Lavičky "iba pre bielych"

Keď sa povie Juhoafrická republika, tých, ktorí obľubujú históriu, určite napadne ako prvý Nelson Mandela a apartheid. Počas našich zájazdov JAR TOTAL a 3x Naj Afriky si o apartheide podrobne rozprávame, vysvetľujeme a pripomíname si, ako sužoval a tvaroval juh Afriky a akú ťažkú cestu ku slobode museli obyvatelia Juhoafrickej republiky prejsť.

V priebehu našej návštevy Kapského Mesta spomienky na apartheid nevnímame iba z rozprávania domácich, ale stretávame sa s nimi aj fyzicky počas prehliadky jeho ulíc. Či už vo forme pamätných tabulí na námestí Church Square, múzea otrokov, ale napríklad aj pred budovou bývalého Najvyššieho súdu Západného Kapska. Cestou do záhrad Company´s Gardens míňame túto ošarpanú, no stále majestátnu budovu z 19. storočia. Dnes je opustená a chátra, no v minulosti práve tu prebiehali dôležité súdne konania medzi občanmi z celej západnej provincie.

Okrem toho tu sídlil výbor pre klasifikáciu rás. V rokoch 1950 až 1991 totiž zákon o registrácii obyvateľstva klasifikoval každého Juhoafričana ako príslušníka jednej zo siedmich rás. Podľa toho, ku ktorej rase patrili, im následne priznával alebo odopieral občianske práva. Budova bola teda súčasne dejiskom ponižujúcich pojednávaní, kde ľudia prichádzali pred odvolací panel, aby sa dohadovali o tom, akej sú rasy.

Ducha tohto miesta a zároveň apartheidu však nepripomína samotná budova, ale dve malé lavičky pred ňou. Keď sa pozrieme bližšie, vidíme na nich nápisy: na jednej stojí "iba pre bielych", zatiaľ čo druhá je označená "iba pre nebielych". Rovnako ako v období apartheidu  obyvatelia svetlej a tmavej pleti nemohli navštevovať tie isté školy, reštaurácie, parky či napríklad jazdiť rovnakými autobusmi, nemohli ani pred budovou Najvyššieho súdu sedieť na rovnakých lavičkách. A nielen tu- od roku 1953 boli oddelené verejné lavičky bežné v celej krajine.

Hoci sa v roku 1994 utláčaná časť obyvateľstva dovolala zmeny a dnes už je všetko inak, práve takéto "detaily" majú turistom aj Juhoafričanom  pripomínať túto smutnú časť ich histórie. Umelec Raul Sauls, ktorý v rámci projektu lavičky pred budovu nainštaloval, sám zažil dopad rasových zákonov na vlastnej koži. Podľa jeho slov dúfa, že každý, kto si na lavičky sadne, popremýšľa o tom, čo sa stalo v minulosti a aká vzácna sloboda vlastne je.