozapade, pozna najlepsi recept na obranu proti medvedom. Plati pravidlo “dvaja ludia na ture”. V praxi to znamena, ze ak stretnete rozzureneho medveda, mate aspon dobru sancu predbehnut toho druheho co je s vami na ture  Len na okraj, dnes kde sme videli kusok od nasho turistickeho chodnika medvedicu s mladatkom, hadajte co sme spravili? Aaaano, rozbehli sme sa…vsetci su ok, aj medvedica! Po vcerajsom prichode do narodneho parku Jasper sme zamierili rovno k perle Rockies, k Maligne Lake. Toto “diabolske” jazero, co jeho nazov znamena vo francuzstine objavila medzi prvymi Mary Schaffer. My sme sa uz cudovali ze o nej nie je ziadny film. Mary zila na prelome 19 a 20 storocia so svojim otcom na juhu Alberty v Rockies, bola jeho asistentkou a fotografkou pri spracovani botanickych informacii o Rockies. Po otcovej smrti chvilu pokracovala v jeho praci, ale potom sa uplne oddala horam a stala sa horskym vodcom. V roku 1908 viedla cisto muzsku expediciu od Lake Luise “niekam na sever kde by malo byt jazero” a natrafili na Maligne Lake. Skvela vec, na to ze vtedy zeny este nevolili… Dnes sa z nas na chvilu stali sportovci a vydali sme sa na tury do Jasperu. Ked doma uvidia tie smaragdove a azurove a tyrkysove jazera, verit nebudu! Kazdy z nas presiel minimalne 12 km, zazitky stali za to. Okrem medveda “baribal”sme uz stihli zahliadnut jelene wapiti, soby karibu, ovce hruborohe (my ich tak familiarne volame muflony), chipmunks a vevericky uz neratame, tie su vsade! Zaver dnesneho dna bol ale uplne skvely. Niektori snivali o vyhladoch na hory, dopriali si ich z vrchola Whistlers nad mestom Jasper, kam sa vyviezli lanovkou (ktora vyzera trochu ako elektricka). Niektori snivali o trosku inej zabave na vecer, tak sme vyrazili na miestne rodeo. Dnes jazdili kanadski profesionali, teda tolko prace s dobytkom sme nevideli v zivote  okrem klasickeho rodea dnes pani a damy (!!!) v kockovanych koseliach s velkymi sponami na svojich jeansoch predvadzali ako rychlo chytit teliatko do lasa, zvalit ho na zem a zviazat mu nozicky. Tiez sa hadzali na teliatka zo svojich koni, osedlavali nakladneho kona na cas, nahanali sa okolo sudov, snazili sa udrzat na bykoch a toto vsetko za nasho revu, tlieskania, vyskania apod. Vyborna zabava, ktora sa tu kona len raz za rok, my sme to vymakli. Tak a zajtra rano vyrazame po “vykladnej skrini” Skalistych hor Icefield parkway na juh do Banffu. O dalsich nasich dobrodruzstvach zasa napisem, mozno to znova bude na dve strany, heh…Vsetci pozdravuju domov, vsetci su v poriadku (az na stipance) a ozveme sa coskoro!