Seward na Kenaiskom polostrove na Aljaške

Dnes ráno sa lúčime s Anchorage, najväčším mestom Aljašky a čaká nás približne dvesto kilometrov cesty do mestečka Seward na Kenaiskom polostrove. Meno dostalo podľa pána Williama H. Sewarda, štátneho sekretára Lincolnovej administratívy, ktorý v roku 1867 vyjednal pre spojené štáty kúpu Aljašky od ruského cára za smiešnych 7,2 milióna dolárov. Cestou sa však ešte zastavujeme v centre divej prírody, kde vo veľkých výbehoch chovajú aljašské zvieratá (častokrát zachránené siroty, alebo zranené zvery, ktoré by v divej prírode samé neprežili). Učíme sa rozoznať soba od losa, obdivujeme majestátnosť pižmoňov a lesných bizónov, ako aj medveďa čierneho, svorku vlkov či orla bielohlavého. Čaká nás ešte hodina cesty do Sewardu, kde si dáme výborný obed. Seward je známy rybolovom a to je aj pre nás prvá voľba. Posilnení skvelou krabou polievkou či šalátom s filetom z aljašského lososa sa vydávame ku ľadovcu Exit, kde si dáme príjemnú túru na Svištiu lúku (Marmot Meaddow). Začíname pri infocentre, kde nám Ranger lámanou slovenčinou porozpráva o výstupovej trase a podmienkach na chodníku. Všetko nasvedčuje tomu, že nás čaká krásny výlet. Pri vstupe do infocentra je tabuľa, kde turisti píšu, aké zvieratá stretli cestou. Pri lúke, cieli našej cesty sa vraj ráno potuloval medveď. My však nemusíme ísť loviť tento zážitok ďaleko. Po niekoľkých minútach cesty a prvých krokoch v lese nás vyzerá z húštiny mladý medveď čierny – baribal a vyzerá, že je ešte viac prekvapený z nás, ako my z neho. Akonáhle sa priblížime skáče na kmeň stromu a štverá sa hore. Parádny zážitok vidieť toto krásne zviera v divej prírode. Pokračujeme však ďalej, čaká nás ešte slušný strmák. Po približne hodine sa dostávame do pásma, kde je ešte sneh, Svištia lúka je už však na dohľad. Ľadovec sa nám však stále skrýva, čo nás poháňa stále ďalej. Pomaličky sa približujeme k cieľu našej cesty, výhľad sa otvára a my sa nevieme vynadívať. Zbehneme dole k infocentru, odvezieme sa naspäť do mesta a ubytujeme sa v príjemnom rodinnom hoteli. Je večer, ale slnko nie a nie zapadnúť. Zapadá tesne pred polnocou, ale tma v podstate nie je, len akési šero. Sadáme si na lavičku pred hotelom, otvárame fľašku piva, ktorú na americký spôsob schováme do papierového sáčku a na zasnežených horách oproti cez zátoku pozorujeme odtiene bielej meniace sa pri zapadajúcom slnku.