Jonas Sawimbi Rebel s príčinou

Ángola. Na Angolu si dlho nikto nespomenul. Medzi rokmi 1945- 1974 bola vyspelejšia ako väčšina Európy. Keď robil Jaguár prezentáciu nového kabrioletu, tak najprv sa robila v Angole a až potom v Portugalsku či Španielsku. Minisukne sa v Európe nenosili, resp. konzervatívna časť ich odsudzovala. Angola bola priekopníkom v ich nosení a určovala trendy našich mám. Angolská káva sa pila všade vo svete. Všetko dobré sa žiaľ raz skončí. Vyčerpávajúca vojna krajine spôsobila, že medzi rokmi 1975-2002 opustilo vidiek vyše 70 percent obyvateľov a presťahovalo sa do relatívnej ochrany väčších miest. Luanda sa z ničoho nič rozrástla na obrovskú metropolu, v ktorej však nebola práca. Začali vznikať slumy. V buši medzitým zúrila vojna medzi socialistickým MPLA a UNITOU. Neto vs Sawimbi. Dvaja vzdelaní Angolčania, jeden študoval v Lisabone a v Coimbre, druhý v Lausanne a vo Fribourgu. Jeden ovládal 4 svetové jazyky, druhý 7. Neznášali sa. MPLA podporovalo Rusko a Kuba. UNITU Južná Afrika a potichu aj USA. UNITA podporovaná Južnou Afrikou vyhrala prvú časť vojny. Krajinu, ktorá je 2 x tak veľká ako Francúzsko však zanechala vyľudnenú. Tiché prázdne dediny, mínové polia, zničené kostoly a kávové plantáže ( V roku 1973 bola Angola tretím najväčším producentom kávy na svete! Dnes? Nula. Nada.) V roku 1988 sa pri Cuito Cuanavale odohrala druhá najväčšia bitka v dejinách Afriky. Predčí ju len bitka o El Alamein. UNITA vyhrala. Počas prímeria medzi rokmi 1991-1992 navštívil Angolu a M´banza Kongo aj pápež Ján Pavol II. Grafitti zdobia mesto dodnes. Ľudia ho milovali a milujú. Prišli voľby, UNITA si bola istá, že vyhrá. Vojensky krajinu ovládla a dovolila si risk akým sú voľby. Zabudla nato, že síce ovláda krajinu, ale tá nemala ľudí. Tí boli v mestách, ktoré chránila MPLA. Vo voľbách tesne prehrala. Odmietla uznať výsledky a rozhorela sa druhá fáza vojny. Svet spozornel a UNITA stratila svoj kredit. Luanda bola prvýkrát mestom teroru, 5 dní prenasledovania stúpencov UNITY. Tá zmizla do bušu. Nebola však už jednotná a začala sa štiepiť. Trvalo dlhých 10 rokov kým MPLA dostala Sawimbiho. Jonas nezostal nič dlžný svojej povesti. Vyštudovaný lekár bol v modernej histórii azda najlepším bojovníkom v buši. 22.2.2002. Sawimbi bol za mŕtveho vyhlásený vyše 20x..vždy sa ukázal. Tento deň však bol osudným aj pre neho. Dostal vyše 15 rán, strieľal späť, ale jeho telo to nezvládlo. Rebel padol. Do 6 týždňov sa 27 ročná občianska vojna skončila. 27 rokov pekla, z ktorého nebolo úniku. My tu rozprávame o 6 ročnej druhej svetovej vojne. Predstavte si 27 rokov. Krajina horela, trpela, krvácala. Po Sawimbiho smrti Luanda oslavovala koniec vojny. Všetci tí ľudia čo opustili svoje domovy, či už vzdialené 5 či 500 či 1000 km, neverili, že je koniec. Vláda presviedčala ľudí, že naozaj peklo skončilo. Odmínovacie programy fičali na plné obrátky. Trvalo 4 roky až do roku 2006 kým sa veľká časť utečencov rozhodla vrátiť a, ako pionieri, znovu osídliť opustené dediny, úzke červené cestičky naprieč pichľavým bušom boli znovu frekventované farebne odetými ženami, pozdĺž ciest sa začalo obchodovať, a vidiek ožil. Následky vojny dodnes vidieť. 70 percent obyvateľstva je mladšia ako 27 rokov a v krajine je nedostatok mužov, kvitne polygamia. Hmm, v Číne je to naopak.