Posledný železný kostol na svete

Ak ste nikdy nepočuli o Kostole Sv. Štefana v Istanbule, nieto sa čomu čudovať. Je to totižto jedna z mála pamiatok, ktoré si človek spojí s mestom minaretov. Ako naznačuje titul článku, tento istanbulský kostol je vskutku jedinečný – navrhol ho osmanský Armén, postavila ho rakúska firma prostredníctvom financovania bulharskej vlády a zvony daroval stavbe akýsi Rus. Okrem sklenených okien je celý zhotovený zo železa – z vlnitých pozinkovaných plechov a cementu. Materiál, z ktorého je stavba zhotovená, daroval kostolu jej ikonický názov „Iron Church" - Železný kostol.

Ako a prečo sa objavil Kostol Sv. Štefana na pobreží Zlatého rohu? Po páde Byzantskej ríše a porážke Carihradu, sa ujali územia Osmani. Vládca „Zlatého jablka“ Mehmed II. Dobyvateľ sa ujal zodpovednosti upratať pozostatky veriacich z predošlej ríše. Pod pojmom „upratať" sa neradí v prípade Mehmeda nesúvislá a krvavá poprava či prenasledovanie. Obyvateľom udelil titul „Millet Rumu", čo v preklade už počas obdobia Seldžukskej dynastie znamenalo jednoducho „Rímsky národ". Napriek tomu, že komunita bola podriadená v rámci osmanského politického systému, zachovala si určitú samostatnosť.

Patriarchovia Konštantínopolu, ako aj iní vysoko postavení predstavení, mali povinnosť riadiť komunitu a zaručiť sultanátu, že sú dane splatené na čas a v plnej sume. Hlavnou zložkou tejto komunity bola bez prekvapenia Grécka väčšina až do konca 19. storočia.

Vďaka otvorenosti Osmanov si bulharská menšina v Carihrade udržala svoju kultúru ako aj jazyk a identitu. Vďaka vzrastu nacionalizmu sa táto komunita rozhodla v roku 1872 osamostatnila ako jedna zo štrnástich samostatných autokefálnych odvetví pravoslávnej cirkví (tzv. Bulharská pravoslávna cirkev). Ostala im ale otázka: „Kde sa budú stretávať?“ Gréci mali svoj patriarchát, nádhernú stavbu a bulharská menšina nemala ani len štôlňu. Tu prichádza na scénu vtedajší sultán Abdulaziz (1830-1876), ktorý povolil výstavbu stavby pre túto menšinu.

Kostol, postavený na pozemku od vysoko postaveného osmanského štátnika bulharského pôvodu Stefana Bogoridiho, nebol železný, ale drobný a drevený. A ako to chodilo vo večne horiacom Carihrade, kostol zhorel. Tu sa nám objaví prvá - aj keď nepravdivá - legenda o výstavbe tejto železnej krásy. Podľa všetkého sultán nechcel, aby bol kostol vskutku postavený, a tak dal komunite nerealistickú požiadavku: „Postavte kostol za mesiac, alebo na celú vec zabudnite.“ Bulhari tak museli vymyslieť niečo netradične rýchle. Nakoniec sa inšpirovali britskými železnými kostolíkmi, ktoré boli roztrúsené po ich kolóniách. Aj keď je legenda nepravdivá, jej vskutku železná konštrukcia bola zhotovená za rok a pol po jej dovezení.

Architekt Hovsep Aznavur (Arménec) vyhral súťaž, ktorá bola vyhlásená bulharskou komunitou. Jeho návrh bol podaný firme Rudolph Philip Waagner, ktorá dodnes vyrába železné konštrukcie (Waagner-Biro). Po zhotovení, táto skoro 500 tonová stavba v neo-byzantskom, a neo-barokovom štýle bola loďou prevezená po Dunaji, cez Čierne more až do Istanbulu. Zhotovená budova bola v roku 1898 posvätená exarchom Jozefom I. a začala sa pre bulharskú komunitu nová kapitola v nepredvídateľnom ruchu Istanbulu.

V 21. storočí sa pošťastilo stavbu prerobiť, a po 7 rokoch opráv bola opäť otvorená verejnosti v roku 2018. Táto prerábka bola súčasťou snahy pre udržiavanie vzťahov medzi modernou vládou Bulharska a Turecka. Dodnes je jednou z mála stavieb, do ktorých môžete nazrieť! Beztak, ak máte chuť na návštevu farebného Balatu, nezabudnite si obzrieť aj tento nádherný skvost.