Dikobraz s kasavou

Sme už vcelku hladní. Najesť sa tu v hustej džugli ďaleko od hlavného mesta sa priveľmi nedá. Posúvame sa tu v nedostupnej Cabinde ďalej do džungle, vojenské kontroly sú stále prísnejšie. Ukazujeme naše pasy, vojak sa neusmeje. Dedinky v džungli sú iba roztratenými domčekmi. Nízke, s obitými doskami a angolskou vlajkou tak, aby ju bolo vidieť, že je vyvesená. V niektorých dedinkách sa mi zdá, že ju prišili tak, aby nemohla viať. Majú vlajku ako je prikázané, ale ona neplní svoj účel, nevlaje. "Nech idú papaláši v Liande do prdele" hovoria takto nepriamo dedinčania. Popri ceste ponúkajú kasavu, tak 2 či 3 hlúzy a opicu či dikobraza, ktorého chytili v džungli. Ideme a ja zastavím auto a proste vystúpim, urobím 3 kroky a zrazu všetci na mňa kričia, ako keby išlo o život. A kričia aj z najbližšieho domu. Odfotil som niečo, čo vyzerá ako uložené pozostatky náčelníka, či čo? Idem rovno k tomu domu. “Buena dekan, ako sa máte” hovorím, a odpoveďou je mi ticho. Traja obrovskí chlapi sa prísne na mňa pozerajú, a potom po chvíli jeden spustí “Keď chceš fotiť, musíš sa spýtať šéfa dedinky” OK, a kde je šéf. “Tento to je” ukazuje na chlapa vedľa seba. “OK, tak sa pýtam, môžem fotiť?” Odpoveďou je ticho a niečo medzi sebou hovoria portugalsky. “Ako sa tu máte, inak” pýtam sa, aby som prelomil tu dusnú atmosféru, a usmievam sa. “Keď sa chceš niečo pýtať, tak musíš najprv ísť na generálny výbor a tam získať povolenie” povie mi hovorca. “ Veď toto je náčelník, hovoril si, tak sa pýtam jeho” “Nie, to musíš ísť na generálny výbor, my nemáme právo podávať bez súhlasu odpovede. Jean- Baptiste je na nervy, a ja som nadšený. Táto príhoda mi o Cabinde povedala dosť veľa. Tí ľudia sú zničení dlhoročnými bojmi. Chcú, samozrejme, samostatnosť, ale vedia, že je “to zložité”, že v Cabinde je príliš veľa peňazí a záujmov, aby ich vedeli partizáni z džungle zmeniť. Nakoniec si dáme toho dikobraza, chutí ako náš zajac a zakusujeme smradľavou kasavou so štipľavou omáčkou džindungu. Kríky kasavy -manioku tu dorastajú až do výšky 3.5 metra. Videl som síce aj 5 metrové, ale 3.5 metra je veľa. Plody manioku, ako ho tu volajú, sú tiež akési väčšie, hold sme na rovníku a tu všetko rastie lepšie. Dikobraza som jedol aj v Kamerune, Stredoafrickej republike a Kongu a je to vcelku bežné jedlo. Nikto tu v Cabinde mimo hlavného mesta nemá chladničku. Cabinda je cestou pre otrelých a veľmi skúsených cestovateľov. Prečítajte si o Exkláve Cabinda o Portugalskom Congu môj rozsiahly blog.  Fotografia: nafotil som na dedinskom trhu už v blízkosti hraníc s Kongom. Pekný pozitívny portrét babičky predávajúcej mango a popíjajúcej pivlko; čo poviete?