Najkrajší ľadovec Patagónie S mačkami na Perito Moreno

Najznámejší a najkrajší ľadovec národného parku Los Glaciares, bol vyhlásený za NP v roku 1938 a už 36 rokov je pod patronátom UNESCO. Od El Calafate, kde bývame, je ľadovec vzdialený 80 kilometrov a prepravíme sa tam v doprovode miestneho sprievodcu naším prenajatým autobusom. Prídu pre nás do hotela s veľmi sympatickým dvojmetrovým šoférom, ktorý nám včera aj najťažšie kufre doniesol na recepciu ako zápalkové krabičky. Paula je inteligentná, neznáša Kirschnerovcov a drží palce terajšiemu prezidentovi, ktorý je konečne pravičiar. A vie prečo. Po Nestorovi Kirschnerovi je v Calafate pomenovaná promenade, bol guvernérom provincie Satna Cruz, kam El Calafate patrí, a Paula vie koľko pôdy vo svojej provincii kúpil, a aký veľký má podiel v cestovných kanceláriách tu v Patagónii. “Kirschnerovci sú najskorumpovanejší politici akých Argentína kedy mala” rozohní sa inak veľmi distingvovaná dievčina, ktorá sa správa skôr ako Nemka než Latinoameričanka. Fotíme východ slnka nad najväčším jazerom, ktoré je celým svojím povrchom položené v Argentíne – Lago Argentino. Dnes chceme zažiť typický BUBO zážitok, Perito Moreno aktívne. Chceme sa prejsť po ľadovci v mačkách. “Mačky” - takto železá, ktoré vám pripevnia na nohy nikto vo svete nevolá, to musel byť nejaký slovenský horolezec, vtipkár. A takých je väčšina a viem si aj predstaviť pri akom joure to vzniklo a koľko vtedy popili. Každý jazyk má pre túto výbavu jednoznačné pomenovanie, no Slováci, ale aj Česi (nie kočky, ale mačky a to je jedno z mála slov, ktoré majú Česi od Slovákov, väčšinou je to naopak) to volajú takto smiešne. Ľadovec je premenlivý útvar, ktorý je neustále v pohybe a práve ľadovec Perito Moreno je známy tým, že neustále praská a jeho jednotlivé časti sa odlamujú a padajú do jazera. Neulomí sa to s nami? Kde budeme na 30 km dlhom ľadovci s obrovskou plochou okolo 250 km² chodiť, tak aby sa to neodtrhlo spolu s nami? Ľadovce narastajú a ustupujú. Perito Moreno sa síce pohybuje neuveriteľnou rýchlosťou bezmála kilometer za rok, ale to neznamená, že rastie. No ani neustupuje, ako veľká väčšina svetových ľadovcov, a je stále rovnaký. Jediným ľadovcom Patagónie, ktorý každoročne naberá – narastá je ľadovec, o ktorom ste nepočuli, Pio 11. Zapamätajte si ho, je to unikát. Túto turistickú atrakciu máme objednanú dlho vopred, nejde to zo dňa na deň. Museli sme zaslať naše pasy aj komplet údaje. Keď chceme zobrať ešte ďalších troch, zisťujeme, že to nejde, že majú absolútne plno. Chcú zachovať vysokú kvalitu a tak je počet miest striktne obmedzený. Cestou nám Paula rozpráva pikošky o Patagónii, dáva na správnu mieru údaje, ktoré máme načítané a celkovo nám veci dovysvetľuje, takže z jednotlivých nesúrodých kostrbatých informácii sa vytvorí celok, ktorý dáva zmysel. Toto je obrovská pridaná hodnota a my ráno nezabijeme hodinu transferom, ale využívame každú minútku. Zastavíme sa na výhod slnka – keby sme nemali prenajatú dopravu, toto by sa opäť nedalo zrealizovať. Potom Paula napočíta raz dva tri a pred nami sa vynorí úžasný biely ľadovec, sme od neho 7 kilometrov, ale vidíme ho zreteľne a je obrovský a nádherný. Potom nás dovezú priamo na miesto odkiaľ máme k lodi 100 metrov peši. Paula nám dá lístky a nastupujeme bez akýchkoľvek prestojov. Vyjdeme na hornú palubu a fotíme ľadovec z lode, z bližšia, pristávame na druhom brehu a prechádzame 150m k chatkám, kde máme brífing. Odkladáme si obedné balíčky, ktoré sme si priniesli do poličiek (nie na stôl), odkladáme si tašky a všetko čo nebudeme na ľadovci potrebovať. Na nohách máme turistické topánky (odporúčam a stačí aj nízke po kotníky), ale dalo by sa to zrealizovať aj v teniskách. Dlhé nohavice, niet dôvod mať zbytočne teplé. Niekoľko vrstiev hore a poslednú nepremokavú. Na hlavu odporúčam čapicu a, čo je dôležité, rukavice. Ak si ich zabudnete, požičajú Vám ich tu. Paličky, cepíny sú zakázané. Na chrbte máte ruksačik či fotografickú brašnu. Po vysvetlení si vecí vyrazíme na 15 až 20 minútovú prechádzku hore k chatkám až na samotný ľad. Sme rozdelení do troch skupín a je výhoda, že sme jedna skupina, lebo je väčšia sranda, robíme viac blbostí a máme tým pádom lepšie fotografie, fotíme sa navzájom. Už táto prechádzka prechádza nádhernou prírodou, upravenými drevenými chodníkmi s nádhernými výhľadmi. Bez fotenia by to trvalo do desať minút, no vám to nedá a fotíte a fotíte. Ľadovec je vpravo od nás a my stúpame k jeho ľavému okraju. Tam si sadáme na lavičky a traja horali nám mačky promptne vyberú presne na našu nohu a pripnú tak, aby nám cestou držali. Je tu jedna finta, odporúčam lepšie si zaviazať vaše topánky a šnúrky na 2x, lebo mačky nestratíte, ale môžete stratiť topánky (s mačkami). Potom sa stretávame pod bledomodrou vlajkou Argentíny a na malom kopčeku si robíme smiešne dobyvateľské fotografie, všade okolo je ľad a my vyzeráme, že sme dobili južný pól. Stred ľadovca sa hýbe rýchlosťou 2.5 metra za deň, ale kraj sa hýbe iba veľmi veľmi málo a tak to nie je nebezpečné. No predsa len sa hýbe, a tak máme dnes privilégium ísť po novej trase ako vôbec prvá skupina. Ešte počuť motorové píly, ktorými pripravujú ľadové schody, aby sa dalo na ľadovec vystúpiť aj neskúseným turistom, ktorí majú na sebe mačky po prvý raz a cítia sa v prvých momentoch ako tučniaci. “Nohy majte od seba” napomína neustále Ignatio, “inak si prederavíte druhú nohu” Stúpame za sebou v hustom rade a je to sranda. Ja osobne som na mačkách prešiel toho dosť, no väčšina mojich klientov ich má na nohách po prvý raz. “Keď idete smerom dole, nechoďte po pätách, ale majte celú plochu nohy kolmo na ľad. Zadok dajte viac dozadu, aby ste mali správne ťažisko. Mačky vás udržia, ani sa to nepohne, uvidíte” radí Ignatio a má samozrejme pravdu. Mačky držia ako sekundenkleber a my vybiehavame hore a dole a fotíme a fotíme. Je teplo, okolo 15 stupňov, a ľad sa topí a v nádherných modrých sifónoch je čisto čistá voda. Idem do kľuku a pijem priamo zo sifónu, fľašku som si nevzal a rátal som s týmto a odporúčam to každému. Vypiť si čistučkú vodu priamo z ľadovca je paráda. Je zaujímavé, že keby ste nemali iný zdroj vody, iba túto ľadovcovú, ktorá je bez akýchkoľvek minerálov, tak by ste sa vodou intoxikovali a umreli by ste po týždni. Vedeli ste takéto niečo? No dnes mi tá voda chutí, ach joj. Včera sme prišli z Chile a trvalo nám to 5 hodín, teraz je Chile tu kúsok cez hory, menej ako 25 km. Vyjdeme na vyhliadku a potom sa otočíme, preskakujeme malé seraky (zatiaľ iba 0.5m hlboké – keby sa roztvorili, musia zmeniť trasu) a prechádzame niekoľko hrebienkov. Dotýkame sa najkrajšieho ľadovca sveta a máme z toho božský pocit. A je koniec túry, teda ešte nie úplný koniec- prichádzame k stolíku, kde je fľaška 12 ročnej whisky. “Che (kamarát) jedna fľaška nám zo Slovenska a Čiech stačiť nebude a tak vytiahnu ešte ďalšiu. Nasekajú ľad z ľadovca Perito Moreno – “tento môže mať tak 300 až 350 rokov” odpovedá Ignatio na moju otázku – a naplnia nám whiskové poháre. 12 ročná whisky s 350 ročným ľadom priamo z Perito Moreno, s mačkami na nohách, všade okolo ľadovec– musím vám povedať, že to robia presne ako to robí BUBO. Lovci zážitkov! Na tomto Fóre nájdete príspevok z Antarktídy, kde som ja zobral milión rokov starý ľad a urobil tú istú fintu. Teraz po rokoch to napadlo aj niekoho iného… A je to super. Antarktída je najvyššie položenou a najsuchšou púšťou sveta. Sneh sa tu nepremení na ľad ani za 2500 rokov, kdežto tu v Patagónii sa sneh premení na ľad už za rok. Je to šokujúca informácia, ktorú nenájdete taktiež nikde. No keď sa budete baviť s odborníkmi z Argentíny či Chile, dozviete sa ju. Rýchlo zbiehame z ľadovca, kým 2 fľašky whisky nezačnú účinkovať, vyzujú nám mačky – servis je super – dávame si obed s výhľadom na ľadovec a so zvukmi praskajúceho ľadu, a potom pozorujeme padať tony ľadu do jazera v prostriedku ľadovca. Dotkli sme sa ľadovca, ochutnali ho, Perito Moreno je naše. Vyskúšajte to niekedy!