Ostrovy zlodejov Kde sa už historicky kradne najviac?

Ostrovy, na ktorých Mikronézania žijú, sú ako doživotné väzenie. Aj keď ste na slobode, niet kam ísť. Všade je ďaleko a v Mikronézii sú ostrovčeky naozaj micro. Prešiel som tu všetky štáty, stovky ostrorov a ostrovčekov. Aj v jednom jedinom štáte ľudia rozprávajú iným jazykom a majú iné zvyky. Tie štáty sú totižto položené na obrovitánskej rozlohe a často medzi nimi nie je priame letecké spojenie. Takže väčšinou sa ľudia nikdy nestretnú a sú si cudzí a rozdielnosti sa iba prehlbujú. Napriek rozdielnosti sú si v niečom títo ľudia podobní a dá sa z toho poučiť. Mikronézania sú na rozdiel od Polynézanov “drsňáci“. Poviem to na rovinu, sú nevychovaní a nekultúrni. Polynézia so svojou jemnou kultúrou je pravý opak. Nie je to teda iba ohováranie nesúce sa dejinami od čias prvých Európanov, ktorí Mikronéziu navštívili. Úplne prvým bol Fernão de Magalhães, ktorý po pár dňoch po pristáni na Guame, ostrov nazval „Ostrov zlodejov“.  Je zaujímavé, že rovnaký názov dal po doplávaní do Mikronézie ostrovom (Yap, či Palau? -nevie sa) ďalší beloch Francis Drake. Každopádne, Francis dal v roku 1579 ostrovu v Mikronézii rovnaký názov ako Fernão  -"Island of Theeves." Mal presne podobné skúsenosti ako Portugalec Magalhães. Domorodci k obom priveslovali na lodičkách – obaja veľkí objavitelia sa zhodujú, že boli na mori veľmi zdatní – vošli na loď a brali si čokoľvek, čo videli. Teraz to vysvetľujeme, že tu na ostrovoch nepoznali čo to znamená súkromný majetok. Že tento koncept sem neprenikol. Nemyslím si to. Každý vie, koho je ktorá žena, a žena, ktorý je jej muž. Ktorý je môj oštep, a udica, a loď, a ktoré sú moje deti. Čo sa týka pôdy, tu verím, že LVčka (List Vlastníctva) v Oceánii nemali... No v Mikronézii ide o národnú črtu. Ja som mal na Phonpei skúsenosť s taxikármi, ktorí presne vedeli čo to súkromné vlastníctvo je, ale chceli si to naše prisvojiť. Chceli nás jednoducho okradnúť. To isté sa mi stalo na tomto istom ostrove viac razy, prakticky neustále. Vždy išlo o smiešne čiastky 2 až 5 USD. Vrchol bol, keď ma presvedčili, aby som sa išiel pozrieť do „turistického rezortu.“ Zaplatil som za lodičku a tá ledva išla, bol to strašný krám, no keď sme sa na ostrovček doplavili, našli sme všetko totálne rozbité, asi po hurikáne? Vyzeralo to ako na skládke odpadu. More bolo fantastické a medzi tým haraburdím plávali modré raje, a na dne mora bolo jasne vidieť obrovské farebné hviezdice, to je pravda. No predtým, ako nás boli ochotní zaviesť späť, si vypýtali „poplatok za návštevu rezortu“. Taký človek ako ja, keď už veľa cestujete, sa nezľakne, a ani neviem, ako to dopadlo, išlo o málo peňazí, no bolo to jasné zlodejstvo. Tento cestopisný príspevok neberte ako odhováranie od cestovania do Mikronézie. Keby ste generácie žili na malom ostrovčeku bez zrejmej perspektívy, bez financií, ktoré by mohli vaše status quo zmeniť, tak by Vám zmienka o „americkom sne“ vyvolala vyrážky na koži, tak ako niektorým na zapadlej slovenskej dedinke. Perspektíva rastu je nulová a vedie k letargii. Treba si uvedomiť, že pri vstupe do akejkoľvek atrakcie v USA zaplatíte oficiálne násobok toho, o čo sa Vás v Mikronézii pokúsia okradnúť. Keby mali v USA Nan Madol, vyberali by vstupné minimálne 50 USD, tu je to zadarmo, no cestou Vás jednotlivé rodinky okradnú spolu o cca 15 USD. Treba to brať ako zľavu zo vstupného =) Mikronézania si pohostinnosť vysvetľujú po svojom. Neoplatí sa im. Opakované návštevy sa nikdy nepredpokladali.. Mikronézania si hovoria, keď už sem niekto takto ďaleko príde, tak to treba využiť hneď a zaraz. Toto presvedčenie pretrváva od čias Magalhãesa a Drakea. V Mikronézii majte teda pripravených zopár USD navyše a nedajte sa osobne zatiahnuť do malicherností. Maximálna izolácia spôsobuje neuveriteľne čisté moria okolo, ostrovčeky, kde nájdete iba stovky paliem a ani jednu murovanú budovu. Musím povedať, že keď som si s Mikronézanmi vypil kavu, zahral na ukulele, akosi sa „To“ prelomilo a z drsňákov sa vykluli senzitívni, pohostinní chlapíci, s ktorými som aj po mnohých rokoch v kontakte. Prečítajte si napríklad príbeh z krajiny Kiribati   Foto: Ľ. Fellner