Fórum

25 príspevkov

25

20:30

sep

2019

Yukon a kopce zlatého prachu Viac o krajine

Yukon a kopce zlatého prachu

Yukon a kopce zlatého prachu Každý poznáme príbehy zlatokopov uprostred nehostinnej prírody na brehoch rieky Yukon. Jack London a Biely Tesák sa postarali o ich spopularizovanie aj na Slovensku a v Čechách. Ako to na zlatonosnej rieke Bonanza a v kedysi stanovom meste Dawson vyzerá dnes? Počas nášho dobrodružstva na Aljaške prejdeme aj cez jedny z najopustenejších hraničných priechodov v USA a strávime niekoľko dní v kanadskom teritóriu Yukon. Yukon sa stal samostatným teritóriom práve počas vrcholenie slávnej zlatej horúčky koncom 19.storočia. Keď George Carmmack, jeho indiánska manželka a švagor lovili lososy v odľahlých lesoch Kanady, ešte netušili, aké bohatstvo ich čaká. V auguste v roku 1896 ich nález zlata na rieke Bonanza odštartoval obrovskú masovú migráciu ľudí, ktorí sa s vidinou bohatstva vybrali do jedných z najťažších podmienok na život. Veľká časť to cestou vzdala, mnohí zomreli a vytrvalci vytvorili mesto, v ktorom počas nášho zájazdu skúsime šťastie aj my. Počas dňa v Dawson city sa pôjdeme s najdlhšie pôsobiacou spoločnosťou Goldbottom tour pozrieť na ich vykolíkované parcely, súčasný proces hľadania zlata a vyryžujeme si tiež vlastné zlato. Začíname priamo na mieste diania, uprostred obrovských kopcov štrku, hliny a ťažkých strojov. Bager prehadzuje čerstvo vyrýpanú zeminu stroja, ktorý gravitáciou, vodou a trasením oddelí väčšie a ľahšie časti od ostatných. Po skončení musia vrátiť okolie zase do pôvodného stavu a vysadiť novú zeleň. Zvyšok procesu, ktorý vedie k zlatu, je ešte dlhý a prácny a vyžaduje veľa ručnej práce pri premývaní, presypávaní a oddeľovaní iného materiálu v tábore. My si vyskúšame najznámejšiu formu ryžovania - v rieke pomocou panvíc. Pôvodný účel panvicovania však nikdy nebolo reálne hľadanie zlata, ale skúmanie povrchu a jeho bohatstva v okolí. Prezujeme sa do gumákov, vyhrnieme rukávy a náhodným výberom si vyberieme panvicu plnú zeminy. Bude v tej našej nejaké zlato? Určite. Otázka skôr je, či ho aj nájdeme. Ponoríme panvicu do vody, a hoci sme tu počas leta, je ľadová! Vymývame kamene pomaly preč, snažíme sa udržať teoretické zlato na dne panvice a pomaly sa k nemu prepracovávame. Bolí nás chrbát, mrznú nám ruky a všetci rozmýšľame, ako to tu tí zlatokopovia mohli vydržať. Až úplne na dne panvice sa tuším začne niečo ligotať. Našli sme si zlato! Cenný kov vo veľkosti snehovej vločky je náš! To je to, čo sa tu hľadá. Už iba zlatý prášok. Všetky väčšie kúsky sa vyzbierali koncom 19.storočia. Bagre, nákladné autá a všetka mravenčia práca súčasných zlatokopov je práve o tom, o nájdení čo najviac zlatého prášku v kope štrku. Nám to stačí, odložíme si svoje bohatstvo do mini skúmavky a večer ideme skúsiť radšej šťastie do najstaršieho kasína v celej Kanade.

03

07:52

dec

2018

Šikmé domy v meste zlatokopov Viac o krajine

Šikmé domy v meste zlatokopov

Šikmé domy v meste zlatokopov Mestečko Dawson je obľúbenou zastávkou našich klientov na zájazde Aljaška, Yukon – volanie divočiny. Najskôr ich však zaskočí všadeprítomné blato alebo prach, záleží na tom, aké počasie prevládalo za posledné dni. Dôvod prečo cesty v tomto mestečku nie sú spevnené asfaltom je jednoduchý – bolo postavené na trvalo zmrznutej pôde – permafroste a ten sa vplyvom klimatických zmien postupne roztápa. Vyasfaltovať cestu alebo chodník na takom nestálom povrchu je prakticky nemožné a preto sa musíte pripraviť na to, že aj po prechádzke z reštaurácie späť do hotela budete špinaví, ako keby ste chystali drevo na zimu v stredoslovenskej dedine. Aj to však patrí k loveniu zážitkov. A tých je tu k dispozícii neúrekom. Do Dawsonu sme dorazili večer, ideme sa preto rovno najesť do vychýrenej reštaurácie Klondike Kate´s a po nej nasleduje návšteva baru v hoteli Downtown, kde máme možnosť vyskúšať poldeci s prstom mŕtveho zlatokopa. Zážitok naozaj len pre silné žalúdky. Na druhý deň vyrážame do hôr, ideme totiž hľadať zlato. Miestna sprievodkyňa nám ukazuje stroje a vysvetľuje postupy, ktorými sa ťaží zlato dnes, avšak nás viac zaujíma história. Ako sa zlato ťažilo v časoch zlatej horúčky. Bolo to neporovnateľne náročnejšie ako dnes, stále však platí, že zlatokop je spojenie farmára a gamblera, na úspech potrebujete kus šťastia. Po prehliadke nasleduje to, na čo sme sa všetci tešili – ideme vlastnoručne hľadať zlato. Na panvicu nám lopatou naložia kus blata a my stojac v gumákoch v horskom potôčiku Hunker Creek vymývame bezcenné kusy pôdy a snažíme sa, aby nám ostal na panvici len cenný kov. Ľadovo studená voda nám dáva zabrať, ale my v BUBO sa nevzdávame a tak nás nakoniec odmenia kúsky zlatých vločiek, ktoré si môžeme v malých fľaštičkách zobrať so sebou na pamiatku. Keďže sme si v tento deň privstali, stíhame ísť ešte pred obedom na vyhliadku na sútok riek Yukon a Klondike. Po tom, ako sme objektívmi zvečnili spojenie týchto dvoch legendárnych vodných tokov, sa vydávame späť do Dawsonu na obed, po ceste však vzdáme na miestnom cintoríne hold českému velikánovi Janovi Eskymo Welzlovi, ktorý je tu pochovaný. Po obede máme nabitý program, čaká nás návšteva miestneho múzea, ako aj domu Jacka Londona, a, samozrejme si nájdeme čas aj na nákup suvenírov. Večer nás však čaká ďalší jedinečný zážitok, tentoraz však nielen pre silné žalúdky. Ideme do kasína Diamond Teeth Gertie´s, užiť si pravý americký kabaret, sporo odeté tanečnice, spev a hudobný doprovod. Je vypredané, takže si užívame skvelú atmosféru tejto výstrednej show. Náš hotel je priamo v centre, na skok od kasína, takže ideme pešo a aj keď sme unavení z dlhého dňa plného zážitkov, už sa tešíme na zajtra. Čaká nás totiž Top of the World Highway, čiže Cesta po streche sveta, z Dawsonu v Yukone do Fairbanks na Aljaške...  

16

17:24

okt

2018

Za ľadovcom, kosatkami a nezabudnuteľnými zážitkami Viac o krajine

Za ľadovcom, kosatkami a nezabudnuteľnými zážitkami

Za ľadovcom, kosatkami a nezabudnuteľnými zážitkami Je 7 hodín ráno a my už stojíme pred kanceláriou Kenai Fjords Tour v meste Seward. Hoci je zatiaľ len 8 °C, vyzerá to na krásny deň. Priamo v jednom z najbohatších rybárskych prístavov z celého USA sa naloďujeme na výletnú loď a spolu s východom slnka vyrážame zo zálivu Resserection Bay. Aj keď nás čaká ešte dlhá cesta a veľa zážitkov, už teraz to okolie nemá chybu. Ideme sa pozrieť na horský ľadovec, ktorý sa pomaly topí do Tichého oceánu. Prsty prekrížené, dúfame, že cestou stretneme veľryby, kosatky alebo hoci aj tuleňa. Pri východe zo zálivu nás vyprevádzajú lenivé uškatce, ktoré oddychujú na kameňoch takmer bez pohybu. Hneď vedľa, ponad hladinu, trieli malý Mníšik - Puffin, vtáčik, ktorý žije väčšinu času na hladine mora a vie sa potápať za rybami až do hĺbky 30 metrov! Nedá sa nevšimnúť vďaka jeho krásnemu čierno bielemu sfarbeniu s oranžovým pásikom nad zobákom. Prejdeme za skaly na konci zálivu a všade naokolo zrazu iba šíry oceán bez konca. Kebyže sa rozhodneme plaviť stále ďalej na juh, priplávame tak ako James Cook až na Havaj. Kapitán smeruje ale na sever a už za chvíľu vchádzame do zálivu Aialik Bay, kde nás čaká ľadovec. Príroda naokolo je sama o sebe jedinečným zážitkom a každý by sa s takýmto výhľadom najradšej budil každé ráno. Priplávame k ľadovcu, z ktorého sa raz za čas odtrhne kus do vody, kapitán vypne motory a nastane úžasné ticho. Obrovský ľadovec pred nami, kusy plávajúceho ľadu okolo a sem tam vykukne z vody tuleň alebo morská vydra. Sme bez slov a chceme tam iba ticho sedieť a pozerať sa. Všetci sú ticho. To preruší treskot, my však už vidíme iba vlny vo vode. Hm, ľadovec treba neustále sledovať, lebo keď ucho počuje zvuk odtrhnutého kusu, už je to pre oko neskoro. Našťastie ďalší kus nasleduje už za minútu. Pomaly sa roztápajúci ľadovec ešte pár krát uvoľní kus do vody. Nikto nevie kam sa skôr pozerať, a ktorú časť ľadovca natáčať. Po čase kapitán naštartuje a my sa vraciame. Výlet, ale nekončí! Ideme hľadať nejaký život vo vode. Skúsený kapitán a hĺbkový sonar je síce plus, ale v tom nekonečnom priestore je otázne, či niečo uvidíme. Máme však neskutočné šťastie. Nielen, že sme 
mali možnosť pozorovať párik vorvaňa úzkoplutvého a mysleli sme si, že to je skvelý úlovok. O pár kilometrov ďalej sme ešte narazili aj na rodinku kosatiek!! Orca, killer whale, kosatka - keď si uvedomíte, na čo sa pozeráte, iba vám padne sánka. 6 kúskov kosatiek preplávalo okolo lode, niektoré dokonca popod ňu. Nikam sa neponáhľajú. Krásne oblúčiky čierno bielych plutiev sú zážitkom, ktoré žiaden seaworld na svete neprekoná. Predstavenie sa nekončí, videli ste už niekedy morskú vydru, ako si pláva na chrbte? A videli ste morskú vydru, ktorá leží na chrbte a pochutnáva si na oranžovej chobotnici? My áno. Vyrážame naspäť do prístavu, výlet sa končí a sami nevieme, čo z toho všetkého bolo najsilnejším zážitkom. Sedíme na prednej palube, vychutnávame si aljašské slnko a vodu, a zrazu niečo rýchle víri hladinu. Pribehneme k zábradliu a vidíme, že naše šťastie sa neskončilo. K lodi sa blížia sviňuchy - malé morské torpéda, ktoré veľkosťou vyzerajú ako delfín a čierno-bielym sfarbením, ako kosatky. Ako rýchlo prišli, tak aj odišli, foťák sme ani nestihli nastaviť. Nádhera. V takýto deň sme ani sami nedúfali, počasie aj príroda nám priali a na skoré vstávanie si už nikto ani nespomenul. 

14

07:29

jún

2018

Cestou ku ľadovcu Viac o krajine

Cestou ku ľadovcu

Cestou ku ľadovcu Dnes ráno sa lúčime s Anchorage, najväčším mestom Aljašky a čaká nás približne dvesto kilometrov cesty do mestečka Seward na Kenaiskom polostrove. Meno dostalo podľa pána Williama H. Sewarda, štátneho sekretára Lincolnovej administratívy, ktorý v roku 1867 vyjednal pre spojené štáty kúpu Aljašky od ruského cára za smiešnych 7,2 milióna dolárov. Cestou sa však ešte zastavujeme v centre divej prírody, kde vo veľkých výbehoch chovajú aljašské zvieratá (častokrát zachránené siroty, alebo zranené zvery, ktoré by v divej prírode samé neprežili). Učíme sa rozoznať soba od losa, obdivujeme majestátnosť pižmoňov a lesných bizónov, ako aj medveďa čierneho, svorku vlkov či orla bielohlavého. Čaká nás ešte hodina cesty do Sewardu, kde si dáme výborný obed. Seward je známy rybolovom a to je aj pre nás prvá voľba. Posilnení skvelou krabou polievkou či šalátom s filetom z aljašského lososa sa vydávame ku ľadovcu Exit, kde si dáme príjemnú túru na Svištiu lúku (Marmot Meaddow). Začíname pri infocentre, kde nám Ranger lámanou slovenčinou porozpráva o výstupovej trase a podmienkach na chodníku. Všetko nasvedčuje tomu, že nás čaká krásny výlet. Pri vstupe do infocentra je tabuľa, kde turisti píšu, aké zvieratá stretli cestou. Pri lúke, cieli našej cesty sa vraj ráno potuloval medveď. My však nemusíme ísť loviť tento zážitok ďaleko. Po niekoľkých minútach cesty a prvých krokoch v lese nás vyzerá z húštiny mladý medveď čierny – baribal a vyzerá, že je ešte viac prekvapený z nás, ako my z neho. Akonáhle sa priblížime skáče na kmeň stromu a štverá sa hore. Parádny zážitok vidieť toto krásne zviera v divej prírode. Pokračujeme však ďalej, čaká nás ešte slušný strmák. Po približne hodine sa dostávame do pásma, kde je ešte sneh, Svištia lúka je už však na dohľad. Ľadovec sa nám však stále skrýva, čo nás poháňa stále ďalej. Pomaličky sa približujeme k cieľu našej cesty, výhľad sa otvára a my sa nevieme vynadívať. Zbehneme dole k infocentru, odvezieme sa naspäť do mesta a ubytujeme sa v príjemnom rodinnom hoteli. Je večer, ale slnko nie a nie zapadnúť. Zapadá tesne pred pol nocou, ale tma v podstate nie je, len akési šero. Sadáme si na lavičku pred hotelom, otvárame fľašku piva, ktorú na americký spôsob schováme do papierového sáčku a na zasnežených horách oproti cez zátoku pozorujeme odtiene bielej meniace sa pri zapadajúcom slnku. 

14

06:43

jún

2018

Prvý dotyk s aljašskou prírodou Viac o krajine

Prvý dotyk s aljašskou prírodou

Prvý dotyk s aljašskou prírodou Anchorage je najväčším mestom Aljašky. Žije tu takmer 300 tisíc obyvateľov, čo je 40% celkového počtu štyridsiateho deviateho štátu USA. Mesto je však rozťahané na viac ako 5000 štvorcových kilometroch a vzhľadom na časté zemetrasenia tu nenájdete takmer žiadne výškové budovy. Jednotlivé štvrte sú od seba oddelené pásmi lesov a vôbec nemáte pocit, že sa nachádzate vo veľkomeste. To je ohraničené Cookovým zálivom, pomenovaným po kapitánovi Cookovi, ktorý koncom 18-teho storočia objavoval nekonečné vody Tichého oceánu a zavítal až sem pár rokov predtým, ako ho na Havaji zjedli domorodci. Z východnej strany sa nachádza pohorie Chugach, ktoré sa pomaličky dvíha už kúsok za mestom. Prišli sme o deň skôr ako bolo plánované, a to vďaka priamemu spojeniu z Frankfurtu, a máme teda celý deň navyše na objavovanie okolia mesta. Ráno sa budíme do nádherného dňa, počasie nám praje. Vyberáme sa teda na našu prvú túru (a s takouto akčnou skupinou vôbec nie poslednú) na kopec menom Flattop Mountain. Kopec má výšku 989 metrov a ako jeho názov napovedá, z jeho plochého vrcholu sú nádherné výhľady na Cookov záliv, ako aj celé mesto a neďaleké zasnežené horské masívy. Výstup vôbec nie je taký ľahký a najmä jeho posledná časť, keď sa takmer štvornožky štveráme po obrovských balvanoch na vrchol. Výsledok však stojí za to. Slnko príjemne hreje a my si vychutnávame panoramatické výhľady. Prvý dotyk s aljašskou prírodou a my sa začíname tešiť na ďalšie dobrodružstvá.  

05

20:49

okt

2017

Lov na Auroru Viac o krajine

Lov na Auroru

Lov na Auroru Vidieť polárnu žiaru je zážitok na celý život a nám sa to na Aljaške a v Yukone podarilo. Samé od seba by to zrejme nešlo, tak práve preto sme jej nedali vydýchnuť a s nadšenou Bubo skupinkou sme na ňu striehli každý deň, odkedy sme ju v meste Tok spozorovali. Polárna žiara, Northern lights alebo teda Aurora Borealis, je jeden z najkrajších prírodných úkazov, aké na planéte Zem máme. Nie je to len náhoda, ktorú máme šancu pozorovať na severe a na juhu v zime počas jasnej oblohy, ale je to dôsledok erupcií na slnku. Je to práve slnečný prach, ktorý k nám putuje až od slnka a keď sa dostane bližšie, tak magnetické póly na zemeguli ho pritiahnu k sebe. Práve vďaka tomuto javu sme mohli aj my vidieť ďalšiu úžasnú auroru, na ktorú sme si brúsili zuby v meste zlatokopov v Dawson city, kde sme išli v noci o pol 12 na lov, ktorý môžeme považovať za viac než úspešný. Na kopec nad mestom sme išli s Naďkou a Maťkou s malými dušičkami, pretože bolo prevažne zamračené, ale stále sme verili, že to odfúka. Počas jazdy na kopec sme sa ešte zasmiali, že to by bola sranda, ak by sme aj nejakú zver ešte videli a bum! Ani sme nedopovedali a dva soby nám prebehli pred autom. Lepšie to už ani nemôže začať, vravíme si. Vyjdeme na horu a vidíme, že nie sme jediní, ktorí sem došli s odhodlaním uloviť zážitok, ba čo viac, aj kvalitné video - film. Dali sme sa do reči s Davidom, ktorý tam mal rozložený statív a na ňom poriadne "delo". Prezradil nám, že pochádza z Calgary a že je profesionálny fotograf. On tu nebol rekreačne, ale pracovne a mal so sebou 5 - členný tím, ktorý spolupracoval na tvorbe videa polárnej žiary. David nám ukázal aj jeho predošlé video a my sme naňho pozerali so spadnutou sánkou. Video vytváral asi 4 mesiace. 75 hodín lovenie žiary a 15000 záberov pospájaných dokopy. Keď sme video dopozerali, tak sme mu nevedeli ani poriadne odpovedať, pretože sme ostali úplne zaskočení a v tom nám povedal: "Poďte sa pozrieť sem"! Išli sme k nemu a na fotoaparáte nám ukázal, ako aurora prichádza. My sme ju na oblohe nikde nevideli a on nám ju pekne ukázal a zároveň nám aj vysvetlil, ako hľadať auroru, kedy je najaktívnejšia a aj to, že ak je veľký stupeň aktivity, neznamená to, že tam bude. Tá naša už ale prichádzala! Aurora Borealis získala svoje meno od Aurory, rímskej bohyni úsvitu a gréckeho boha severného vetra, Boreasa. Tento prírodný úkaz je opradený mnohými legendami severských národov, ktoré v nej videli niečo nadprirodzené, až mýtické. Napr. prvé národy ďalekého severu Yukonu a Aljašky verili, že svetlá na oblohe sú duchovia úrody a lovu a preto by ich nikto nemal podceňovať a pohoršovať sa nad nimi. Domáci preto od malička učia deti, aby nikdy na polárnu žiaru nepískali, nespievali a nemávali, ale rešpektovali ju. Verili taktiež, že aurora je predzvesťou zlého počasia. Mnoho ranných severanov z Fínska zase polárnu žiaru nazývalo "Revontulet", teda v preklade "Fox fires" alebo "Líščí oheň". Fínska legenda hovorí o polárnej líške, ktorá svoj huňatý chvost obtiera o severské snehy a tým vytvára iskry, ktoré vystreľujú až na oblohu. Ostatní ranní Škandinávci zase verili tomu, že tancujúca žiara na oblohe je zrkadlový odraz masívneho húfu tisícok sleďov plávajúcich v mori a verili, že na ďalší deň ich čaká úspešný rybolov. Tradičných verzií je omnoho viac, no my veríme tomu, že to je všetko spôsobené slnečnou erupciou. Ako sme stáli na kopci, tak sa pred našimi očami odohrávalo divadlo, ktorého režisérom bola samotná príroda. Boli sme svedkami toho, ako aurora začínala silnieť a ako sa behom zopár minútiek stala z malého fliačku na oblohe obrovským zeleným pásom, ktorý sa nepredvídateľne pohyboval do všetkých možných svetových strán. Po prvom raze, keď sme auroru videli, sme si povedali, že už môžeme aj "zomrieť", ale s gustom rastie dišputát a chceli sme ďalšiu a väčšiu a znova! To sa nám aj podarilo a po asi dvoch hodinách strávených na kopci sme aj zabudli na to, že vonku je zima a takmer sme celý stuhnutí :). Ostali by sme kľudne ešte dlhšie, no v Dawson city nás čakal ďalší deň plný zážitkov a dobrodružstiev, na ktoré sme museli byť oddýchnutí. Takže, ak ste niekedy uvažovali nad Aljaškou a Yukonom a septembrový termín Vás odradil, chyba! Šance na polárnu žiaru narastajú práve od septembra do marca a práve v tomto termíne budete mať možnosť stať sa svedkami najfarebnejšej Aljašky a Yukonu, ktoré sú jednoducho dych berúce a platí tu staré známe pravidlo – „radšej raz vidieť, ako stokrát počuť.“ 

05

20:40

okt

2017

Jesenná Aljaška alebo ako sa splnil narodeninový sen Viac o krajine

Jesenná Aljaška alebo ako sa splnil narodeninový sen

Jesenná Aljaška alebo ako sa splnil narodeninový sen Nachádzame sa na poslednom tohtoročnom zájazde Aljaška Yukon, volanie divočiny, nakoľko onedlho sa leto premení na zimu a na niektorých miestach bude jeseň iba zopár dní alebo vôbec žiadna. My však vieme, že začiatok septembra je stále ideálne obdobie na návštevu týchto končín, vzhľadom k tomu, že krajina mení svoj vzhľad a stáva sa z nej pestrofarebná divočina pokrytá tisíckami zelených smrekov sitka, ako aj čiernych a bielych smrekov, do ktorých sú ako keby zasadené brezy, ktoré hýria všetkými odtieňmi žltej. Počasie na Aljaške môže byť veľmi nehostinné a premenlivé, preto treba považovať dážď za súčasť bežného aljašského dňa. My sme taký upršaný deň zažili smerom zo Sewardu do Glenallenu, ale na druhý deň nám šťastie prialo hneď od rána a to krásnymi slnečnými lúčmi, ktoré celú krajinu zaliali do zeleno-zlatistej farby a to práve zásluhou stromov. Naším cieľom bolo dostať sa na večer do malého mesta Tok, ktoré je tzv. vstupnou bránou do Kanady, nakoľko žiadne iné mestečko už po ceste na hranicu nie je. Po ceste sme zavítali do národného parku Wrangell St. Elias, kde sme si s trojicou bubáčiek spravili menšiu prechádzku cez dych berúcu krajinu obklopenú desiatkami rôznych ľadovcov. Práve v tomto národnom parku Aljašky je ich najviac. Po užití si nádherných chvíľ v tomto úžasnom národnom parku, môžeme ďalej pokračovať po ceste, ktorej trasa sa počíta na stovky kilometrov. Nám to však vôbec nevadí a dlhé prejazdy autom berieme ako výzvu na hľadanie dobrodružstva, pretože okolitá krajina je jednoducho nezameniteľná. A čo viac, máme stále otvorené oči a hľadáme všade okolo seba zvery. A veru sa to aj oplatí! Popri jednom zo stoviek, ba až tisícok malých jazierok, ktoré lemujeme, zazrieme niečo netradičné, kvôli čomu zastaneme a cúvame. A je to tam! Náš prvý úlovok! Bola to skupinka asi ôsmich sobov, ktorí sa išli napiť k neďalekému jazeru. Boli sme šťastní, že dnes nám všetko vychádza a to sme ešte ani len netušili, čo bude nasledovať. Ako sme ďalej pokračovali po ceste, tak sme boli znova nútení zastaviť. Tentokrát sa soby rozhodli prejsť nám cez cestu v ešte početnejšej skupine, ako tej pri jazere. Fotoaparáty cvakali ako o život. No, ako soby prišli, tak aj odišli. Videli sme a pokračujeme ďalej. Po ceste sa s klientkami rozprávame o mnohých témach a vyjde na povrch fakt, že Maťka, ktorá mala pred 2 dňami narodeniny a oslávila ich na rozbúrenom mori na fjordoch Kenai, má už dlhodobý sen vidieť polárnu žiaru. Keďže som si bol vedomý toho, že začiatok septembra môže priniesť aj takýto úkaz, ktorý cez leto nemáme šancu spozorovať kvôli dlhým dňom, každý deň som sledoval webovú stránku geofyzikálneho inštitútu Aljašky a šance na polárnu žiaru boli, dá sa povedať, reálne. Vedel som, že jediné čo potrebujeme, je čistá obloha v noci, čo bolo doteraz nereálne. Predostrel som klientkám návrh, že raz za čas môžeme pozrieť v noci na oblohu a skúsiť šťastie. Pozdávalo sa nám to všetkým, no nedávali sme tomu veľké nádeje. Už sme boli zopár kilometrov pred mestom Tok, keď zrazu vidím popri ceste nejaké zvláštne klbko. A máme ďalší úlovok! :) Našli sme potulujúceho sa Urzona kanadského, alebo inak dikobraza, ktorý hľadal niečo pod zub. Nie je síce taký veľký a nemá také pichliače ako ten africký, no aj tak je pohľad naňho vo voľnej prírode fascinujúci. Prichádzame do malej usadlosti s názvom Tok, kde sa už len ubytujeme, navečeriame a pôjdeme spať, pretože ráno nás čaká opäť deň plný dobrodružstva. Ešte predtým, ako sa rozlúčime a ideme spať, sa pozrieme na oblohu, či náhodou motyka nevystrelí, no bohužiaľ vidíme len polooblačnú oblohu a tmu. Nevadí, však aj zajtra je deň, hovoríme si a odchádzame do izieb. Neprešla asi ani pol hodina a Maťka mi klope na dvere. „Marek, Marek je hento tam polárna žiara?“ Rýchlo otvorím dvere, zahľadím sa a po niekoľkých sekundách identifikácie sa dostávam do neopísateľného vytrženia a začínam kričať: „Ánooooo, to je polárna žiara!!!“ Obaja začneme skákať od radosti až tak, že ja som sa zabudol obuť a v 3 stupňoch behám v pyžame a s bosými nohami vonku po kameňoch :D Nechápali sme. Obloha bola zrazu jasná a ten úžasný farebný prírodný úkaz ako keby došiel priamo k nám na zavolanie. Hneď sme zalarmovali aj ďalšie dve bubáčky, ktoré vybehli von v nočných košeliach a s entuziazmom sme sledovali tú úžasnú hru zelených farieb na našom horizonte. Bolo to ako zelený tanec na oblohe, pri ktorom sa nám všetkým tlačili do očí slzy od šťastia. Maťka, naša oslávenkyňa, tak oslávila svoje okrúhle narodeniny vo veľkom štýle a povedala, že nikdy by si nemyslela, že na tejto dovolenke by zažila niečo podobné. A veru áno! Aj takýto zážitok sa dá uloviť na Aljaške v tomto období, ktoré je taktiež považované za top sezónu, ale s oveľa menej ľuďmi. :) Lovenie zážitkov nespočíva len v lovení už poznaného, ale práve naopak, toho nepoznaného. Nám sa to s Bubo podarilo a každému nám to splnilo sen, pretože v malej štvorčlennej skupinke bubákov sme boli všetci rovnako nadšení z našej úplne prvej polárnej žiary vôbec. 

10

19:17

júl

2017

O havranovi, ktorý na svet priniesol svetlo Viac o krajine

O havranovi, ktorý na svet priniesol svetlo

O havranovi, ktorý na svet priniesol svetlo Počas putovania po Aljaške a kanadskom Yukone som sa stretol s viacerými mýtmi, legendami a príbehmi, ktoré skutočne stoja za to, no rozhodol som sa, že vám rozpoviem práve tento jeden. „Nepredstavuj si Havrana ako boha. Havran je skôr niečo ako meniteľ, výmyselník a niekedy podvodník. Je to bytosť, ktorá mení veci... Niekedy úplnou náhodou, niekedy náročky.“ povedala mi miestna pani patriaca k pôvodnému kmeňu Haida. V mytológii severozápadných pobrežných kmeňov je práve Havran mocná bytosť, ktorá dokáže pretransformovať svet. Existujú príbehy o tom ako stvoril zem, ako uvoľnil ľudí z uzavretej mušle a priniesol im oheň. Aby toho nebolo málo, ukradol svetlo a priniesol ho na svet. Často je však roztopašný, sebecký a stále hladný. Každému prejde cez rozum len preto, aby sa mohol opäť najesť. A tu je príbeh o tom, ako Havran priniesol na svet svetlo. Presne tak, ako mi ho rozpovedala milá pani z kmeňa Haida. V tom čase bol celý svet temný. Čierno-čierna tma bola temnejšia ako tisíce zimných polnocí a dokázala pohltiť absolútne všetko. Nekonečná temnota. Aký bol dôvod čiernej ničoty? Bol to starý muž, ktorý býval pri jazere. Kdesi vo svojej chatrči skrýval drevenú skrinku, v ktorej bola skrinka, v ktorej bola opäť skrinka, ktorá v sebe ukrývala nekonečné množstvo ďalších skriniek, z ktorých každá bola uväznená v skrinke len o málo väčšej ako ona sama. Jedna z nich bola taká malá, že jediné, čo v sebe dokázala ukryť bolo všetko svetlo sveta. Prečo sa starý muž rozhodol ukryť svetlo? Bál sa. Bál sa toho, že jeho dcéra je škaredá. Preto ukradol svetlo a odsúdil svet na pobyt v nekonečnej temnote. Havran sa preto premenil na kúsok ihličia, vletel dcére do pohára s vodou a tá ho prehltla. O nejaký čas sa dcére narodilo dieťa – napoly človek, napoly havran. Starý muž ho prijme ako vnuka a vychováva ho. O istý čas začne svojho starého otca prosiť, aby začal otvárať skrinky – jednu po druhej. Prosíkal a plakal, až sa starý muž podvolil. Vraj chce len vidieť, čo sa v nich ukrýva. Keď sa konečne dostali ku skrinke so svetlom, Havran ho schmatol a uletel s ním von oknom. Svetlo sa začalo šíriť svetom a odhalila skutočnú tvár dcéry. Bola nádherná. Havrana po ceste napadol Orol, ktorý mu chcel svetlo ukradnúť, Havran sa mu vyhol, no trochu svetla mu vypadlo z pazúrov. Tak vznikol mesiac a hviezdy. Práve Havran je, spomedzi miestnymi kmeňmi vyobrazovanými zvieratami, tým najčastejším námetom. Ide skutočne o nádhernú kultúru, ktorú si miestni strážia ako oko v hlave a učia ju aj svoje deti tak, aby nikdy nevymizla. 

10

18:26

júl

2017

Vlčí alfa samec pod najvyšším vrchom sveta Viac o krajine

Vlčí alfa samec pod najvyšším vrchom sveta

Vlčí alfa samec pod najvyšším vrchom sveta Nachádzame sa v centrálnej Aljaške, v obkolesení zasnežených vrcholov najvyššieho miestneho pohoria Alaska Range. Dnes máme v pláne zatúlať sa do národného parku Denali, ktorý sa s rozlohou 24.500 štvorcových kilometrov rovná polovici Slovenska. Vyrážame pomerne skoro ráno, keďže je pred nami 7-8 hodín putovania nepoškvrnenou prírodou. Nasadáme do autobusu. Vzdialenosti sú tu priveľké a času je primálo na to, aby sme tu blúdili peši. Ďalšia vec – chceme vidieť čo najviac. Viesť nás bude skúsená sprievodkyňa, ktorá pracuje v parku cez 20 rokov a medveďa grizly, pre nás len ledva badateľnú bodku na svahu, zbadá na kilometre. Tak nám ju teda opísali. A tak aj bolo. Približne po polhodine sme zastavili a dostali pokyn sledovať svah na ľavej strane. Vraj sa na malom ľadovci ochladzuje hnedá medvedia samica grizly s mladými. Polovica autobusu ju stále nie a nie lokalizovať. V tom prichádza na radu rangerka, ktorá kamerou namierila priamo na chlpáčov a tí sa nám zjavili na monitoroch vysunutými nad našimi hlavami. Nádherná rodinka. Práve tieto z hôr plaziace sa ľadovcové jazyky slúžia pre mieste tvory ako miesta, kde sa môžu cez deň trochu osviežiť a schladiť. Národný park Denali je zmesou rozličných výškových pásiem. Začali sme v nižšej nadmorskej výške v hustých lesoch miestnej tajgy. Ako postupujeme vyššie a vyššie, stromov ubúda. A ten vzduch! Taký čistý a svieži, že ho je škoda dýchať. A práve preto ho vdychujeme plnými dúškami. Pokračujeme vyššie. Zbadali sme ďalšieho medveďa grizly, tento krát staršieho samotára, ktorý sa pásol na neďalekej lúke. Scenéria okolo nás je neskutočná. Stromov ubúda. O hodinku už nevidíme ani jeden. Vošli sme do tundry. Vrcholce hôr, pyšne sa týčiacich nad riekami prameniacimi kdesi pod ľadovcami, nám nedovoľujú pustiť fotoaparáty z ruky. Čo je naším dnešným hlavným cieľom? No predsa, vidieť čo najviac zvierat a spočinúť očami na „Veľkej hore“ (ako ju pôvodní obyvatelia kmeňa Koyukon nazvali). Denali. V roku 1896, keď hora ešte nemala oficiálny moderný názov, ju zlatokop nazval po vtedajšom prezidentskom kandidátovi Williamovi McKinley-m. Tento názov bol oficiálne uznaný a používaný až do roku 2015, kedy sa aj Barack Obama pričinil o to, že prosby indiánov budú vyslyšané, a hora bola opäť premenovaná na Denali. Vraj je šanca niečo okolo 10%, že ju uvidíme v plnej kráse, pretože hora je taká obrovská, že má vlastné počasie a väčšinu času je zahalená v oblakoch. Neostáva nám nič iné, len dúfať. Tri hodiny ubehli a my ju vidíme po prvý krát. Síce je ešte približne sto kilometrov ďaleko, no pohľad na ňu je úchvatný. A budeme ešte bližšie. Snáď počasie vydrží. Cestou sme natrafili na obrovské stádo sobov Karibu, ktorí sa, podobne ako medvedia rodinka, vyvaľujú na ľade a snehu. Veľa ho nie je, musia sa potlačiť. V turistickom centre Eielson sme približne na obed a pohľad, ktorý sa nám tam naskytol, zachytil jeden z klientov. Najvyššia hora sveta. Hlúposť, však? Nie tak úplne. Denali skutočne je najvyššou horou sveta v prípade, že ju meriame... logicky – teda od základne po vrchol. Tak, ako by ju merali ľudia, ktorí by nepočítali s tým, že stovky kilometrov odtiaľto je more, od ktorého by sa jej výška mala počítať. Základňa Denali je vo výške 609 metrov nad morom, vďaka čomu sa tento obor týči do výšky až 5 a pol kilometra. To je to, čo vidíme na vlastné oči. To je to, čo vidíte na priloženej fotografii. Pre porovnanie si vezmime oficiálne najvyššiu horu sveta – Mt. Everest. Základný tábor, teda základňa hory, sa nachádza vo výške približne 5 kilometrov nad morom. Pri pohľade hore teda vidíme Everest týčiť sa do výšky „len“ niečo cez 3,5 kilometra. Denali je skutočne „The Big One“. Cestou späť nám rangerka rozpráva aj o zvieratách, ktoré sme zatiaľ nevideli a reč padla na vlka. Vraj na celom území národného parku žije 72 vlkov, ktorí sú porozdeľovaní do ôsmich svoriek, teda na území polovice Slovenska pobehuje 8 alfa samcov a 8 alfa samíc. Malá šanca stretnúť čo i len jedného z nich, však? Bubo karma však opäť zafungovala. Nie kilometer od nás, ale priamo pred nami, pred autobusom... na ceste! Jeden z alfa samcov. Kráča k nám. Je toto možné?! Rangerka sama neverí vlastným očiam. Ihneď oznamuje: „Toto je jeden z alfa samcov a pravdepodobne je na prieskume okolia, pretože nevidíme jeho svorku.“ „Ako viete, že je to alfa?“, spýtal sa ktosi. „Podľa obojka“, odpovedá rangerka. Obojok skutočne mal a neohrozene si vykračoval po ceste. Na vážnosti mu trochu ubralo to, že sa tesne pred autobusom vymočil, čo autobus náramne pobavilo. Žeby nám tým chcel niečo naznačiť? Dnes sme opäť mali šťastie. Aljaška je naozaj úžasná, nepoškvrnená, divoká a nespútaná. A čaká práve na vás. 

30

19:48

jún

2017

Whiskey kokteil so zaujímavou prísadou - palcom z nohy zlatokopa Viac o krajine

Whiskey kokteil so zaujímavou prísadou - palcom z nohy zlatokopa

Whiskey kokteil so zaujímavou prísadou - palcom z nohy zlatokopa Večer, na ktorý sme sa psychicky pripravovali posledných pár dní, konečne nadišiel. Ráznym krokom smerujeme k baru miestneho Downtown hotela a ani jeden z nás si nie je istý, či do toho ide. Spoločne sa hecujeme. Aspoň jeden bubák to musí dať! Neďaleko od nás hučí rieka Yukon valiaca sa údolím. Nachádzame sa v samotnom centre bájnej zlatej horúčky, ktorá postihla na prelome 19.-teho a 20.-teho storočia územie Aljašky a Kanady okolo riek Yukon a Klondike. Dawson City, mesto, v ktorom sa v skutku dbá na to, aby architektúra zodpovedala tradíciám práve spomínaného obdobia, je nádherné a skutočne originálne. Nebyť zaparkovaných áut a ľudí v modernom oblečení, človek by mal skutočne pocit, že žije v dobe románov slávneho Jacka Londona. Prichádzame do baru, kde otvárame dvere ako vo filme o divokom západe. Nakoniec do toho pôjdu dvaja z nás. Budeme ich nazývať odvážlivci. Títo odvážlivci si na bare kupujú povinne voliteľný drink a následne pristupujú k stolu, pri ktorom sedí bradatý kapitán. Prvý odvážlivec si sadá. „You can drink it fast, you can drink it slow, but your lips must touch the toe.“ – znie kapitánom zarecitovaná básnička, ktorá u slabších pováh vyvoláva nevoľnosti. Či to budeme piť rýchlo alebo pomaly, prst sa musí dotknúť pier. Kapitán berie do ruky čosi malé a čierne, pár krát s tým zamáva vo vzduchu a následne to hodí do drinku. Je to palec z nohy, ktorý musel byť amputovaný pravdepodobne kvôli omrzlinám istého úbožiaka. Cez deň pláva v alkohole a počas „ochutnávky“ leží na soli. Tradícia sa začala písať v roku 1973, kedy sa majiteľ baru rozhodol, že treba s palcom, ktorý pláva v nádobe plnej alkoholu, niečo urobiť. Pôvodný prst patril miestnemu zlatokopovi, ktorý oň prišiel kvôli omrzlinám, čo nebolo v tej dobe žiadnou zvláštnosťou. Po pár rokoch sa istý pán pokúšal o rekord a snažil sa vypiť 13 drinkov s nevídanou prísadou, čo mu medzičasom udrelo do hlavy, spadol zo stoličky a palec, žiaľ, prehltol. Našťastie sa našlo zopár dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní podeliť sa s barom o časť svojho tela. Palec, ktorý vidíte na obrázku, je pravdepodobne siedmym v poradí, keďže tie predošlé boli ukradnuté alebo prehltnuté. Ide sa na to. Snáď sa nám nepodarí prehltnúť ho. Museli by sme zacvakať 2500 dolárov. Celkom drahá jednohubka. Odvážlivec berie pohárik do ruky, prikladá si ho k perám a začína piť. Tekutiny postupne ubúda, no palec sa akosi zasekol na dne pohárika a treba ho trošku posmeliť, aby spadol. Stačilo pár ťuknutí do pohára a palec sa s gráciou zniesol na pery, ktoré ho netrpezlivo očakávali. Zvuky znechutenia okolostojacich divákov nie je možné ignorovať. Kapitán odvážlivcovi gratuluje podaním ruky a odovzdaním certifikátu, ktorý potvrdzuje, že sa práve stal členom elitného klubu „Sourtoe cocktail“, teda Klubu kyslého prsta. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak to nemá príliš ďaleko od čiastočného kanibalizmu, však? Každopádne je to zážitok, na ktorý sa nezabúda. Do dnešného dňa má klub už 72-tisíc členov. Odvážili by ste sa na to? Naše kroky následne smerujú do miestneho kabaretu, kde sa ideme pozrieť na kankán. Presne ako za čias zlatokopov a ich nočných dám. Pekný večer. 

M

Michal Ondro z BUBO a Monika Šeniglová z BUBO

29

21:09

jún

2017

Lietajúci obor Viac o krajine

Lietajúci obor

Lietajúci obor Prebúdzame sa v slnkom zaliatom rybárskom meste Seward rozprestierajúcom sa na južnom pobreží Aljašky. Počasie nám opäť raz praje a my sa už nevieme dočkať dnešného dobrodružstva. Pach, resp. vôňa včera privezených a na mieste očistených rýb sa ešte nestihla rozplynúť a celému miestu dodáva zvláštne drsnú atmosféru. Ľudia tu sú na rybolove doslova závislí. Ich vetrom ošľahané tváre sú síce zmorené robotou, no vyzerajú aj napriek tomu viac než šťastne. Alebo práve vďaka tomu? Niet sa čomu diviť. Mesto Seward obklopujú prenádherné hory, ktoré v spolupráci s morským zálivom vytvárajú majestátne fjordy, ktorými sa často plazí hmla z topiacich sa ľadovcov, ktoré v národnom parku Kenai Fjords vypĺňajú prázdno medzi končiarmi. A presne to dnes chcú Bubáci preskúmať. Niekoľkohodinová plavba jednými z najkrajších fjordov sveta k jednému z najväčších miestnych ľadovcov menom Holgate. Čo budeme robiť medzi tým? No predsa „loviť“ miestne morské zvieratá. Áno, našimi zbraňami, ktorými sú ďalekohľady, bystré oči a najmä nažhavené fotoaparáty. Vyrážame. Loďou Glacier Explorer smerujeme Zátokou vzkriesenia k otvorenému oceánu. Toto sme nečakali, začiatok ako hrom. Neďaleko ľavého boku našej lode sa vynorilo čosi čierne. A znova. Je to vráskavec dlhoplutvý a my sme si lepší začiatok ani nemohli želať. Jeden z najväčších tvorov svetových morí. Voda, ktorú z otvoru na hlave vytryskuje, vyzerá na fotkách, s morom a fjordmi v pozadí, nádherne. Za niekoľko minút obdivujeme uškatcov leňošiacich na skalách. Orol bielohlavý lieta nad nami. Niekedy skutočne nevieme, kam sa pozerať skôr. Ľudia prebiehajú z jednej strany lode na druhú, znútra na palubu. „Kosatky!“ zakričal ktosi. „Na deviatich!“ to značí smer, ktorým sa pozerať. A skutočne, sú tam. Absolútny vrchol potravinového reťazca oceánov. Kosatka, anglicky Killer Whale. Naozaj veľmi príhodné meno. Kosatka nemá problém zožrať žraloka a vyhodiť sa na breh v snahe o tulení obed. Ako môže byť niečo tak krásne, také krvilačné? Nádherne sfarbené. Ako keby sa nám predvádzali. Počas cesty k ľadovcu sme „ulovili“ aj niekoľko desiatok tuleňov. Slnko sa stráca za oparom studenej hmly a obloha sa zaťahuje. Teplota klesá a my na interaktívnej mapke môžeme vidieť, že nás od ľadovca delí už len pár kilometrov. Ľadových krýh vo vode pribúda. Je naozaj kosa. Veľmi blízko k nemu ísť nemôžeme, padajúci kus by na lodi mohol narobiť riadnu paseku. Je obrovský. Ľadovec Holgate, podobne ako ostatné, ustupuje, čomu je na vine globálne otepľovanie. „Prečo je ten ľadovec tak krásne modrý?“ pýta sa ktosi. Odpoveď je jednoduchá. Ľad ľadovca je trochu iný ako ľad, ktorý máte doma v chladničke. Je to prevažne obrovské množstvo prastarého snehu, ktoré obrovské sily stlačili až do podoby ľadu. Taktiež obsahuje množstvo vzduchových bubliniek, sedimentov a organizmov. Tieto špecifické vlastnosti mu dovoľujú absorbovať všetky farebné spektrá slnečného žiarenia až na modré. Modrá farba svetla je to jediné, čo sa k ľudskému oku dostane, preto sa nám javí ako modrý. Na ceste späť do prístavu sme zahliadli nejaké kosatky, o samicu zápasiacich uškatcov, ktorých hriva pripomína tú z kráľa zvierat v Afrike. Opäť sme zahliadli aj chrbty veľrýb. Neskôr dokonca aj chvost, čo ocenila dokonca aj naša kapitánka. Povedala však, že dnes sú lenivé. Viac ako chrbát a chvost vraj neuvidíme. Och, ako sme len radi, že sa tak veľmi mýlila. Už-už sme sa chystali na vylodenie, v diaľke sme už rozoznávali budovy prístavu v Sewarde. A v tom kapitánka skríkla, že na dvoch hodinách sa čosi deje. Rýchlo sme sa tam presunuli. Že vraj veľryba. Čakáme v napätí, foťáky pripravené. A v tom to prišlo. Ako z obrazov Salvadora Dalího. Morský obor letiaci vzduchom, ako by patril do vtáčej ríše. Neveríme vlastným očiam. Obrovský niekoľkotonový vráskavec dlhoplutvý sa pred chvíľou celý... áno, celý vymrštil z vody, predstavil sa nám v celej svojej nádhere, zalietal si vzduchom a následne sa s obrovským rámusom zrútil do vody. Len pár metrov od našej lode. Miesto dopadu ostalo pár sekúnd zahalené v bielom oblaku. Celá loď začala jasať ako keby ich obľúbený futbalový tím práve skóroval. Najlepšiu fotografiu, ktorú spravil jeden z klientov, som vám musel ukázať. Je to skutočne zážitok, ktorý sa len ťažko opisuje slovami. To treba zažiť. Aljaška na Vás čaká. A určite aj ten vráskavec.;) 

M

Michal Ondro z BUBO a Monika Šeniglová z BUBO

22

20:50

jún

2017

S pohárikom whiskey pod polnočným Slnkom Viac o krajine

S pohárikom whiskey pod polnočným Slnkom

S pohárikom whiskey pod polnočným Slnkom Na Aljaške máme vo zvyku vítať klientov s pohárikom miestnej whisky a inak tomu nebolo ani tentokrát. Nemyslite si však, že sa tak deje ne hotelovej izbe alebo v jednom z okolitých barov. Čo tak vyštverať sa na jeden z kopcov majestátne sa týčiacimi nad najväčším mestom Aljašky Anchorage a vychutnať si tento zlatistý mok pod polnočným Slnkom? Výborný nápad. Vyrážame. Zostáva jedna hodina do polnoci, treba na to dupnúť. Približne o 23:50 už stojíme na vyhliadke pod vrchom Flattop a so zatajeným dychom sledujeme mesto Anchorage rozprestierajúce sa na brehoch Aljašského zálivu, ktorý je súčasťou ľadovo studených vôd Tichého oceánu. Ide síce o najväčšie mesto 49.-teho štátu USA, no hlavným mestom je Juneau, do ktorého sa nedá dostať inak ako po vode alebo vzduchom. V pozadí, za mestom, sa týčia južné vrcholce pohoria Alaskan Range, ktorým v tejto časti masívu dominuje stále činná sopka Mount Spur. Tá naposledy napáchala v meste škody na začiatku 90.-tych rokov. Vidíme aj tzv. Spiacu dámu, zoskupenie nevysokých hôr pripomínajúcich lesom prikrytú obryňu spiacu na chrbte. Jej meno je Susitna a čaká na svojho manžela Nekatlu, ktorý viedol armádu miestnych mýtických obrov na sever, kde sa mali s útočiacim nepriateľom dohodnúť na podmienkach mieru. Nekatla sa však dlho nevracal a Susitna sa uložila k spánku so slovami, aby ju zobudili, keď sa vráti. Počas jej spánku však do osady dorazili správy o obrovskej bitke na severe, v ktorej padol nielen jej milovaný manžel Nekatla, ale aj väčšina jeho bojovníkov. Obyvatelia už-už chceli Susitnu zobudiť, no pohľad na to, ako krásne a spokojne spí im to nedovolil. Prikryli ju preto trávou, stromami a časom si na nej domov našli aj divoké zvieratá ako medvede, losy a soby. Vraví sa, že keď Susitna precitne, bude to znamenať, že na svete už nie sú vojny. Kiežby sa zobudila čoskoro. Nastáva polnoc. Slnko sa pomaly chystá zapadnúť, no stále sa vznáša nad obzorom. Nádherná polárna noc. Na kameni rozkladáme poháriky s obrázkom najnebezpečnejšieho zvieraťa Aljašky losa a nalievame do nich whisky menom Soapy Smith. Jefferson Randolph Smith II. mal prezývku mydlový a bol to americký zloduch a grázel. Koncom 19.-teho storočia si privyrábal predávaním mydla. Nešlo však o hocaké mydlo. Hygiena v tom čase nebola na prvom mieste u žiadneho z obyčajných ľudí, no mydlo bola nutnosť. Aby ich Soapy Smith k jeho kúpe motivoval, zabalil do vybraných mydiel aj dolárové bankovky. Od 5-dolárovej až po 100-dolárovú. Vo väčšine mydiel nebolo, samozrejme, absolútne nič. Samotné mydlo stálo štyri doláre. Bola to lotéria. Niektorí na jeho kúpe zbohatli, iní sa museli uspokojiť len s príjemným kúpeľom. Pripíjame si nie len na zdravie, ale aj na to, aby nás Aljaška a následne kanadský Yukon, kam naše kroky taktiež smerujú, privítali s otvorenou náručou a naše dvojtýždňové dobrodružstvo sa stalo nezabudnuteľným zážitkom. Zajtra začíname. Tak ešte raz na zdravie aj Vám. 

M

Michal Ondro a Monika Šeniglová z BUBO

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu