Fórum

3 príspevky

26

18:46

apr

2019

Venezuelčania na Madeire

Venezuelčania na Madeire

V Portugalsku sa rozpráva po portugalsky. Samozrejme, to vieme všetci. Ostrov Madeira, ktorý sa nachádza približne 800km vzdušnou čiarou od Lisabonu je miesto, kde sa úplne bez problémov dohodnete aj po španielsky. Momentálne žije na Madeire asi 300.000 obyvateľov, z ktorých je už viac ako 6.000 Venezuelčanov (a ich počet stále pribúda). Sedím na autobusovej zastávke a prisadne si vedľa mňa starší pán, ktorý práve ide z nedeľnej omše. Pustíme sa do rozhovoru a keď si všimne môj neportugalský prízvuk, spýta sa ma, či som z Venezuely. Odpovedám síce záporne, no on mi začne rozprávať o jeho madeirských bratrancoch, ktorí žijú v Caracase. Odišli ako malé deti, no vďaka pravidelnej priamej leteckej linke Madeira – Caracas sa vídali často. Neboli jediní, v minulom storočí viac ako pol milióna Portugalčanov emigrovalo do Venezuely, 80% z nich bolo práve z Madeiry, kde v tom období jediný zdroj obživy bolo chabé poľnohospodárstvo a život bol veľmi ťažký. Bolo to obdobie, kedy Venezuela mala veľmi prívetivú imigračnú politiku a obrovské množstvo Európanov prichádzalo pracovať najmä do sektoru ropného priemyslu. S pánom sa spoločne „dohodneme“, že na Madeire má prakticky každý nejakého bratranca, ktorý je (bol) vo Venezuele, keď v tom príde môj autobus, rozlúčime sa a ja odchádzam. Cestou si ešte potrebujem kúpiť madeirské víno (spôsob výroby je podobný ako portské, no, samozrejme, je chutnejšie ;) ). Keďže je nedeľa, obchod je takmer prázdny. Pedro, ktorému predajňa patrí, ma dobre pozná, veď s našimi Bubákmi tu víno nakupujeme už roky. Pozýva ma na pohárik a prehodíme spoločne zopár slov. Aj on mi začal rozprávať o tom, keď ako 20-ročný odišiel do Venezuely, kde žil celých 30 rokov. Po tom, ako sa k moci dostal Hugo Chávez a začali problémy, rozhodol sa vrátiť naspäť na Madeiru. Vraj to bolo veľmi ťažké... Bol podvečer a ja som už pomaly dostávala aj hlad. Asi nikoho neprekvapí, že som dostala chuť na venezuelské arepy. Sú to kukuričné placky, ktoré sa plnia mäsom, syrom, fazuľou, alebo inými dobrotami. Samozrejme, na Madeire ich netreba dlho hľadať. Našu obľúbenú reštauráciu vlastní Javier s manželkou. Javierova mama odišla z ostrova, keď mala 12 rokov. Javier aj jeho dve dcéry sa narodili vo Venezuele. Dokonca, ako mnohí, sa po portugalsky naučili rozprávať až po príchode na Madeiru pred pár rokmi. Nemajú tu žiadnych žijúcich príbuzných, ktorí by im pomohli, no po tom, čo všetko vo Venezuele predali, aby mohli na druhej strane oceánu začať lepší život, sa im podarilo otvoriť malú reštauráciu. Teraz šetria ďalej, aby za nimi mohol pricestovať aj Javierov otec, ktorý je chorý a potrebuje lieky, ktoré sa vo Venezuele už dlho zohnať nedajú. Každý jeden Venezuelčan má príbeh, ktorý ženie slzy do očí. Aj nám v BUBO je ľúto, keď vidíme v akom stave je Venezuela, do ktorej tak radi chodíme...  

Venezuelčania na Madeire

Petra Kovacova z BUBO

16

15:15

apr

2019

Notre Dame Viac o krajine

Notre Dame

Chrám Matky božej v Paríži. Stojím tu pár hodín potom, čo požiar ustal. Večer som nahrával reláciu do TA3 a požiar vtedy práve začal. Do očí mi vbehli slzy. Prvá gotická stavba sveta pre mňa veľa znamená. Po prvý raz som tu bol začiatkom leta 1990. Vyrazili sme vtedy stopom dve partie s tým, že sa stretneme vo štvrtok o týždeň o 10.00 pod Eiffelovkou. Mobily neboli, ani GPS, ale Eiffelovku sme poznali... No moje prvé kroky viedli sem - do chrámu, kde zvony rozozvučiaval Quasimodo plný lásky k Esmeralde. Victor Hugo býval poblíž na námestí Place des Vosges, pred vchodom má sochy psov, dobre ten román napísal a na „nudné pasáže” opisu nádhernej katedrály nikdy nezabudnem. Začal som tie strany čítať, a opäť a opäť a tú katedrálu som mal zrazu pred očami. A teraz moja prvá cesta na západ viedla sem. Potom som tu bol so svojou ženou, bývali sme v penzióne hneď za katedrálou, priamo na ostrove Ile de la Cité. Je to už dobrých 20 rokov. A potom som ju ukázal svojim deťom. Prileteli samy do Paríža, Sára mohla mať tak 8 rokov maximálne. Išla s nimi letuška, aby ich vyviedla z letiska, a tam som stál ja a čakal. Toto je život našej rodiny, čakám ich vždy niekde vonku. Kúpil som deťom zmrzlinu, a tak verím, že majú na moju katedrálu dobré spomienky. No a teraz som tu opäť. Stojím pred svojou katedrálou a vzdávam jej hold v tejto ťažkej chvíli. Nejde iba o francúzsku katedrálu, ide o európsku. Eiffelovka má niečo vyše 100 rokov, no zvony Starej dámy oslavovali šťastné chvíle už vyše 800 rokov, a aj smútok. Včera po polnoci stáli Parížania okolo, plakali, modlili sa. Niektorí si z modliacich robili srandu, no iba trošku, atmosféra bola veľmi fajn. “Asi sme toto potrebovali” hovoria mi. Samé demonštrácie, žlté vesty, ľudia tu nevedia, ako im je dobre. “Toto nešťastie nás spojilo” pokračujú, a pritom si tisnú do seba dlane. Idem peši z Louvre, keď prechádzam centrom, iba sa utvrdzujem, že Londýn nemá absolútne šancu. “Brexit?. Nech si tí neokrôchaní idú. Všetko máme lepšie tu. Jedlo, kultúru aj autá. Aston Martin sa na naše Buggati absolútne nechytá.” Tie hovädá nevedia piť a nevedia si užívať život. Iba sa ožrať maximálne... Čím bližšie som k Notre Dame, tým viac promenáda hustne.. až je doslova nepriechodná. Prísť si uctiť vyhorený Notre Dame evidentne nenapadlo iba mňa. Dovnútra pred katedrálu, kam sa vždy dalo ísť- a nikdy by má nenapadlo, že tento prístup zastavia, či sa dá zastaviť- tak tam púšťajú iba na novinársky permit. Aj tak je tam niekoľko stovák ľudí - ľudí z médií. Okrem nich už iba policajné a hasičské autá. Opäť stovky. Je to neuveriteľný pohľad, všetko je zhorené, no veže stoja. Prezident USA Donald Trump bol na Twitteri včera múdri, že majú kostol hasiť z lietadiel. To je v USA či Kanade moderné, hlavne keď im horia lesy či iné obrovské plochy. Teraz na Antarktíde boli našimi pilotmi piloti, ktorí sa živia presne týmto. Musia byť neuveriteľne zruční piloti. V letku nabrať z jazera vodu, a potom ju vypustili nad objektom. No na Notre Dame toto nemohli použiť. Báli sa, že by zrúcali aj veže. Veže pekne stoja, aspoň sa tak zdá. Chvála bohu.. Odbehol som na Rue du Faubourg, stojím pred rezidenciou francúzskeho prezidenta pred Elyzejskými poľami. Macron inicioval medzinárodnú zbierku na obnovu Notre Dame. Teraz tu vlajú vlajky, všade ochranka a očakáva sa, že Emanuel Macron vyjde von a pôjde pred Notre Dame. Má teraz veľkú šancu spojiť národ. Téma mu vznikla sama od seba a dobrý politik, a tým rozhodne je, takéto veci využije. No mne sa čakať nechce, a tak zájdem do malého bistra za rohom. Presko a bageta s maslom. Nič viac, iba bageta natretá maslom. Dokonalé. Francúzi si veria. Inde by to bolo príliš málo na 10€, tu je (pri tejto polohe) cena relevantná. Notre Dame navštívi viac ľudí než Eiffelovku, až 13 miliónov, čo je neuveriteľné číslo. Okolo Notre Dame sa nezomkneme iba vo Francúzsku, ale aj v celej Európe. Nech sa Európe darí !!  

Notre Dame

Ľuboš Fellner

17

12:56

sep

2016

Mafiánski zlodeji zo Sicílie - osobná skúsenosť

Mafiánski zlodeji zo Sicílie - osobná skúsenosť

Moja dcéra Sára si zabudla v reštaurácii v Trapani iPhone. V tomto caffé na Via Ammiraglio Stait hneď oproti prístavu sme boli po prvý raz a bolo to frekventované a dosť neosobné miesto. Vždy majú plno, veľa turistov a tak kvalita a slušnosť nie sú dôležité. O chvíľu bude 12:00, u nás čas obeda, ale väčšina slušných reštaurácii je ešte zatvorená a otvoria tak tesne pred jednou. Tu v Trapani som pobehal tie najlepšie a teraz som chcel ísť na Via Giudecca do Trattorie Cantina Siciliana. No buhužial zatvorené a o jednej už musíme ísť na lestisko. Tak sme si dali posledný aperol spritz, posledné arančíni a ako dezert posledné cannoli a odišli… Bez mobilu. Ten sme zabudli na stoličke v tom caffé. No smola.No tu sa na Facebook ozval Alessandro “Ahoj našiel som tento telefon v Staiti, kam ho môžem polsať” V obale iPhonu našiel palubenku z trajektu, ktorá bola vystavená na meno. Alessandro tu robí čašníka, pochádza z Trapani, je to Sicílčan ako vyšitý. Čestný, hrdý sicílčan. Telefón poslal a týmto mu verejne ďakujem. Sicília je úžasná - v predposlednom GEO sme o nej napísali článok (aj keď podpísali iba Andrejku Marciovú - stretnete ju v BUBO Front office, písali sme to viacerí) - no táto príhoda mi ešte Sicíliu osladila.

Mafiánski zlodeji zo Sicílie - osobná skúsenosť

Ľuboš Fellner

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva